O Lanym, včielke, myške a bystruške

O Lanym, včielke, myške a bystruške (Rozprávka)
Bola raz jedna vdova a mala jediného syna, volali ho Lany. Vdova nebola bohatá, ale ani chudobná a dlho si so synom dobre žili, skromne gazdovali a mali dosť všetkého, čo im bolo treba. Ale potom prišli zlé časy, príval im vzal úrodu a bieda klopala na dvere. Nič iné im neostávalo, iba jednu z troch kráv predať, aby vyžili do novej úrody.

„Lany," vravela raz večer vdova synovi, „ráno pôjdeš s našou Brnuľou na jarmok. Dobre sa tam poobzeraj a čo najlepšie kravu predaj, aby sme mali z čoho žiť. Potom sa už v meste nebav, ale chytro sa vráť domov."

„Dobre, mama, dobre," vzdychol si mládenec. Ráno vzal palicu do ruky a viedol Brnuľu za povrázok na jarmok. Prišiel do mesta a tam trma-vrma, že sa mu hlava zakrútila. Najviac ľudí sa tislo okolo chlapa s myškou, včielkou a chrobákom bystruškou. Opatrne ich položil na zem, vytiahol z vrecka píšťalu a zapískal veselú pesničku. Včielka sa pridala, pekne hrala na harfe a myška s chrobákom tancovali, nadskakovali tak milo, že všetci na jarmoku sa dali do tanca. A nielen ľudia, ale i zvieratá, ba i hrnce, taniere a misy, kolesá a vozíky, všetko, čo stálo alebo ležalo na zemi, zrazu veselo tancovalo po celom meste. Aj Lany so svojou Brnuľou sa zvŕtali hneď vedľa najbohatšieho gazdu v kraji. Nikto v celom meste o takom niečom v živote nepočul. Po čase chlap odtrhol píšťalu od úst, vopchal si ju do rukáva, vzal myšku, bystrušku i včielku s harfou, vopchal si ich do vrecka - a všetko stíchlo. A vtom sa ľudia i kravy, ovce a psy, mačky a kozy, hrnce, taniere, misy, kolesá i vozy hlasno rozosmiali a tak dlho sa smiali, že div múry v meste nepopukali. Keď už aj smiechu bolo dosť, obrátil sa neznámy na nášho Lanyho.

„Chcel by si moje zvieratká?" spýtal sa.

„Pravdaže by som ich chcel, ale nemám peniaze," odpovedal Lany.

„Ale máš peknú kravku. Dám ti za ňu včielku s harfou," vravel mu neznámy.

„Hej, ale za kravku musím priniesť matke peniaze, aby ju netrápili starosti. A z čoho vyžijeme do novej úrody?"

„Lany, pamätaj, že tvojej matke nič tak nepomôže ako táto včielka s harfou. Keď jej včielka zahrá pesničku, tvoja matka sa tak rozosmeje, ako sa už dávno nesmiala."

„No dobre," pristal napokon Lany, „ak myslíš, že sa matka naozaj od srdca zasmeje, keď počuje tvoju včielku hrať na harfe, nuž ti dám * za ňu našu Brnuľu."

Neznámy chlap si odvádzal Brnuľu z jarmoku a Lany sa vracal domov s včielkou vo vrecku.

„Vitaj, Lany, vidím, že si Brnuľu predal," volala matka už zo dverí.

„Predal," prisvedčil mládenec.

„A dobre si ju predal?" dozvedala sa mať.

„Veru dobre, veľmi dobre."

„Koľko si za ňu utŕžil?"

„Nedal som ju za peniaze, ale za niečo oveľa lepšie," vravel Lany, chytro vybral včielku z vrecka, podal jej harfu a zapískal. Vtom začala včielka hrať pesničky jednu krajšiu od druhej. Lanyho matka sa rozosmiala a smiala sa hlasno, až sa to v chalupe ozývalo. Lany sa nepamätal, že by sa jeho matka kedy tak veselo smiala. Keď včielka dohrala, zabalil ju mládenec i s harfou do šatky a vopchal si ju do vrecka. Matka stíchla, hľadela na syna a vtom ju slzy zaliali. Horko sa rozplakala.

„Syn môj, a z čoho my budeme žiť do novej úrody?" vzlykala.

