Ako obišiel rozprávkar, keď nevedel novú rozprávku

Ako obišiel rozprávkar, keď nevedel novú rozprávku (Rozprávka)
Žil raz dávno jeden kráľ v Leinsterskom kráľovstve a mal výborného rozprávkara. Večer si ho dal zavolať a rozprávkar mu porozprával vždy novú rozprávku alebo príhodu. Už dva razy sedem rokov mu rozprával každú noc, ale nikdy mu nezopakoval tú istú príhodu, vždy mal naporúdzi čosi nové, nikdy neslýchané. Kráľ si rozprávkara vážil, dal mu postaviť krásny dom vedľa svojho paláca, aj kráľovské kone a vyberaných psov mu daroval, ale niekedy si predsa večer na rozprávkarovi vybíjal zlosť.

Zavše rozprávkar ešte ani nezačal rozprávať, a kráľ už skríkol:

„Ale hybaj, veď to už poznám, dávno to viem. Rozprávaj mi neznámu príhodu, lebo ak nie, dám ťa s hanbou vyhnať, ba môžeš aj horšie obísť."

Raz sa rozprávkar predsa osmelil a povedal kráľovi:

„Prepáč mi, kráľ môj, ale niekedy je človek akýsi nevládny, nevie si pozbierať myšlienky ani odhodlať sa k činu. A pre takúto slabú chvíľku, akú máva každý, by si ma vari dal s hanbou vyhnať, hoci som ti dva razy sedem rokov verne slúžil? Alebo by si ma ešte horšie potrestal?"

Kráľ očervenel od zlosti:

„Nikdy viac mi nič také nevrav!" skríkol. „Nie som nevládny, ani nebudem! Leinsterský kráľ je mocný, a preto sa vždy stane to, čo chce. Radšej by som nežil, ako by som mal byť nevládny."

Rozprávkar mlčky sklonil hlavu a hľadel, aby kráľ bol s ním spokojný, ale vše mu rozprávanie predsa nešlo tak od srdca, ako by malo, lebo sa bál kráľovho hnevu.
Napokon sa rozprávkarovi vždy podarilo vymyslieť takú príhodu, že kráľ pri nej zabudol na všetky starosti a trápenia a potom už spal do bieleho rána hlbokým spánkom. Nebol by dal svojho rozprávkara ani za pol kráľovstva, ale mu to veru nikdy neprezradil.

Každé ráno sa rozprávkar prechádzal po záhrade, a kým chodil hore-dolu, skladal si večernú rozprávku. Raz mu to však naozaj nijako nešlo. Keď si pomyslel: Boli raz traja írski kráľoviči, už ani slovka viac mu na um nezišlo. Potom začal z druhého konca: Bol raz jeden starý žobrák, lenže raz nevedel, čo by mohol ten žobráčik robiť, o čom by kráľ ešte nebol počul. Najradšej by sa od hanby pod zem prepadol. Žena ho už volala jesť, ale jej mrzuto odvrkol:

„Kým si nepremyslím večernú rozprávku, nepôjdem jesť!"

„No dobre, ale povedz, čo je to - tamto čierne na vŕšku nad záhradou?" spýtala sa ho žena.

„Neviem, nikdy som tam nič čierne nevidel," mrzuto riekol rozprávkar.

„Nuž poďme ta pozrieť, azda ti cestou zíde niečo na um."
Rozprávkar zapískal na svojho najmilšieho psa a šiel so ženou pozrieť, čo sa to tam černie na vŕšku. Prišli ta a našli starého otrhaného žobráka s drevenou nohou. Krčil sa na medzi a hrkal kockami v ťažkom drevenom kalichu.

„Kto si a čo tu hľadáš?"

„Vari nevidíš, že som starý otrhaný žobrák s drevenou nohou?" zahundral starec. „Oddychujem tu a čakám, kým si niekto zahrá so mnou, aby som aspoň na chvíľu zabudol na bolesti a na žiaľ."

„A myslíš, že si s tebou niekto zahrá v kocky?"

„Prečo nie," odpovedal žobrák. „Mám pri sebe v mešci rovných sto zlatiek. Za toľký majetok sa vari oddá hrať aj so starým úbožiakom."

„Zahraj si s ním," pošepla žena rozprávkarovi. „Hádam budeš mať potom rozprávku pre kráľa."

Rozprávkar si prisadol na medzu k žobrákovi. Bol tam veľký kameň, rovný ako stôl, nuž dali sa čoskoro do hry. Rozprávkar prehrával. Onedlho mu neostalo nič, ani medenák v dome, ani dom, ani koč, ani kone, ani psy. Každý žobrák bol bohatší od neho.

„No, už mám čo rozprávať kráľovi," vybuchol zlostne. „Potom ma hneď dá s posmechom vyhnať z kráľovstva."

„Hraj, možnože predsa vyhráš. Raz sa i na teba šťastie usmeje," posmeľovala ho žena.

„Ale ba, veď dobre vieš, že som už horší od posledného žobráka. Ani len žobráckej palice nemám."

