Fľaškový vrch

Fľaškový vrch (Rozprávka)
Za dobrých starých čias, keď sa drobní ľudkovia častejšie ukazovali tu i tam ako teraz, žil chudobný gazda Sam Purcell. Prenajal si od pána kúsok neúrodnej skalnatej zeme a na samote, vzdialenej dobrý deň cesty od slávneho mesta Corku, obrábal roličky aj so ženou. Mali kŕdlik detí a ťažký život. Robili sami do úmoru od svitu do noci, lebo deti boli ešte malé, veľa roboty nezvládli, hoci jesť pýtali čoraz viac. Žena doma gazdovala, kravičku a prasiatka chovala, vajíčka a maslo na trhu v meste predávala. Bieda však predsa z každého kúta chalupy hľadela.

Nikdy vraj nebýva tak zle, aby nemohlo byť aj horšie. Prišiel neúrodný rok, ovos nesypal, seno vzal príval po búrke, kapusta nezavila hlávky a zemiaky zhnili v zemi. Nebolo čo podsypať sliepkam, čím nachovať prasiatka a čo hodiť kravke do válova. A nebolo ani čo dať na stôl a z čoho nájom za neúrodné polia zaplatiť.

„Čo budeme robiť?" nariekal neborák gazda a zúfalá žena iba rukami zalamovala. Napokon horko-ťažko prehovorila.

„Muž môj, premyslela som si, že nám iné neostáva, iba kravku predať. Aj tak by sme ju neprezimovali. V pondelok je trh v Corku, nuž zajtra večer sa ta s ňou vyber, veď už voľajako bude. Len hľaď kravu dobre predať."

Dobrá ženička si osušila slzy, poplátala mužovi kabaňu, nachystala mu trocha jedla do pastierskej kapsičky a neborák gazda šiel s jedinou kravkou na jarmok. Trápilo ho, čo len dajú deťom, keď už ani mlieka v dome nebude. Pomoci však nebolo, nuž iba chytro kráčal v čiernej noci a ostatný raz si viedol kravičku.

Prešiel cez potok a stúpal úvozom pod starým spustnutým zámkom Mourne. V tmavej noci nevidel ani zámocké veže a vežičky, iba hrubizné múry sa mu černeli nad strminou. Na chvíľu zastal pod veľkou bazou a vzdychol si.

„Ech, keby ja mal aspoň polovičku pokladu, čo je iste tu kdesi zakopaný, veru by som nemusel jedinú kravu na jarmok hnať. Či to nie je škoda, že tu kdesi zlato-striebro len tak v zemi leží, a my biedu trieme? Nuž hádam na spiatočnej ceste už nebudem mať spľasnutý mešec. Čo nám však pomôže trocha strieborniakov a medenákov, keď za ne dám kravku-živiteľku?"

Potom sa zasa pohol a s ovesenou hlavou išiel ďalej. Pomaly svitlo pekné ráno a slnko vyhuplo nad vŕšky. Na neboráka gazdu zasvietilo práve vo chvíli, keď stúpal s kravkou do strmého kopca. Hore, na samom vrchu, zrazu z bočného chodníka ktosi vyšiel. Chudák Sam Purcell načisto zdúpnel, keď ho zrazu pekne oslovil malý človiečik:

„Dobré ráno. Kdeže-kde?"

„Dobré ráno," odpovedal náš gazda. Zastal pri ňom drobný zošúverený starec, tvár mal vpadnutú, vlasy biele, nos tenký a oči nepokojné, krvou podliate. Hoci ráno bolo už teplé, starec sa až po päty zababušil do teplého kabáta.

„Máme vari spoločnú cestu do mesta?" dozvedal sa starec. Sam Purcell ani sám nevedel, prečo mu mravce po chrbte hniezda robia, keď hľadí na drobného starčeka. Predsa však prikývol, zahundral čosi a popohnal kravku, lenže neznámy starec rezko vykročil zarovno s ním. Zrazu sa Samovi zamarilo, že starec nekráča ako on, ale kíže sa po hrboľatej kamenistej ceste, akoby sa ani zeme nedotýkal. Neborák náš gazda bol ako na tŕni. Najradšej by sa dal vnohy, ale čože mohol, keď viedol dobytča za povraz.