Na druhé ráno hnal Lany druhú kravku, Belaňu, na jarmok. Keď prišiel do mesta, zas natrafil na veľký stisk a zazrel toho včerajšieho človeka s myškou a s chrobákom bystruškou. Ešte sa mu ani dobre neprizrel a už videl, že neznámy vyťahuje z rukáva píšťalku a pekne si na nej preberá. Myška a chrobák tancovali a po chvíľočke sa pridali aj ostatní. Nielen ľudia, ale i zvieratá a všetko, čo na jarmoku bolo. Aj Lany sa zvŕtal s Belaňou hneď vedľa najbohatšieho gazdu v celom kraji. Keď ostatní tanečníci oddychovali a smiech ich prešiel, lebo by ich naozaj už bolo roztrhlo, obrátil sa ten človek zas len na nášho Lanyho.

„No čo, prišiel si si kúpiť myšku?"

„Nie, nie," zhíkol Lany, „mama sa najprv smiala, ako nikdy, ale potom žalostne plakala, keď videla, že som dal kravu za včielku s harfou. Dnes by ma iste z domu vyhnala, keby som jej za kravu priniesol myš."

Ale ako áno, ako nie, Lany predsa dal kravu za myšku. Netreba vari ani spomenúť, ako Lanyho matka horko plakala, keď videla, že syn vymenil dobrú kravu za myš.

Na tretí deň matka veľmi prísne prikazovala, aby nekupoval nijaké daromnice, ale tretiu kravku, ich jedinú živiteľku, nech dobre predá bohatému gazdovi. Ľahko bolo matke prikazovať, keď nevidela, ako smiešne vyskakuje chrobák na jarmoku a s ním celé mesto. Všetkých dlho klalo v boku od smiechu, keď neznámy chlap napokon schoval píšťalku do rukáva. Lany sa mu chytro chcel stratiť z očí, ale chlap ho chytil za rukáv.

„Vidím, že ti je Túto za chrobáčikom, prišiel si si poň. No, daj kravu a ber bystrušku, uvidíš, že ma budeš celý život v dobrom spomínať."

Lany sa teraz už veľmi bál prísť matke na oči, ale keď zapískal, včielka zahrala na harfe, myška a chrobák tancovali, až sa chalúpka triasla, veru i Lanyho matka si podskočila a tancovala so synom Iba potom, keď už nevládala ďalej, horko sa rozplakala.

„Syn môj, priviedol si nás na žobrácku palicu," nariekala.

„Neplač, mama moja, uvidíš, že ti teraz už prinesiem sedem ráz toľko zlata-striebra do chalupy, ako by som bol utŕžil od najbohatšieho gazdu v kraji za naše kravky."

„No, len aby to bola pravda," vzdychla si mať a na druhé ráno vypravila syna do sveta.

Ide si náš Lany, ide, kam ho oči vedú, a tu zrazu vidí pod kríkom pri jarku drobnú starenku. Zďaleka naňho volala:

„Ej, Lany, Lany, prečo nie si na dvore írskeho kráľa? Jeho dcéra čaká iba na takého mládenca, ako si ty."

„Ale nevrav, starká," zasmial sa Lany.

„Ba veru čaká. Vari nevieš, že jediná kráľova dcéra je veľmi smutná a už celých sedem rokov sa nezasmiala? Ktovie prečo sa takej paničke odnechcelo smiať sa. Ale každý v celom Írskom kráľovstve predsa vie, že kráľ sľúbil tomu, kto tri razy rozosmeje jeho dcéru, polovicu kráľovstva a princeznú za ženu. Nuž choď teraz rovno do kráľovského zámku a ukáž princezničke, ako vie tancovať tvoja myška s chrobákom, keď im včielka hrá na harfe."

Milý Lany sa poďakoval starkej za dobrú radu a vybral sa do kráľovského hradu. Nezastal, iba rovno pred hradnou bránou. Čudnú vec tam zazrel - z dvoch strán koly a na nich plno hláv.

„Ejha! A to je čo?" zhíkol.

„A skade si ty, dobrý mládenec, že to nevieš?" čudovali sa stráže. „Toľkí pytači chodili domŕzať našu princeznú, že ochorela. Kráľ dal potom rozchýriť, aby si každý, kto príde jeho dcéru rozosmiať, dal pozor. Ak sa mu princezná tri razy nezasmeje, hneď je pytač o hlavu kratší."

„No, toto sú mi za poriadky!" zvolal, ale predsa smelo odkázal kráľovi, že prišiel rozosmiať smutnú princezničku.

