Majster Goban

Majster Goban (Rozprávka)
Za dávnych-pradávnych čias žil v Írsku slávny majster Goban Saor. Nikto v celom Írsku nevedel tak drevo otesať, žeravé železo ukuť a kamene okresať ako Goban, a vôbec nikto nevedel stavať tak dobre ako majster Saor. Krajšie a priestrannejšie hrady nikto nepostavil. Jeho stavby boh také dobré, že veže a zámky majstra Gobana azda aj podnes stoja, ak ich diví nepriatelia nezrúcali.

Goban mal dve dcéry aj syna. Vychovával chlapca starostlivo, naučil ho všetkému, čo sám vedel. Iba po dlhom čase sa dopočul, že mu nie je vlastným otcom, ale preto ho nemal menej rád.

Prihodilo sa to všetko takto, a nie inak:

Gobanov najbližší sused bol bohatý a mocný, ale náramne divý chlapisko Frannach. Napodiv, Gobanovi dal pokoj a nikdy neprekročil rieku tečúcu medzi ich domami. Iným veru Frannach nedal pokoja, so všetkými susedmi, ďalekými aj blízkymi, sa vadil a starý zlostník aj jeho deväť synov neraz veľa škody popáchali.

Najhoršie bolo, keď Frannachova žena čakala desiate dieťatko. Deviatim synom sa Frannach potešil, ale teraz veľmi chcel, aby desiate dieťa bolo dievčatko. Odprisahal na slnce i na mesiac, že zmárni ženu aj novorodeniatko, ak teraz nebude mať dcéru. Nuž taký pohan bol Frannach.

V tom istom čase čakali prírastok do rodiny aj u Gobana Saora. Dcérky mali, nuž Goban si veľmi želal syna, aby ho od mala priúčal remeslu.

Lenže Gobanovej žene sa v noci narodila dcérka a Frannachovej o hodinu včaššie syn. Múdra stará babica oklamala Frannacha, že má dcéru, a kým starý divoch vyskakoval, popíjal a každému hlasno oznamoval radostnú novinu, vzala dobrá starká jeho synčeka zabaleného do vlniaka a zaniesla ho Gobanovej žene, aby mu Frannach neublížil.

„Joj, keby sa mne narodil syn, bola by som nadovšetko šťastná," vzdychla si Gobanova žena.

O chvíľu priviedla na svet zdravé dievčatko.

„Vieš ty čo," pošepla Gobanovej žene babica. „Vymeňme potichučky deti. U Frannachov bude vytúženej dcére dobre a Goban Saor bude od radosti vyskakovať, keď mu ukážeme pekného syna. Ale naše tajomstvo nesmie prekročiť prah týchto dverí, aby sa nikto na svete o tom nedozvedel. Uvidíš, že všetko bude dobre."

Babica tak dlho húdla neborkej žene do uší, kým jej napokon nedovolila zabaliť dcérku do vlniaka a zaniesť ju do Frannachovho domu. Chlapča ostalo navždy pod Gobanovou strechou.

Obe deti rástli ako z vody a starý Frannach doma pri dcére celkom skrotol, ale keď vytiahol päty z domu, nebol o nič lepší ako kedysi za mladi. Dievčatko čoskoro poznali na celom okolí, najmä pre jeho dobrotu a nezvyčajnú múdrosť. Ani skúsení starí ľudia toľko nevedeli ako Aina Frannachová. Nejednému driečnemu mládencovi padla do oka, mnohí po inom netúžili, len aby mohli Ainu nazvať svojou ženou, ale kto poznal starého Frannacha, ten to chytro pustil z hlavy.

Medzitým sa Gobanov syn priúčal remeslu od otca a bol mu dobrým pomocníkom. Nejeden zámok a nejednu vysokú vežu spolu postavili. Obaja boli spokojní a veselí, lenže Gobanova žena zrazu ochorela. Chradla zo dňa na deň, týždne preležala celkom nevládna a do roboty okolo domu sa raz nemal kto pribrať. Dcéry boli už vydaté, nuž v Gobanovom dome zrazu chýbali šikovné ženské ruky.

