Jamie a spiaca krásavica

Jamie a spiaca krásavica (Rozprávka)
Bola raz jedna chudobná vdova. Mala iba jediného syna, biednu chalúpku na konci dediny a kúsoček poľa. Ale pri všetkej biede jej vždy srdce od radosti v tele poskočilo, keď na syna pozrela. Jamie bol usilovný chlapec, od mala ovce pásol, tu pomáhal, tam zaskočil, a keď si jedlo alebo groš vyslúžil, hneď ho materi priniesol. A tak si ticho a v pokoji nažívali. Hádam by tak podnes žili, keby Jamie raz nebol zazrel svetlá v zámku na vŕšku. Podišiel bližšie a zrazu odtiaľ počul veselý spev.

Zámok už nebol takým zámkom ako kedysi, keď v ňom bývali mocní páni. Už roky pustol, obloky mal vybité, strechu napoly strhnutú, a tak sa doň nasťahovali škriatkovia, ako vraveli ľudia v dedine.

Jamieho neraz trápila zvedavosť. Videl svetlá na vŕšku, počul spev, ale nevedel si predstaviť, čo sa v napoly zrúcanom zámku robí.

Raz v lete, bolo to práve na Jána, počul Jamie zase spev zo zámku a videl svetlá prebleskovať z vŕška. Nedalo mu to pokoja, vyskočil, vybehol z chalupy a poďho rovno za svetlom. Zo zámku sa rozliehal veselý spev, smiech a výskot. Keď to Jamie počul, pomyslel si, že medzi takou veselou cháskou vari zle neobíde, a smelo vykročil, prešiel cez vyvalenú bránu do dvora a stade rovno do najväčšej svetlice. Stoly sa tam až prehýbali od jedla a pitia, muzikanti pískali na píšťalách a gajdovali ostošesť. Drobní ľudkovia, sotva na piaď veľkí, sedeli za stolmi, jedli a pili a dievčičky a mládenčekovia sa rezko zvŕtali v tanci.

Ako sa Jamie ukázal vo dverách, ozvali sa odvšadiaľ veselé hlasy:

„Vitaj, Jamie, vitaj medzi nami!"

Škriatkovia vyskočili a viedli si ho pekne za vrchstola. Uctili si ho ako vzácneho hosťa, jedla a pitia mu priniesli, koľko hrdlo ráčilo, a Jamie sa v zámku tak zabával, že na návrat domov ešte ani len nepomyslel.

Vtom odbila polnoc, hudobníci stíchli, škriatkovia vyskočili spoza stolov a vykrikovali jeden cez druhého.

„Ideme do kráľovského mesta, ideme do Dublinu po najkrajšiu dievčinu! Poď s nami, Jamie!"

„Veru pôjdem, ak ma vezmete!" zvolal Jamie a vykročil k dverám.

Na dvore čakali kone, Jamie vyskočil do sedla a vtom sa s ním koník vzniesol do povetria ako mocný tátoš. Sotva zazrel dolu materinu chalupu, už boli na míle ďaleko. Zhora hľadel na hory a doly, na rieky a jazerá, na lúky a na dediny. A vždy, keď preleteli nad mestom alebo nad dedinou, nad riekou alebo nad vŕškom, škriatkovia volali, kde práve sú. Jamiemu sa hlava zakrútila od toľkých neznámych mien. Zrazu všetci zakričali:

„Dublin! Dublin! Dublin!"

Pomaly a tíško zosadli na zem pred veľkým palácom. Za otvoreným oknom spala krásna dievčina, krajšia ako sen. Jamie len raz na ňu pozrel, a už nevládal od nej oči odtrhnúť.

Škriatkovia sa ako nič vyškriabali hore, zdvihli spiacu dievčinu a do bielej postele hodili akési poleno. V tej chvíli sa drevo zmenilo na bábku, na nerozoznanie podobnú dievčine.