„Vari ideš kravu predať?" dozvedal sa starec.

„Či by som ju do mesta hnal, keby som ju nechcel predať?" opáčil Sam Purcell.

„A či by si mi ju nepredal?" spýtal sa zrazu starec.

Náš gazda nevedel, čo povedať. Bál sa starca, nechcel s ním nič mať, ale ešte väčšmi sa bál povedať mu, že radšej veru nie. Napokon sa ozval:

„A koľko mi za ňu dáš?"

„Nuž dal by som ti túto fľašku," odpovedal starec a vytiahol z vrecka fľašu.

Sam Purcell pozrel nedôverčivo na fľašu, potom na starca a zrazu sa nezdržal smiechu. Tak sa rozosmial, ako už dávno nie.

„Len sa smej, ale ja ti veru vravím, že táto fľaša je viac hodna ako celá kopa peňazí. A tisíc ráz viac, ako by si v Corku za kravu dostal."

„Pán môj, vari sa ti vidí, že som bláznivé huby pojedol, aby som dal dobrú kravu za prázdnu fľašu."

„Len sa smej," zopakoval starec chripľavo, „ale potom chytro siahni po šťastí."

„Ej, bolo by to šťastie prísť domov žene a hladným deťom na oči bez kravy, s prázdnym mešcom, iba s fľašou v ruke. A z čoho by som nájom zaplatil, aby sme sa voľajako jari dočkali?"

„Nepremýšľaj dlho, lebo obanuješ," naliehal drobný starček. „Šťastie ti uletí, krava ti veru môže cestou padnúť a dochrámať sa, a keby aj nie, v Corku bude dnes toľko krásnej lichvy, že za túto biednu kravku ledva voľačo utŕžiš. A na spiatočnej ceste ťa ešte aj o to málo môžu zlodeji obrať, aj ti ublížiť. Sam Purcell, poznám ťa ako statočného človeka, preto ti radím, neprepas si šťastie."

„Skade vieš, kto som?" zháčil sa gazda.

„Viem to, a viem aj všeličo iné, ale nech ťa to nemýli. Ber fľašu a neobanuješ!"

Sama Purcella zalial pot, ale si dodal srdu.

„Joj, pán môj," začal smelo, „veď by si ja nechcel šťastie odohnať, keby sa už raz malo na mňa usmiať, ale prázdnu fľašu som, verubože, nikdy za nič nemal."

„Nemal, nemal, lebo o takej fľaške si ani nechyroval, milý Sam. Dobre ti bude nadosmrti, ak poslúchneš moju radu. Ale teraz nemám kedy zabávať sa tu s tebou: ber alebo nechaj tak. Ak fľašu vezmeš, budeš bohatý, ak nie, čaká ťa žobrácka palica a žena i deti ti budú od hladu umierať."

„No dobre," ustúpil zúfalý Sam Purcell, „ber kravku a daj fľašu. Ak si ma oklamal, budú ťa ešte aj na smrteľnej posteli ťažiť kliatby chudobného človeka."

„Nič ma ťažiť nebude, a tvoje kliatby sa ma ani nedotknú. Povedal som ti číročistú pravdu, veď to uvidíš večer, ak spravíš všetko tak, ako ti poviem."

„A čo mám urobiť?"

„Keď prídeš domov, nedbaj o ženin hnev a nárek, len jej povedz, aby pekne dočista vyzametala a vydrhla dlážku, postavila stôl zas na miesto a prestrela čistý obrus. Potom postavíte naň fľašu a rozkážete jej: ,Fľaša, rob, čo treba!' A uvidíš, čo sa bude robiť."

„A to je všetko?"

„Všetko. Od tejto chvíle si boháč, Sam Purcell. Dobre sa maj!"