„Je čas, aby si sa oženil," povedal raz večer Goban synovi. „Ale hľaď, aby si dostal ženu múdru, šikovnú, dobrú a opatrnú, taká je veru lepšia aj bez jediného medenáka, ako hlupaňa, čo by nám do domu priniesla hrudu zlata."

„Dobre, otec, poslúchnem ťa vo všetkom. Ešte nikdy som zle neobišiel, keď som ťa na slovo poslúchol," ochotne pristal mládenec.

Goban mlčky prikývol a viac o veci nehovorili. Iba keď mal byť na druhý týždeň jarmok v meste, zavolal si Goban syna, dal mu veľkú ovčiu kožu a kázal mu, aby si na trhu sadol na dobré miesto, kde uvidí najviac ľudí. Potom nech už o nič nedbá, čokoľvek sa bude okolo neho robiť, len nech jednostaj hlasno vyvoláva: „Aj cenu aj kožu!" Ak sa na jarmoku nájde žena, ktorá zaplatí za kožu žiadanú cenu, potom mu kožu vráti, a predsa pritom dobre obíde, tú nech chytí za ruku a privedie ju rovno domov. Tu sa potom už chytro ukáže, či si mladý Goban priviedol naozaj súcu ženu.

Mládenec sa čudoval, ale spýtal sa otca iba toľko, čo má pýtať za kožu.

„Rovné tri pence," odpovedal majster.

Zavčas rána sa mladý Goban vybral na jarmok do mesta. Ako mu otec kázal, tak aj spravil, sadol si s ovčou kožou na najrušnejšie miesto a vyvolával: „Aj cenu aj kožu!"

Všetci na jarmoku sa smiali, mysleli si, že si mladý Goban trocha viac prihol, ako by sa na dobrého remeselníka patrilo.

Podvečer sa vrátil domov a otec sa ho hneď spýtal:

„No čo, synček?"

„Nič, otec. Aký som išiel, taký som prišiel, iba čo som trocha zachrípol od vyvolávania. Ľudia sa mi smiali."

„Ak budeš mať šťastie, smiech ich prejde. Zajtra pôjdeš zas na jarmok."

Ani teraz neobišiel mladý Goban lepšie, ba skôr horšie, lebo mnohí si mysleli, že sa mu rozum pomútil. Keď sa i na tretí deň vrátil s veľkou ovčou kožou a len vyvolával: „Aj cenu, aj kožu!" už by ho boh vari aj do reťazí dali, lebo sa báli, že taký blázon hádam aj ublíži ľuďom, keď sa mu budú posmievať.

Práve vtedy, keď sa múdri mešťania radili, čo s mladým Gobanom, prišla na jarmok aj Aina Frannachová. Nedávno osirela, žila s bratmi a mala s nimi veľa trápenia. Okrem najmladšieho sa všetci už aj poženili a švagriné veľmi zazerali na múdru Ainu. Keď počula vyvolávať mladého Gobana, pristavila sa pri ňom, chvíľu ho počúvala, potom sa naňho usmiala.

„Koľko pýtaš za tú ovčiu kožu?" spýtala sa.

„Rovné tri pence, ale kožu chcem naspäť."

Ľudia naokolo sa hlasno rozrehotali, ale Aina sa už rozhodla.

„Ak mi dáš kožu za tri pence, onedlho ti ju vrátim," sľubovala. „Len počkaj chvíľočku."

„Dobre," prisvedčil mladý Goban a trpezlivo čakal.

Aina vošla do najbližšieho domu, požičala si veľký kotol s horúcou vodou a nožnice. Nad parou koža zmäkla a dievča chytro vyšklbalo celú vlnu do zástery. Kožu napokon vrátilo Gobanovi a za tri pence malo kopu vlny.

Goban vyskočil na rovné nohy.

„Poď so mnou," a chytil ju za ruku.

„Kam?" zháčila sa Aina.

„Domov k nám. Vidím, že ty si tá pravá, teba chcel otec vidieť, keď mi povedal, že sa chce pozhovárať s múdrym dievčaťom."

