Sivá krava a gajdoš

Sivá krava a gajdoš (Rozprávka)
Bol raz jeden gajdoš a práve sa zberal vyhrávať na svadbu do ďalekej dediny. Vykračoval rezko, hoci sa mu zle šlo, lebo topánky mu tu i tam jesť pýtali a podošvy mal také zodraté, že skôr bosý ako obutý po ľadovom blate kráčal. Išiel, išiel a tu zrazu postretol opitého majstra čižmára, ako si od jedného kraja po druhý cestu premeriava. Na pleciach sa mu hompáľalo zo šesť párov čižiem a iste boli veľmi ťažké, lebo neraz ho rovno do jarku ťahali. Majster chlipko práve zase pristal v jarku a nevládal vstať. Gajdoš mu podal ruku a vytiahol ho z blata.

„Kamarát, ak si mi kamarátom, veru ma domov dovedieš," ľapotal a ovesil sa na gajdoša. Nuž dobráčisko gajdoš sa naozaj obrátil a milého čižmára doviedol pred jeho dielňu.

„Odteraz si mi bratom, lebo si ma zachránil," vravel čižmár. „A keď si mi bratom, rozdelím sa s tebou. Na, vyber si najlepšie čižmy."

Gajdoš si nedal dva razy povedať, chytro skúšal čižmy, a keď našiel dobrý pár, prevesil si ho cez plece, poďakoval sa a bral sa kade ľahšie. Bál sa, že si to majster azda ešte rozmyslí alebo z dielne vybehne pani majstrová a metlou ho vyobšíva. Keď sa mu videlo, že teraz sú čižmy naozaj už jeho, vyskakoval od radosti aj v starých deravých topánkach.

„Ľudia moji," vzdychol si gajdoš, „veď som ja ešte nikdy v živote nové čižmy nemal, a teraz sa takéto šťastie na mňa usmialo."

Keď gajdoš zasa premeriaval cestu do ďalekej dediny, aby zajtra od samého rána vyhrával svadobčanom, postretol troch dobrých tovarišov. Prihovorili sa mu a z reči do reči sa dovraveli, že pôjdu spolu a cestou si vypýtajú nocľah.

Podvečer vošli do gazdovského domu, tam pocestných dobre prijali, najmä keď videli gajdoša. Hneď im zahral a zaspieval, potom dostali všetci najesť aj vypiť si a mohli sa vyspať v kuchyni.

„Dajte si pozor," povedala im slúžka, keď si šli ľahnúť. „Naša sivá krava je divá, mohla by vám aj ublížiť, keby ste sa k nej priblížili. Tých druhých dvoch čiernych sa nebojte, tie sú krotké."

Naši pocestní sľúbili, že si dajú pozor, a ľahli si na lavice. Vtedy bývalo ešte zvykom, že dobytok zimoval v zadnej časti kuchyne, aby v chladnej maštali nemrzol, nuž kravy v kuchyni nikoho nemýlili a štyria pocestní spali ako v oleji. Prvý sa zobudil gajdoš a vstal, lebo ráno mal byť na svadbe a čakal ho ešte hodný kus cesty. Oziabalo ho, nuž si obul nové čižmy a deravé topánky potisol až pred sivú kravu. Potom tíško vyšiel z domu a rezko vykročil.

Onedlho vstala i slúžka, nakládla oheň v kuchyni a tu vidí, že pri peci odfukujú len traja pocestní, hoci večer tu sedeli štyria, a topánky stoja pred sivou kravou.

„Gazda, gazda, zle je!" budila domácich. Keď gazda vyrozumel zo slúžkinho náreku, čo sa prihodilo, bez seba od strachu sa spýtal troch tovarišov: „Kde je gajdoš?"

Tovariši krútili hlavami, že nič nevedia, veď dosiaľ spali. Pozreli von, vyvolávali gajdoša, ale nikde ani vidu ani slychu po ňom.

„Iste ho krava zožrala aj s gajdami!" zalamovala slúžka rukami. Gazda a gazdiná mlčky prikyvovali.

Prvý sa spamätal gazda. Vbehol do komory, priniesol hodný kus slaniny, celý peceň chleba a fľašku s tuhým.

„Tu máte výslužku na cestu," vravel gazda a pridal im ešte aj po dva strieborniaky. „Ale o gajdošovi ani muk, čo by sa kto naňho vypytoval," kázal tovarišom a chytro ich vypravil z domu, aby nikto nevedel, že tu nocovali.

Tovariši váľali kroky po ceste, aby čím skôr zašli za najbližší vŕšok, a tu zrazu začuli ďaleko pred sebou gajdovať dobrého gajdoša. Pobehli za hlasom gájd a čo vám vidia?

Hodný kus pred nimi si vykračuje gajdoš v nových čižmách a od radosti sám sebe do tanca vyhráva hneď za rána. Nuž pridali sa k nemu aj naši traja tovariši.

Za starých čias veru aj takíto veselí ľudia chodievali po svete, len škoda, že ich je dnes už málo.