Starec si odvádzal kravu a náš gazda stál ako pribitý. Ovesil hlavu, lebo mu v nej vŕtalo, či teraz už naozaj nebudú mať ani jedenia ani spania, lebo ich pán vyženie, keď mu nájom nezaplatí. Chytro chcel ešte pozrieť za starcom a kravou, ale tí sa stratili tak rýchlo, akoby ich zem bola zhltla.

Sam Purcell sa vzdychajúc obrátil a vykročil domov.

„Čo budeme robiť? A čo žena a hladné deti?" bedákal. Odkedy nevidel starca, akoby sa mu rozum očistil. Raz nevedel, ako sa mu pritrafilo, že za prázdnu fľašu dal peknú kravku. Videlo sa mu to teraz náramne hlúpe. Čím ďalej, tým pomalšie sa z nohy na nohu vliekol, ale do večera bol aj tak doma.

„Ej, Sam, ako to, že si už doma?" zhíkla začudovaná žena. „Veď ani na krídlach by si z Corku nedoletel."

„Veru nie. Ale v Corku som ani nebol, lebo kravku som hodný kus pred mestom predal. Ešte som bol iba na Suchom vrchu."

„A za čo si ju dal?" dozvedala sa žena.

„Za fľašu!" vyhŕkol náš gazda.

Neborká žena nevedela, či sa jej to len marilo a či to naozaj počula. Alebo či jej to Sam Purcell iba očistom vravel, alebo či sa od starostí a trápenia na rozume pomiatol, keď kravu za fľašu odpeľhal. Vtom zazrela hrdlo fľašky vytŕčať sa z kabane a žalostne sa rozplakala.

„Neplač, žena moja, ale raduj sa, sme boháči!" vravel Sam Purcell a žena teraz už vedela, že naozaj nemá zdravý rozum, keď takto rozpráva, a hlasno bedákala. Pribehli aj mladšie deti, a keď videli mať plakať a počuli ju nariekať, spustili vresk, že sa skoro chalupa zrútila. Div, že Samovi Purcellovi fľaša nespadla na zem.

„Ach jaj, nikdy som si nemyslela, že si taký blázon, Sam. Čo budeme robiť? Ako zaplatíme nájom, aby nás pán nevyhnal?"

„Žena moja, či si nepočula, že sme boháči? Vydrhni dlážku, prestri čistý obrus na stôl a uvidíš!"

Žena zakvílila, ale poslúchla, lebo sa bála, že azda bude horšie so Samom, keď neurobí, čo jej kázal. Aj deti zatíchli a vypliešťali oči, keď otec rozprával, ako zavčas rána stretol čudného starčeka, aj ako a prečo mu kravku predal na sedle Suchého vrchu. Medzitým žena prestrela ostatný čistý obrus na stôl a pozrela na Sama. Keď gazda trasúcou sa rukou vzal fľašu a postavil ju na stôl, žena sa zasa tíško rozplakala a deti ani nedýchali, len vyvaľovali oči, čo sa teraz ide robiť.

„Fľaša, rob, čo treba!" pošepol Sam Purcell.

„Otec! Mama! Pozrite!" skríkol najstarší chlapec, keď z fľaše vyskočili dvaja drobučkí ľudkovia a za chvíľu pokládli na stôl zlaté a strieborné misy a taniere a nakládli na ne jedál od výmyslu sveta. Keď bolo všetko na stole, zapálili sviečky vo vysokých strieborných svietnikoch, až sa všetko na stole blyšťalo, a potom sa ľudkovia schovali späť do fľaše. Celá rodina sa nevedela vynadívať, lebo v živote nič také nevideli, ani také vábne vône ešte nikdy nevdychovali. Ešte aj deti od údivu zabudli na hlad, stáli, akoby im nôžky vrástli do zeme.

„Poď, Sam," povedala napokon žena ticho, „sadnime si za stôl a najedzme sa, kým sa to všetko nestratí. Po toľkej ceste si iste hladný."