Aina pokrútila hlavou, ale driečny Goban sa jej páčil, nuž išla s ním.

Starý Goban ich z úprimného srdca privítal, keď počul, ako obišiel jeho syn na jarmoku. Medzi rečou Goban vybadal, že s múdrejšou ženou ešte nehovoril. Po chvíli ju zaviedol za stôl s hŕbou peňazí.

„Čo na to povieš?" spýtal sa jej.

„Čo by som povedala? Taká kôpka je dobrá vec, najmä ak na ňu pribúda. Lepšie, ak je na stole, ako keby na ňom nemalo byť nič."

Majstrovi Gobanovi sa odpoveď veľmi zapáčila.

Onedlho zaviedol Ainu do záhrady a ukázal jej múr okolo domu aj nové prístavky.

„Čo povieš na našu robotu? Myslíš, že sme to mali lepšie spraviť?"

„Ani keby si všetko zrúcal, sotva by sa to dalo znova lepšie postaviť. Ale prečo sa ma na to pýtaš?" zháčila sa Aina. „Sám vieš, že oberučnému majstrovi sa remeslo darí aj bez pletiek."

Majster Goban sa spokojne zasmial, už videl, že sotva by kde na svete našiel lepšiu ženu pre svojho jediného syna, nuž ju preňho pýtal.

Obaja mladí boli preveľmi šťastní, ale ešte šťastnejšia bola Gobanova žena, keď sa dozvedela, koho si mladý Goban priviedol do domu.

Slávny majster Goban sa mal od mladi dobre, lebo sa pod šťastnou hviezdou narodil, mal šikovné ruky, múdru hlavu a dobré srdce. A na mladého Gobana sa pri takom otcovi slnce usmievalo, ale predsa im nebolo nikdy tak dobre ako teraz, keď prišla Aina do domu. Ešte aj majster Goban sa všeličomu od nej priučil.

Goban a jeho syn mali veľa roboty, ledva stihli všetko porobiť, všade sa o nich trhali, lebo nikde nebolo slávnejších staviteľov od nich. A predsa im raz pri stavbe veže Aina dobre poradila. Priniesla im obed, chvíľu sa prizerala, ako pozorne vymeriavali každý kameň, keď ho položili na múr.

„Muž môj," prosila Aina tíško, „nehnevaj sa, možno ti vravím hlúposť, ale vidí sa mi, že by bolo jednoduchšie presne si vymerať iba dva rohy a napäť medzi nimi povrázok, potom by vám vari robota šla rýchlejšie od ruky."

„Ech, dievča, dievča!" zvolal starý Goban. Aina si myslela, že sa na ňu hnevá pre všetečnosť, a on sa nevedel vynačudovať jej šikovnosti. Obaja Gobanovci poslúchli jej radu a za deň spravili toľko roboty ako inokedy za týždeň.

Už predtým boli Gobanovci slávni, ale teraz sa chýr o ich práci rozletel ešte sedem ráz ďalej, lebo za deň spravili roboty za dvanástich dobrých murárov. Sláva Gobanovcov preletela i cez more a rozchýrila sa ešte aj v Anglicku. Tam žil za oných čias mocný pán. Ktorýsi deň si zaumienil postaviť najkrajší zámok na svete a iných staviteľov nechcel, iba Gobanovcov. Od tej chvíle už iba na to myslel, ako ich zlákať do Anglicka. Ani chvíľu neváhal poslať po nich a sľúbil im obrovskú odmenu, ak si dobre zakončia robotu. Netrápilo ho, skade vezme toľké peniaze, lebo v srdci kul zradu.

Keď Gobanovcov pozval mocný pán, aby mu postavili najkrajší zámok v Anglicku, že ich za robotu čaká odmena, akú ešte v živote nedostali, chytro sa ta obaja zberali. Aina im nachystala všetko na cestu a napokon pošepla mužovi dobrú radu.

