Biele teľa

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 027 slov
Počet zobrazení: 879
Tlačení: 110
Uložení: 135
Biele teľa (Rozprávka)
Od dávneho dávna je v kraji Tipperary čudný vrch, aký azda nikde inde na svete nevidieť. Celkom sa podobá kužeľu. Na úbočiach bývali vždy žírne paše a kedysi na samom vrchu postavili kolibu pre pastierov. Lenže tento vrch odjakživa pokladali škriatkovia za svoj a mrzelo ich, že utešené tíšiny, kde neraz veselo tancovali, spásali a podupali čriedy kráv a volov. A okrem toho im hlasné bučanie lichvy, brechot psov a pukot bičov trhali uši. Napokon sa do úbočí vrchu zahryzli aj pluhy gazdov a načisto rozryli zem. Takto ľudia všelijakými spôsobmi znepokojovali škriatkov. A elfovia, ako tu škriatkov volajú, sa dlho radili, ako by si pomohli, až sa naostatok sama kráľovná rozhodla, že porobí poriadky s votrelcami.

V lete, keď mesiačik stál vysoko nad vrchom a sýte čriedy pokojne oddychovali, aj pastieri sa prikryli halenou a spali, akoby ich do vody hodil, vybehli všakovaké odporne tancujúce a poskakujúce postavy a hneď zobudili pastierov. Raz pricválal na vrch ozrutný kôň s orlími krídlami a dračím chvostom, hlasno syčal a fŕkal plamene. Zrazu sa premenil na drobného krívajúceho človiečika s ohnivou volskou hlavou alebo na opicu s kačacími nohami. A tie hrozné postavy bliakali, revali, ručali, kvíkali, stonali a jačali. Úbohí pastieri si zakryli oči, zakrútili sa do kabaní, ale víchor im ich odvial. Vyskočili na rovné nohy, ale od hrôzy nevládali ani oči zažmúriť, ani ústa zatvoriť. Neznáma moc ich nútila hľadieť na hrozné tváre, až im vlasy dupkom stáli a zuby drkotali. Čriedy sa rozpŕchli, akoby ich osy štípali, a mátohy sa zaradom zjavovali, kým sa na oblohe neukázali ranné zore.

Pastieri aj zvieratá vychudli na kosť a kožu. Zopár kráv sa utopilo v močiari alebo potoku, z druhej čriedy zas lichva ochromela alebo inak zakapala. Slovom, nešťastie sa vŕšilo na nešťastie, a potom už nijaký pastier nechcel pásť na tom vrchu.

Nejeden gazda, neborák, raz nevedel čo robiť, ponúkal dobrú plácu, ale všetko darmo, nič nepomáhalo. Iba škriatkovia a ich kráľovná sa radovali, že je zas dobre. Veselo tancovali, popíjali rosu a zabávali sa pod hríbmi. Gazdovia boli zo dňa na deň chudobnejší.

Dopočul sa o tom Bren Hulahan, najsmelší chlap v pätnástich okolitých okresoch. Všeličo dobre vedel, ale najlepšie pískať na píšťale. Iba báť sa nikdy v živote nenaučil. Keď si dobrou kvapkou dodal smelosti, aj s čertom by sa bol pochytil za pasy. Raz Bren postretol známeho gazdu, práve takého, čo mal veľa trápenia s kravkami, a dozvedel sa, čo mu je.

„Veď ma už len žobrácka palica čaká," vzdychol neborák a porozprával Brenovi, aké trápenie ho postihlo.

„Ak v tom nie je nič iné, tak ti ja veru vďačne pomôžem," sľuboval Bren. „Kto to kedy počul, aby dobrý gazda pre škriatkov na mizinu vyšiel! Keby na vrchu bolo viac elfov ako zemiakov vo vreci, aj tak sa ich nezľaknem! Vari len nebudem pred mátohami utekať."

„Keď to naozaj tak bude, Bren, tak ti to nikdy nezabudnem.

A kým budeš žiť, tvoja ruka nájde v mojej mise vždy dobrú poživeň."

