Princezná zo zakliateho zámku

Princezná zo zakliateho zámku (Rozprávka)
Kedysi dávno, veľmi dávno žil jeden írsky kráľovič. Keď už prichodil do rokov, že na kráľovskom dvore si aj mnohí múdri radcovia lámali hlavy, skade by si mal kráľovič priviesť súcu ženu, vybral sa sám kráľovič do ďalekého Východného sveta, lebo si chcel stade priviesť princeznú. Nikto nevie, či mu azda krásna princezná už predtým padla do oka, a či mu ju ktorýsi múdry radca poradil. On však iste vedel, prečo sa podobral na takú ťažkú cestu. Dlho putoval, kým napokon našiel svoju princezničku, ale čakalo ho tam iba ďalšie trápenie.

Krásna princezná bývala vo veľkom zámku na vysokej skale a okolo zámku sa vo dne v noci krútili obrovské kolesá. Nikto na svete nemohol do zámku vojsť, kým sa tie kolesá krútili.

Írsky kráľovič prišiel pod zámok, obchádzal dookola, obzeral si ho zo všetkých strán, potom ovesil hlavu,

„Načo som sem chodil?" vzdychol si smutne. „Načo som toľkú cestu prešiel, keď teraz nemôžem do zámku vojsť a potešiť sa pohľadom na krásnu princeznú?"

Už-už by sa bol obrátil, keby sa v zámku nebol otvoril oblôčik. Kráľovič pozrel hore a v tom mu padli oči na najkrajšie dievča na svete. O krajšom sa mu nikdy ani nesnívalo. Bola to dcéra kráľa Východného sveta. Žila tu so slúžkami vo veži s velikánskymi, jednostaj sa krútiacimi kolesami. Kráľ ich ta dal a sám rozkrútil, aby sa nikto k jeho dcére nedostal, kým on neprivolí, aby sa vydala za mocného susedného kráľa. Lenže susedný kráľ bol nielen mocný a bohatý, ale i starý a odporný, nuž princezná ho nechcela.

Princezná smutne hľadela na írskeho kráľoviča, a keď sa im oči stretli, nevládal sa mládenec ani pohnúť z miesta, akoby bol korene do zeme zapustil.

Po hodnej chvíli sa kráľovič ozval:

„Vrátim sa do Írska, ale sľubujem ti, že do tých čias nebudem mať chvíľu pokoja, ani si neoddýchnem, ani sa dva razy za tým istým stolom nenajem, kým doma nenájdem najmocnejšieho čarodejníka. Keď nájdem takého súceho, že bude vedieť zastaviť tieto obrovské kolesá, prídem si po teba. Zaprisahávam ťa, aby si ma do tých čias čakala."

„Lenže takého čarodejníka v Írsku niet," ozval sa zrazu hlas vedľa kráľoviča. Kde sa vzal, tam sa vzal, zrazu stál pri ňom vychudnutý starec.

„Nevrav, v Írsku je veľa múdrych starcov," odpovedal kráľovič.

„Máš pravdu, ale predsa ti vravím, že okrem kráľa Východného sveta vie tieto obrovské kolesá zastaviť iba jeden jediný človek na celom šírom svete. A ten nie je v Írsku."

„A kto to je? Kde ho nájdem?" naliehal kráľovič.

„Netreba ti ho hľadať. Ja som to," riekol starec vážne.

„A kto si?" chcel vedieť kráľovič.

„A či na tom záleží? Kedysi za mladi som bol priateľom kráľa Východného sveta. Dávno sme sa nevideli, ale kedysi sme sa spolu učili čarovať od najväčšieho čarodejníka. Vtedy som vždy zvíťazil nad kráľom, nuž hádam aj teraz nad ním zvíťazím a zastavím obrovské kolesá pred zámkom, ak ma o to požiadaš."

„Prosím ťa, zastav tie kolesá," prosil starca írsky kráľovič. „A okrem toho ťa prosím, povedz mi, kto si, komu budeme celý život vďační za pomoc a čo za ňu žiadaš."

„Som mocný čarodejník Curaoi z Írska a nič iné nechcem, len aby si mi dovolil vziať si z tohto zámku, čo sa mi najväčšmi zapáči."

„Ďakujem ti za sľúbenú pomoc, ale zámok nie je môj," odpovedal írsky kráľovič.