„Goban môj, nože sa ty maj okolo služobníctva v dome. Zaspievaj si s nimi, zatancuj, zažartuj, zavše ich aj pivom počastuj a pritom vždy dobre počúvaj. Keby sa v dome čosi proti vám šuchlo, iba tak by si sa to dosť zavčasu dozvedel. Povráva sa, že veľa dobrých staviteľov chodí stavať za more, ale málo sa ich spoza mora vracia. Nechyrovať o nich, akoby sa nad nimi zatvorila zem."

„Dobre, Aina, chcem sa k tebe vrátiť, preto ani očiam ani ušiam nedám oddýchnuť."

Na druhé ráno sa majster Goban so synom vybrali na dlhú cestu. Vykročili rezko, šli dlho, ale cesta sa im akosi pomaly míňala.

„Nože skráť cestu!" kázal otec synovi.

Mladý Goban vykročil dlhším krokom, ale otec ho pristavil.

„Ak nevieš inak, poďme radšej domov!"

Syn pokrútil hlavou, ale poslušne sa obrátil. Do večera boli zasa doma. Aina sa čudovala, keď ich videla, no nepovedala nič, len im chytro nahriala vody, aby sa osviežili, a nachystala dobrú večeru. Keď jej v noci mladý Goban porozprával, prečo sa vrátili, zasmiala sa.

„A prečo si otcovi neporozprával zaujímavú príhodu? Cesta by sa vám bola rýchlejšie minula."

Na tretí deň sa včaššie vybrali na cestu, a keď mladý Goban rozprával zaujímavé príhody, potom zišlo i starému majstrovi všeličo na um, čo pospomínal pred synom, a tak sa im cesta minula, že sa ani nenazdali, a už boli pri mori. Previezli sa do Anglicka a pustili sa do roboty. Ešte bola iba tretina postavená, a už všetci chválili, že takého majstra nad majstrov, ako je starý Goban, vari v živote nepostretli, ani takého veselého, úslužného mládenca, ako je mladý Goban. Keď už nový zámok dokončievali, vedel mladý Goban o všetkom, čo sa v starom zámku robilo.

Raz neskoro večer pribehla za mladým Gobanom ustráchaná slúžka zo zámku.

„Goban, svedomie mi nedá, aby som ti neprezradila, aké nebezpečenstvo vám hrozí. Ale dajte dobrý pozor a nevyzraďte ma, lebo páni by aj mňa zabili. Počula som, ako pán vravel panej, že v ten deň, ako mu dokončíte nový zámok, hodí vás oboch do najhlbšej pivnice, aby ste nikdy viac jasný deň neuzreli a nemohli nikomu na svete postaviť podobný alebo ešte krajší zámok."

Mladý Goban sa dievčaťu za pomoc poďakoval a sľúbil mu, že kým otec a on budú žiť, ani slovkom nevyzradia, čo mu pošepla.

„Dobre, syn môj, že vieme, aká odmena nás tu za našu prácu čaká," povedal majster Goban, keď mu všetko rozpovedal. „Ale myslím, že i nad touto podlosťou zvíťazíme, ak pohneme rozumom."

Obaja Gobanovci vedeli, že kým zámok nie je hotový, nehrozí im nebezpečenstvo, nuž spokojne, chytro a dobre stavali.

Keď už skončili robotu, pán si prezeral zámok od hlbokých pivníc až po vysoké strechy a stavba sa mu náramne páčila.

„Krásny je môj zámok, krásny," vravel pán spokojne.

„Veru je," prisvedčil majster Goban.

„Povedz pravdu, majster," obrátil sa pán na starého Gobana. „Videl si už krajší zámok od tohto alebo si o ňom počul?"

„Poviem ti pravdu, pán môj, tvoj zámok je najkrajší na svete. Nikde som nevidel krajšieho, ani som o ňom nepočul. Ale -"

„Vrav, aké ale?" zahrmel naňho pán.

„Veď som ti to práve chcel povedať, keď si mi skočil do reči. V Leinsteri je kráľovský zámok a tam je krajšia a vyššia veža ako tu."

„A nemohol by si mi postaviť ešte aj takú vežu, čo by krásou prevýšila leinsterskú?"

„Mohol, čo by som nemohol, odpovedal majster Goban. „Zámok sme ti dostavali, daj nám sľúbenú odmenu, a my si zájdeme domov po potrebné náčinie, potom ti prídeme aj vežu postaviť."