Škriatkovia vyskočili zas na kone, vzniesli sa do povetria a leteli domov. Dievčinu si zaradom podávali, najprv ju niesol škriatok, čo ich viedol, potom ten za ním, a tak sa spiaca krásavica dostávala čoraz bližšie k Jamiemu. Keď už boli skoro nad Jamieho dedinou, ozval sa mládenec:

„Prečo nedáte dievčinu aj mne na chvíľu? Vy ste ju už všetci niesli."

„Počkaj, Jamie, práve je rad na tebe."

Jamie si spiacu krásavicu tuho privinul k sebe a spustil sa s ňou rovno pred bránku matkinej chalupy.

„Ech, ty zlodej zlodejský! Nuž ty nás chceš okradnúť o najkrajšie dievča celého Írska?" kričali škriatkovia z plného hrdla a leteli ako osy za mládencom.

Mládenec nepustil dievčinu z náručia, hoci ju škriatkovia šibnutím prútika premieňali na čierneho psa, na žeravé železo, na vrece vlny ktovie na čo ešte. Napokon stratili všetku moc a dievčina dostala zasa svoju podobu. Tu skríkol najstarší škriatok:

„Dobre, tak si ju maj, keď ju tak veľmi chceš! Ale radosti z nej veľa mať nebudeš, lebo aby si vedel, od tejto chvíle je tvoja milá nemá a hluchá!" Vtom zdvihol ruku a ostatný raz šibol dievča.

Jamie hlasne zjojkol, škriatkovia zmizli a vo dverách stála preľaknutá mať.

„Syn môj, čo ti je? Kde si bol celú noc a čo to nesieš?" zhíkla.

„Bol som v zámku aj v ďalekom svete a nesiem najkrajšie dievča celého Írska."

„Jamie môj, a čo si tu s ňou počneme?" zvolala mať. „Toto dievča veru nie je z biednej chalupy, ako je naša. Ruky má biele ako sniežik, košieľku hodvábom vyšívanú.

"Ale jej u nás bude sto ráz lepšie ako v zámku so škriatkami."

Neborká mať pokrútila hlavou, prikryla dievčinu vlniačikom, bežala k truhlici a vybrala z nej svoje svadobné šaty. Keď do nich dievča obliekli, bolo ako obrázok.

„A čo teraz?" lámala si mať hlavu. „Čo bude jesť, ako bude u nás žiť, chúďa?"

„Len sa netráp, mama moja, bude jej tu sto ráz lepšie ako so škriatkami v zámku.

Veď ja budem robiť za dvoch."

Jamie od tej chvíle robil ešte usilovnejšie ako dosiaľ, aj nemé dievča pomáhalo okolo domu, aj všeličo ušilo a vyšilo, až všetci obdivovali, kde sa toľká nevídaná krása spod jej prstov berie. A tak sa v chalúpke rok rýchlo minul.

Bolo zase Jána, keď sa zo zámku ozval spev. Jamie sa vykradol z chalúpky, či sa v zámku dajako neprezvie, ako by svoju milú od hroznej kliatby vyslobodil.

Obchádzal okolo múrov a tu zrazu začul, ako ho škriatkovia spomínajú.

„Ej, ale sme sa vlani s Jamiem dobre zabavili. Truľo, myslel si, že nám cez rozum prešiel, a teraz má nemú a hluchú paničku v chalupe. A veru tej nič viac netreba iba tri kvapôčky z môjho nápoja vypiť a hneď bude počuť aj trávu rásť a spievať si veselo ako vtáčik."

Viac Jamiemu nebolo treba. Počkal vonku hodnú chvíľu a potom, naoko smelo, vošiel do veľkej zámockej siene. Ale po chrbte mu mravce hniezda robili a nohy ho ledva niesli, lenže škriatkom to neukázal. Ani oni mu neukázali, že sa naňho ešte hnevajú. Vítali ho s veselým krikom a spevom:

„Poď medzi nás, Jamie! Poď si zajesť a vypiť s nami, poď sa zabaviť."