Onedlho vyšli kráľ s kráľovnou i so všetkými dvoranmi na nádvorie a sluhovia nosili zlaté i strieborné stoličky. Ale princezná nevyšla zo zámku, len odchýlila oblok, aby úkosom fľochla na hlupáka, čo chce byť nasilu o hlavu kratší.

Náš mládenec sa trocha poobzeral, potom vybral z vrecka povrázok a z druhého včielku s harfou, myšku a chrobáka. Zvieratká sa chytili povrázka a Lany ich pekne ťahal za sebou rovno pred kráľa a kráľovnú. Keď na kráľovský dvor prišiel otrhaný Lany so záplatou a s včielkou, myškou a chrobákom na povrázku, vystrčila princezná hlavu z obloka. Vtom zazrela Lanyho s jeho sprievodom a videlo sa jej, že nikdy v živote jej ešte nič také smiešne pred oči neprišlo. Voľky-nevoľky roztiahla ústa a tak hlasno sa zasmiala, akoby na kráľovskom dvore zaznelo tisíc zvončekov.

„Počkaj, dobrý mládenec!" zvolala, keď sa trocha spamätala, „počkaj trocha, hneď prídem na dvor a obzriem si tvoj sprievod."

„Ďakujem, milá princezná," odpovedal Lany, „vďačne počkám, aby si sa mi ešte raz tak pekne zasmiala ako pred chvíľočkou."

Princezná vybehla na nádvorie, sadla si na zlatú stoličku k rodičom a netrpezlivo čakala, čím sa Lany preukáže. Mládenec vytiahol z rukáva píšťalôčku a začal na nej preberať. Vtom sa včielka pridala a pekne-krásne hrala na harfe. Myške a bystruške nebolo viac treba, hneď sa dali do tanca. A tu sa k nim pridali kráľ a kráľovná, dvorania i urodzené panie, sluhovia a slúžky, všetky psy a mačky v zámku, kone v koniarňach, kravy, ovce a kozy v maštaliach, ale i stoličky a stoly, taniere a kalichy, misy a mištičky, hrnce a panvice. Viete si celkom iste predstaviť, koľko všeličoho je v kráľovskom hrade a okolo neho, a to všetko vyskakovalo a tancovalo. Princezná tľapkala, aj ona vyskakovala a tancovala okolo zvieratiek a tak sa smiala, že div neodpadla. Keď už nevládala ďalej, Lany prestal hrať, zvieratká zastali a mládenec sa poklonil.

„Ďakujem ti, krásna princeznička, že si sa mi po druhý raz tak milo zasmiala."

Všetkým sa zábava tak páčila, že Lany zas priložil píšťalku k ústam a zapískal, včielka brnkala na harfe, bystruška a myška tancovali. Princezná sa im prizerala, tľapkala, usmievala sa, no nezasmiala sa po tretí raz. Lanymu sa už píšťalka triasla v ruke, marilo sa mu, že i jeho hlava skončí na kole pred hradom, ale veselá myška sa nedala odradiť. Obskakovala okolo bystrušky, podupkávala, zakrútila sa na jednej nohe a náhodou švacla chvostom svojho tanečníka. Chrobák podskočil raz tak vysoko ako predtým a pritom sa rozkašlal. Kašlal, raz rýchlo, raz pomaly, celkom tak, ako sa myška pekne zvŕtala.

Bolo vám to také smiešne, že ani princezná sa nezdržala. Rozosmiala sa tak hlasno, akoby sedemtisíc zvončekov na dvore vyzváňalo.

Šťastný mládenec sa hlboko poklonil.

„Ďakujem ti, pani moja, teraz som si ťa už získal."

Princeznička sa len smiala a zvŕtala sa po dvore, celkom ako Lanyho myška. Náš mládenec raz nevedel, či sa naozaj tak raduje a či sa mu posmieva.

Kráľ hneď pozval Lanyho aj so zvieratkami do zámku, tam ho sluhovia vykúpali, ostrihali, učesali, obliekli do hodvábu a obuli mu jelenicové črievice. Hneď bol milý Lany sedem ráz krajší od najdriečnejšieho kniežaťa a princezná nevedela oči z neho odtrhnúť. Ale aj ona sa všetkým v kráľovskom zámku oveľa väčšmi páčila, keď sa nemračila.

Kráľ poslal ešte v ten deň po Lanyho matku a potom bola kráľovská svadba nad svadby. Deväť dní sa svadobčania radovali a veselili a čo deň, to bolo veselšie, radostnejšie. Škoda, že po tom deviatom dni bolo aj po svadbe aj po rozprávke.