„Nie, nie, veľmi by ste ustali a veľa dní by ste stratili, kým by ste si oddýchli. Ostaňte tu, jedzte, pite, oddychujte a ja pošlem svojho vlastného syna so služobníctvom, aby vám priniesli potrebné náčinie."

„No, neviem, neviem, čo vykonajú," vravel majster Goban.

„Len povedz, čo potrebuješ!" naliehal pán.

„Dobre," pristal Goban napokon. „Nech tvoj syn so sluhom zájde do môjho domu a nájde tam mladú gazdinú. Tá sa vo všetkom vyzná, lebo moja žena je chorá."

Onedlho zastal mladý pán vychystaný na cestu pred majstrom Gobanom.

„Povedz mi, majster Goban, čo mám priniesť."

„Pýtaj si od mladej gazdinej lesťprotiľsti a úskokprotizrade."

„Čudná reč je tá vaša írčina," zháčil sa mladý pán. „Nože mi to ešte raz zopakuj!"

„Lesťprotiľsti a úskokprotizrade. Zapamätáš si to?"

„Zapamätám," sľuboval mladý pán a vybral sa rovno do Írska. Preplavil sa cez more, našiel Gobanov dom a zastal rovno pred Ainou.

„Starý majster Goban i jeho syn ti posielajú pozdravenie. Zámok už postavili, ale čaká ich ešte stavba veže. Môj otec chce, aby bola krajšia a vyššia od leinsterskej kráľovskej veže, nuž mám od teba priniesť potrebné náčinie. Goban si pýta od teba lesť proti ľsti a úskok proti zrade."

Aina si pozorne vypočula slová mladého pána a hneď vytušila, že mladému aj starému Gobanovi hrozí v Anglicku veľké nebezpečenstvo, keď má nájsť lesť proti ľsti a úskok proti zrade. Milo sa na pána usmiala, posadila ho za stôl, ponúkla jedlom i nápojom, aj o sluhov sa postarala. Napokon povedala:

„Gobanovo náčinie je tam v tej veľkej truhlici, vzadu v pravom kúte. Nože si staň na stolček a načiahni sa za ním."

Aina otvorila obrovskú truhlicu, pán sa načahoval celkom dozadu, vtom Aina priskočila, vsotila ho dnu a pribuchla veko. Potom zamkla bránu, otvorila oblok a zavolala pánových sluhov.

„Vráťte sa k svojmu pánovi a povedzte mu, že mladý pán tu zostane. Neskriví sa mu ani vlások na hlave, ak sa majster Goban so synom a so sľúbenou odmenou vrátia domov. Potom ho prepustím. Ale kým nesplní moje podmienky, syna neuvidí."

Keď sa sluhovia vrátili s týmto odkazom do Anglicka, videl pán, že mu iné neostáva ako Gobanovcov štedro odmeniť a poslať domov. Škrípal zubami, keď odratúval zlatky, ale život jeho jediného syna mu bol nadovšetko vzácny.

Nuž tak sa Gobanovci s Aininou pomocou predsa vrátili domov do írska. Všetci mali Ainu od tých čias ešte radšej, iba majster Goban sa neraz čudoval, ako je možné, že divý Frannach mal takú nezvyčajne múdru dcéru, že vari múdrejšej ženy na svete dosiaľ nebolo. Keď tak raz o tom nahlas premýšľal pred svojou chorou ženou, rozviazal sa neborkej jazyk a povedala mu pravdu od samého začiatku až do konca.

Majster Goban vyskočil a vystískal svoju ženu.

„Vieš ty, žena moja, aký som teraz hrdý, že najmúdrejšia žena na svete je naša vlastná dcéra? A pozrimeže, u nás sa i najmladší syn divého Frannacha vyučil statočnému remeslu, a nie zbojstvu ako jeho starší bratia. Či to nie je aspoň taká dobrá robota, ako postaviť najkrajšiu vežu?"

Nuž tak si potom Gobanovci žili spokojne, kým nepomreli.