„Veď to nič," ozvala sa princezná z obloka, „milý Curaoi, ak nám pomôžeš zastaviť kolesá, aby kráľovič mohol smelo vojsť do zámku, vezmi si, čo len chceš. Všetko, čo sa ti tu v zámku zapáči, je tvoje."

„Obaja mi to sľubujete?" spýtal sa Curaoi.

„Sľubujeme," povedali kráľovič a princezná jedným hlasom.

Potom mocný čarodejník kázal kráľovičovi, aby spolu s ním odstúpil na deväť krokov od obrovských kolies. Ako kráľovič a čarodejník spravili deväť krokov a obaja zastali, v tej chvíli sa aj obrovské kolesá prestali krútiť. Kráľovič vbehol do zámku a princezná mu letela v ústrety.

Kráľ Východného sveta sa náramne preľakol, keď zbadal, že kolesá pred zámkom zastali, skríkol na stráže, vytrhol meč z pošvy a bežal pozrieť, aký votrelec ho premohol. Keď kráľ zazrel čarodejníka Curaoia, meč mu vypadol z ruky a vedel, že mu niet pomoci.

„Prečo ste prišli?" spýtal sa po chvíli.

„Som írsky kráľovič a prišiel som si po tvoju dcéru. Mocný čarodejník Curaoi mi pomohol a tvoja dcéra i ja sme mu sľúbili za pomoc, že si smie vziať zo zámku, čo sa mu najväčšmi zapáči."

„Tak to bolo, dcéra moja?" spýtal sa kráľ princeznej.

„Áno, otec," prisvedčila krásna dievčina a potom sa chytro usmiala na kráľoviča.

„Vyber si, čo chceš zo zámku," obrátil sa kráľ na mocného čarodejníka.

„Už som si vybral," riekol Curaoi, „najväčšmi z celého zámku sa mi páči tvoja dcéra. Od tejto chvíle je moja."

Kráľ, princezná i neborák írsky kráľovič zhíkli, ale im nebolo pomoci, sľub je sľub. Princezná div neumrela od žiaľu, že sa má vydať za starého čarodejníka. Slzy ju zaliali, keď pozrela na írskeho kráľoviča. Od tej chvíle bol však jej žiaľ ešte sedem ráz väčší. Oveľa radšej by bola navždy pod zemou, ako by mala podať ruku prefíkanému starigáňovi.

Našťastie sa írskemu kráľovičovi podarilo pošepnúť princeznej, aby nezúfala, že ju skúsi oslobodiť od čarodejníka. Princezná trocha ožila a zaumienila si, že bude odkladať sobáš, ako dlho len bude môcť.

„Sľúbila som, že pôjdem za teba," povedala čarodejníkovi, „a sľub dodržím. Ale i ja mám žiadosť, a prosím ťa, aby si mi ju splnil. Chcem, aby si ma hneď po sobáši odviedol do svojho zámku a ten zámok nech je aspoň taký veľký a pekný ako zámok môjho otca. Hádam nechceš, aby som ako tvoja žena žila horšie ako za dievčaťa?"

„Dobre, onedlho budeš mať zámok, aký si želáš," sľúbil čarodejník krásnej princeznej. Bol by jej vďačne sľúbil aj hviezdy a mesiačik z neba, nielen krásny zámok. „Všetci moji ľudia sa porozchodia po celom Írsku a prinesú mi najväčšie balvany. Do roka budeš mať v Írsku zámok, aký nemá nikto na svete."

„Vráť sa do Írska, milý môj," prosila princezná kráľoviča. „Choď a nebadane pozoruj stavbu čarodejníkovho zámku. Odkáž mi, keď bude zámok skoro hotový, potom si ho prídem aj so svojím sprievodom obzrieť a verím, že nájdeme spôsob, ako čarodejníkovi ujsť."

Írsky kráľovič poslúchol, preobliekol sa za potulného speváka a prizeral sa, ako mocní obri znášajú balvany na stavbu čarodejníkovho zámku, ako zo dňa na deň rastú hrubé, vysoké múry, ako stolári v celom Írsku robia stoly a stoličky do zámockých siení, ako kováči kujú kovania, zlatníci tepú najkrajšie ozdoby, tkáči vo dne v noci tkajú a ženy vyšívajú závesy, koberce a prikrývky, len aby všetko bolo čo najskôr hotové a neslýchane krásne.