„Pozrimeže," zhíkol Sam, „vidíš, žena moja, starec ma neoklamal a dal mi fľašku vzácnejšiu od všetkých fliaš!"
Napokon si všetci posadali za stôl a najedli sa ako nikdy v živote, no nepojedli ani polovicu toho, čo im drobní ľudkovia pokládli na misy.

„Som zvedavá, či sa nám to len prisnilo a ráno neostane po tomto všetkom ani pamiatky, alebo či nám tí ľudkovia z fľaše nechajú zlato-striebro na stole. Sam Purcell, vtedy by si bol naozaj boháč!"

Deti rovno za stolom zaspali, lebo sa už nevládali ani pohnúť od únavy a dobrého jedla. Ráno premýšľali, čo spravia s toľkými skvostami na stole, veď zlaté, strieborné misy a taniere v chalupe naozaj nepotrebovali. Sam sa znova vybral do Corku, predal jedno-druhé, a veru nie zle, lebo zlatník vypliešťal oči od údivu nad toľkou krásou. Za utŕžené peniaze kúpil Sam voz a kone, aj dve kravky. Súseky a komoru naplnil zásobami a zaplatil nájom. Fľašu napokon Sam so ženou dobre schovali na bezpečné miesto a zaverili sa, že nikomu na svete nič neprezradia. No darmo nič nevraveli, predsa sa rozchýrilo, že u Sama Purcella už bieda z kúta nehľadí. Čochvíľa dohrmel aj pán, čo nášmu gazdovi prenajal najneúrodnejší kus zeme, aký mal. Poobzeral sa, pochválil to i ono a zrazu spustil:

„Vidím, Sam, že sa šťastie na teba usmialo a z mojej dobrej zemičky si poklad vykopal."

Sam tajil do hrdla, ale že si nechali v chalupe zlatý tanierik na pamiatku, čochvíľa darmo zapieral a pánovi sa napokon priznal, ako kravku za fľašu zakupčil. Pán mu sľuboval veľa peňazí za fľašku, ale Sam len hlavou krútil, že nechce. Napokon pán sľúbil, že mu dá prepísať zem, čo má od neho prenajatú, a pridá mu vraj dobrú roličku. Napokon Sam pristal.

Purcellovci si obaja mysleli, že majú nadosmrti dosť peňazí, keď teraz už ani nájom nemusia platiť, lenže zlatky a strieborniaky sa im chytro rozkotúľali. Nikdy predtým nemali ani toľko medenákov v chalupe, ako teraz zlata-striebra, nuž nevedeli gazdovať, ako sa patrí. Po čase predali kone aj voz, potom aj kravu a onedlho neborák Sam ostatnú kravku-živiteľku viedol zas na trh do Corku. Veľmi sa úfal, že znova postretne drobného starčeka s fľašou a zasa bude boháčom. Ale sa zaveril, že keby mu šťastie naozaj ešte raz žičilo, nikdy viac by ho nepremárnil.

Ranný vetrík práve rozvieval hmlu, keď sa náš utrápený gazda ocitol na sedle Suchého vrchu, kde pred rokom dostal od starkého fľašku. Sam Purcell zastal, obzeral sa na všetky strany, ale nevidel ani vtáčika-letáčika, tým menej drobného človiečika. Už aj prvý škovránok vyletel z oráčiny pod vrchom, no starčeka nikde.
Sam si vzdychol, povedal si: plač, neplač, už inakšie nebude, keď tu sa zrazu spoza krovia ozval známy chripľavý hlas:

„Dobré ráno, Sam Purcell. No povedz, nevravel som ti pravdu, že budeš boháčom?"

„Dobré ráno, pán môj. Veru si mi dobre poradil. ČíroČistú pravdu si vravel. Ale ja by som klamal, keby som povedal, že mám v dome viac ako v to ráno, keď si mi dal fľašu za kravu. Veď už zasa jedinú kravku vediem do Corku na trh."

„Viem, viem," prisvedčil drobný starec a prísnym okom pozrel na skrúšeného gazdu.

„A nedal by si mi novú fľašku?" osmelil sa Sam Purcell.

„Tu je fľaška, daj kravu," rečie drobný starček.