Slovo dalo slovo, až sa dohovorili, a keď mesiačik vychodil spoza brala, Bren sa už škriabal na vrch. Gazda mu nabalil plný batoh jedla a pridal aj fľaštičku. Bren si sadol na kameň, chrbtom do vetra, a hneď vytiahol píšťalu z rukáva. Ani dlho nepískal a už začul hlasy škriatkov, zneli tichučko ako muzika. Vtom zaznel smiech a volanie. Po chvíľočke rozumel už aj reči jemných hláskov.

„Čože je to za robota! Zasa sem medzi elfov zablúdil človek. Choď, kráľovná naša, a ukáž mu, čo vieš!

Škriatkovia stíchli a Brenovi sa zdalo, akoby popri ňom preletel kŕdeľ mušiek. Vtom zazrel čiernu mačku a tá mravčala, akoby tu kdesi za kríkom mlyn klepotal. Pred Brenovými očami rástla a rástla až do oblakov, zrazu skočila k nemu a premenila sa na obrovského lososa. Na plutvách mal čierne čižmy a na hrdle snehobielu šatku. Ako sa tak losos na tráve metal, spýtal sa ho Bren:

„Vari si chceš zatancovať? No dobre, vďačne ti do skoku zapískam!" Priložil si píšťalku k ústam a pískal veselé aj smutné pesničky, aké mu práve zišli na um. Losos sa metal, metal, potom sa premieňal na všelijaké ohavy. Ale Bren si len pískal ďalej a ničoho si nevšímal. Zrazu stálo pred ním bielučké teliatko, aké Bren ešte v živote nevidel, a hľadelo naňho belasými krotkými očami. Keď sa teliatko priblížilo, Bren vopchal píšťalku do rukáva kabane, potľapkal teľa po hlave a vyšvihol sa naň ako na koňa. A vtom teľa vyletelo do povetria ako tátoš a jedným skokom preskočilo širokú rieku Shannon s mnohými rybárskymi člnmi. Bren počul tichý spev veslárov, keď letkom prefrčali ponad nich. Kým okom mihol, teľa zletelo na ďalekú hrádzu a Bren videl, že preletelo väčší kus cesty, aký by dobrý jazdec na najrýchlejšom koni za tri hodiny prešiel. Bren zoskočil do mäkkej zelenej trávičky a pohladkal teľa po hlave, aj sa mu pekne prihovoril:

„Dobre skáčeš, namojveru, že to na teľa bol nevídaný skok."

V tej chvíli stála pred ním drobučká kráľovná elfov.

„Bren, ty si chlapák, akého som v živote nevidela. Ani vo sne mi na um nezišlo, že takí ľudia žijú v kraji Tipperary, Ak chceš, zanesiem ťa zasa naspäť na náš vrch."
„No pravdaže chcem! Čo by som tu robil? Ani sa mi nechce toľký kus cesty merať."

Keď biele teľa skočilo zasa naspäť na kužeľový vrch, zmizlo Brenovi spred očí, akoby sa v hmle rozplynulo, a vtom sa mu zas prihovorila kráľovná elfov:

„Bren, zaslúžiš si odmenu za smelosť, aj za to, že si nám tak pekne zahral na píšťalke. Sľubujem ti, že kým tu budeš lichvu pásť na našom vrchu, dajú ti elfovia pokoj. A keď budeš niečo potrebovať, len zapískaj, prídeme a všetci ti pomôžeme. Maj sa dobre, Bren, už svitá, choď sa ukázať gazdovi." Vtom kráľovnička aj škriatkovia zmizli.

Kráľovná dodržala slovo, kým Bren pásol na vrchu, škriatkovia sa tam neukázali. A Bren ich neunúval prosbami, ba neraz im v noci peknú pesničku zapískal. Jedla mal, koľko hrdlo ráči, aj dobré oblečenie, píšťala mu veselo pískala, či na paši a či v zime, na lavičke pri kozube. A tak si žil dlho šťastne, kým neprišiel čas, aby navždy odpočíval v krásnej zelenej dolinke v kraji Tipperary.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#o mátohe, čo sa do hodín rozumela #o mátohe čo sa do hodín rozumela


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011