Do sľúbeného roka chýbal ešte celý mesiac, keď írsky kráľovič potajomky odkázal svojej milej princeznej, aby sa prišla pozrieť na nový zámok, lebo čoskoro bude hotový.
Princezná sa hneď zberala s veľkým sprievodom do Írska a starý čarodejník vyskakoval od radosti ako mládenec. Keď lode kráľa Východného sveta pristávali na írskom pobreží, zbehlo sa tam nielen veľa zvedavcov, ale vítal ich aj spev potulného speváka.
Princezná nikdy krajšie piesne nepočula a hneď prosila čarodejníka:

„Milý môj, zavolaj tohto potulného speváka do zámku, nech nás všetkých svojím spevom rozveselí."

Pri speve a veselej zábave si princezná našla chvíľu, keď sa pritočila k spevákovi a pošepla mu, aby si priviedol svojich najlepších bojovníkov do hory pod zámkom a tam aby ju čakali pri potoku.

„Keď bude v potoku tiecť mlieko, vedz, že nadišla naša chvíľa. Vyskoč a pribehni aj so svojimi ľuďmi rovno pred zámockú bránu. Tam ťa už budem čakať."

Írsky kráľovič poslúchol a onedlho sa jeho vyberaná družina schovávala v hore pod zámkom. Vo dne v noci hľadeli do potoka, či v ňom namiesto vody netečie mlieko.

Dni sa míňali, zámok rástol, čarodejníkovi obri sa vracali zoširoka-ďaleka s poslednými balvanmi. Starý Curaoi už netrpezlivo čakal, kedy všetci remeselníci dokončia stavbu, aby ukázal princeznej, že krajšieho zámku naozaj niet na celom šírom svete. Dlhé čakanie sa mu už zunovalo, vybral sa teda na veľkú poľovačku.

Milá princezná z Východného sveta striehla iba na túto chvíľku. Keď slúžky večer podojili kravy, ohrnula nad mliekom nos.

„Fuj, fuj, dnes mlieko odporne smrdí. Už aj ho celé vylejte do potoka, nech tu v šechtároch nevidím ani kvapôčky! Ktovie aký jed je v ňom!"

Slúžky sa veľmi čudovali, presviedčali princeznú, že mlieko je čerstvé a dobré, že kravy sa pásli na najlepších lúkach, ale mohli vravieť, čo chceli, princezná si napokon dupla.

„Už aj vylejte mlieko do potoka, lebo bude zle!"

Teraz už slúžky aj paholci vynášali plné šechtáre mlieka do potoka, lebo čarodejník im prísne rozkázal, aby princeznú vo všetkom poslúchali, inak im vraj bude beda.

Ako sa potok v hore zabelel mliekom, írsky kráľovič a jeho družina vyskočili na rovné nohy a bežali ozlomkrky rovno pred zámockú bránu. Tam ich už čakala princezná z Východného sveta í so svojím sprievodom.

„Chytro, chytro," súrila svojho milého. „Čarodejník a jeho družina sú na poľovačke. Teraz je čas ujsť!"

Verní bojovníci írskeho kráľoviča premohli stráže a hneď sa všetci dali vnohy.

Neskoro večer sa čarodejník vrátil domov a našiel zámok pustý. Nebolo stráží, ani verných obrov, ani princeznej a jej sprievodu. Bez seba od zlosti vybehol na zámockú vežu, strhol z pleca veľký roh a hlasno zatrúbil, aby si privolal pomoc. Obri s balvanmi boli však ešte ďaleko, a kým zhodili ťarchu z pliec a bežali sedemmíľovými krokmi za svojím pánom, starého čarodejníka roztrhlo od jedu. Keď obri vybehli na vežu, našli svojho pána očernetého na zemi, nuž nikdy sa nedozvedeli, prečo ich zvolával.

Írsky kráľovič so svojou milou princezničkou a s vernými bojovníkmi prišli bezpečne domov a tam hneď slávili svadbu nad svadby. Deväť dní pivo a medovinu pili, vyberané jedlá jedli, tancovali a veselili sa tak dlho, kým sa všetky kamene z čarodejníkovho zámku neskotúľali do doliny. A to veru nebolo tak hneď, nuž žili si naši mladí až do staroby šťastne a veselo.