Jamie rezko vykročil, ale za stôl si nesadol. Vzal do ruky plný pohár, akoby si chcel pripiť so škriatkami, a keď všetci dvíhali pohár k ústam, Jamie zrazu vychytil najstaršiemu škriatkovi jeho nápoj a letel s kalichom ako šíp zo zámku. Škriatkovia zvýskli od zlosti a pustili sa za ním. Jamie utekal s kalichom v ruke a so škriatkami v pätách o život. Preskakoval jarky aj kríky a bežal do matkinej chalúpky pod vŕškom. Kým pribehol domov, kde škriatkovia už nemali moc nad ním, skoro všetok nápoj sa mu vyčrpol. Iba tri kvapôčky zostali v kalichu.

Zobudil spiacu dievčinu a dal jej vypiť tie tri kvapky zo škriatkovho nápoja. V tej chvíli prehovorila a počula tak dobre ako kedysi. Zaplakala od radosti a do bieleho rána rozprávala prekvapenej matke a Jamiemu, kto je a ako si žila doma v Dubline. Mať i Jamie počúvali a vše od úžasu div ústa neotvárali. Keď svitalo, dievčina vstala a vravela:

„Teraz by som sa mala vrátiť do Dublinu. Rodičia sa iste pre mňa veľmi trápia."

„Dobre, dievčička, ale ako? Na koč peniaze nemáme a peši tak ďaleko nedôjdeš," povedala jej Jamieho matka.

„Dôjdem, ak mi Jamie zas pomôže," riekla dievčina.

Na druhé ráno si Jamie hodil batôžtek na plece, pekne sa od matky odobral, dievčina jej plačky ďakovala a potom sa vybrali do ďalekého Dublinu.

Cesta bola dlhá a ťažká, ale napokon predsa šťastlivo prišli do mesta. Zastali pred veľkým palácom a zabúchali na bránu. Keď sluha otvoril oblôčik, kázala mu dievčina:

„Sín, choď povedať pánovi, že sa mu vrátila dcéra."

„Náš pán nemá dcéru," odpovedal sluha. „Mal jedinú krásnu dcérku, ale tá mu pred rokom umrela."

„Sin, vari ma naozaj nepoznáš?" čudovalo sa dievča.

Starý sluha pokrútil hlavou, ale poslal chlapca, nech vraj chytro privedie pána.

Onedlho stál vo dverách pán.

„Otecko môj dobrý!" zvolala naradovaná dievčina.

„Ako sa opovažuješ nazvať ma otcom! Nemám dcéru, a takú ako ty som ani nikdy nemal," dodal pyšne a už chcel dať dievča i Jamieho vyhnať.

„Zavolajte paniu!" horko zaplakala dievčina.

Pán nechcel o tom ani počuť, ale napokon predsa zavolali aj paniu.

„Mamička moja, či ma už ani ty nespoznáš?" nariekala dievčina a vystierala k matke ruky.

Utrápená pani zdvihla hlavu, dobre sa dievčaťu v chudobných sedliackych šatách prizrela a otvorila náruč.

„Dieťa moje!"

Bolože to vítanie! Z celého okolia prišli susedia a všetkým museli Jamie a dievčina porozprávať, čo sa pred rokom prihodilo a ako Jamie dievčinu vyslobodil.

Tri dni Jamie len oddychoval, hodoval a rozprával, obdivoval všetky krásy mesta Dublinu, ale potom sa poberal domov. Darmo ho zdržiavali, Jamie vravel, že ho doma čaká mať i veľa roboty.

„Ak pôjdeš ty, pôjdem i ja," povedala dievčina Jamiemu a podala mu ruku.

„A či by v našom paláci nebolo dosť miesta pre všetkých?" ozvali sa rodičia a hneď vypravili koč po Jamieho matku.

Potom si už všetci šťastne a spokojne žili v slávnom meste Dubline.