Náš gazda by bol najradšej zvýskol od radosti. Pre istotu sa ešte spýtal, či je i táto fľaška taká dobrá ako predošlá.

„Dobrá je, Sam Purcell, hádam ti ešte lepšie poslúži ako tá predošlá."

Kravu oddal gazda starcovi, zaželal mu dobrý deň a už ho nebolo. Za starcom a za kravou sa ani len neobzrel, tak sa ponáhľal domov. Už zďaleka volal na ženu:

„Nesiem fľašku! Nesiem fľašku!"

„Šťastie, že si zasa dobre obišiel, Sam," vravela mu žena a nevedela, či sa smiať a či plakať od radosti.

Chytro postavili fľašku na čistý obrus a Sam Purcell zvolal: „Fľaša, rob, čo treba!"

Vtom vyskočili z fľašky dvaja mocní chlapi s ťažkými drúkmi a ak mastia, tak mastia gazdu i jeho ženu. Darmo kričali, plakali, nariekali, o zem sa hodili, mlátili ich ako žito. Keď už bolo výplaty aj kriku dosť, obaja chlapiskovia s drúkmi skočili nazad do fľaše. Všetko v chalupe stíchlo, preľaknuté deti vytŕčali hlávky z kútov, ale vyliezť sa ešte báli. Horko-ťažko sa gazda i gazdiná zviechali, a keď sa už spamätali z ľaku i z bolesti, žena zúfalo zalomila rukami.

„Čo len s nami bude?"

Sam Purcell nepovedal nič, vzal novú fľašu zo stola, schoval ju zasa do kabane a vykročil z domu.

„Hneď sa vrátim!" zakričal a už ho nebolo. Vykročil rovno do nového zámku, kde žil pán, čo mu pred rokom dal kus neúrodnej zeme za vzácnu fľašku. Pán práve hodoval s mnohými hosťami, zámok sa ozýval od veselého spevu a tanca a stôl sa prehýbal od jedál a nápojov. Za vrchstolom sedel pán a zvedavo hľadel na Sama Purcella.

„Čo mi nesieš, Sam?" spýtal sa milostivo.

„Nič iné, pán môj, iba ďalšiu fľašku."

„A je dobrá?"

„Áno, prosím, hádam ešte lepšia ako tá predošlá."

Medzitým sa náš gazda poobzeral po svetlici a nad kozubom zazrel svoju milú fľaštičku.

„Nože no," ponúkal pán Sama Purcella, „ukáž pánom a paniam, čo vie tá nová fľaška, veď sa potom už pojednáme."

Sam Purcell sa poklonil, postavil fľašu doprostred stola a povedal:

„Fľaša, rob, čo treba! Ale mňa sa netýkaj!" dodal chytro.

A tu len bolo, čo bolo! Dvaja chlapiskovia vyskočili z fľaše a ak mastili všetkých, tak ich mastili. Pán i všetci hostia aj sluhovia sa váľali po zemi, kričali, stonali, jačali, nariekali, prosili o milosť.

„Skroť tých čertov!" zreval pán. „Skroť ich, lebo ťa dám obesiť!"

„Skrotnú oni sami, keď všetci utŕžite, čo je vaše, a ja dostanem, čo bolo moje!" vravel mu Sam Purcell, smelo podišiel ku kozubu a fľašu si vopchal do kabane.

„Ber, čo chceš, len nás nezabíjaj!" zachrčal pán, keď mu drúk po chrbte tancoval.

Napokon chlapiskovia skočili aj s drúkmi do fľaše, a kým sa panstvo zo zeme zviechalo, Sam Purcell sa už blížil k svojej chalupe. Bolože to radosti! Zabudli pri nej i na bolesť, ale nie na fľašku s drúkmi, lebo od tých čias Sam Purcell so ženou i s deťmi a časom i s detnými deťmi rozumne gazdovali a statočne žili.

A Suchý vrch nad Corkom, kde Sam Purcell dostal od drobného človiečika dve fľaše, všetci od tých čias nazývajú už iba Fľaškovým vrchom.