„Máš ešte ženu. Hrajme o ňu!" podpichoval žobrák.

Ako áno, ako nie, ale hrali o ženu, a rozprávkar zas len prehral. Žobrák si hneď sadol k žene, pekne sa na ňu usmial a vraví jej:

„Neboj sa, dobre nám bude spolu, len ešte raz naposledy si zahrám s kráľovským rozprávkarom."

„Veď vieš, že si ma celkom ožobráčil, tak čo ešte chceš?"

„Teba. Hrajme o teba. Ak vyhráš, všetko, čo si dosiaľ prehral, je tvoje aj s mojimi zlatkami. Ak prehráš, aj ty si môj," nahováral ho žobrák.

Po chvíli bol už aj rozprávkar žobrákov.

„No dobre," prikývol žobrák spokojne. „Už mám aj teba. A teraz mi povedz, na aké zviera ťa mám premeniť. Na zajaca, na srnca, na lišiaka alebo na diviaka?"

„A či to nie je jedno?" nariekal rozprávkar. „Hoc aj na zajaca."

V tej chvíli pošibal žobrák rozprávkara čarodejným prútikom a vtom skackal po medzi ušiačik. Ešte ani poriadne ušami nezakýval, a už sa doň pustil rozprávkarov pes. Naháňal ho okolo tŕnia, popreháňal ho po brázdach, napokon ho zdrapil za krk a živého priniesol žobrákovi.

„No dobre, psík môj, dobre," potľapkal žobrák psa, potom znova šibol rozprávkara prútikom a zo zajaca bol zasa človek. Ledva dýchal od hrôzy.

„Radšej si ma mal dať psovi roztrhať!" zvolal zúfalo.

„A prečo? Dosiaľ si nevedel, ako je úbohému zajacovi, keď ho poľovnícki psi prenasledujú. Teraz to už vieš a môžeš to kráľovi porozprávať," odvetil žobrák.

„A nepovieš mi ešte vždy, kto si a prečo sa tak so mnou pohrávaš ako mačka s myšou?"

„Ak to chceš vedieť, poď so mnou," navrhol žobrák. „Sľubujem ti, že do večera veľa skúsiš a budeš múdrejší, ako si bol dosiaľ."

„Nedbám," pristal rozprávkar.

Žobrák zapískal a vtom stál pri ňom pekne oblečený starec s dlhou bielou bradou.

„Postaraj sa o túto paniu, o jej dom, koč, kone a psov," kázal mu žobrák. „Ochrániš ich pred každým nebezpečenstvom a privedieš ich k nám, keď ťa zavolám."

Teraz žobrák chytil rozprávkara za rukáv a v tej chvíli ostali obaja neviditeľní, oni však videli všetko, čo sa kde robí. Vykročili a neviditeľní vošli obaja do kráľovského zámku. Kráľ sa práve dobre najedol a napil, teraz mu nič nechýbalo, iba dobrá rozprávka.

„Choďte!" kázal sluhom „a priveďte mi rozprávkara."

Onedlho sa sluhovia vrátili so zvesťou, že rozprávkarov dom je prázdny, ani len pes tam neštekne, a po rozprávkarovi a jeho žene ani vidu ani slychu.

„No toto mi draho zaplatí!" skríkol kráľ.

Teraz žobrák tíško pošepol neviditeľnému rozprávkarovi.

„Počkaj, teraz prišiel môj čas!" Oprel sa o dvere a v tej chvíli tam stál otrhaný žobrák, vychudnutý a v zodratých topánkach.

„Čo tu hľadáš?" osopil sa naňho strážca.

„Prišiel som kráľa zabaviť. Vraciam sa zďaleka, z hlbokých dolín, kde biele labute spievajú, jednu noc som bol na ostrove a druhú na súši. Veľa som videl, veľa som skúsil, azda si ma kráľ vďačne vypočuje."

„Vypočujem, keď dohrajú moji harfeníci," odpovedal kráľ. „Na mojom dvore sa zišli najlepší harfeníci zo všetkých piatich častí Írska. Prišli z juhu i zo severu, z východu i zo západu aj zo stredu, len aby ma zabavili. Nuž vrav, počul si niekedy krajšiu hudbu?" spýtal sa otrhaného žobráka.

„Veru počul. Nevravím, že by zle hrali, ale popri harfeníkoch, akých som nedávno počul na ostrove Man, hrajú títo, ako keď mačka pradie pri kozube, alebo keď komáre pištia okolo svetla, alebo zlostná starena sa vadí s mužom."

Keď to kráľovi hudobníci počuli, odhodili harfy, vytrhli meče z pošiev a vyrútili sa na žobráka. Lenže hnev ich tak oslepil, že žobrákovi ani vlas na hlave neskrivili, iba seba navzájom dosekali, dorúbali.

„Dosť už!" skríkol kráľ. „Nestačí, že môj rozprávkar kamsi zmizne a ja dnes nepočujem rozprávku, ešte ani pokoja nemám mať? Obeste toho šklbana!"

Stráže priskočili k žobrákovi a vyvliekli ho na dvor, zo dvora za bránu a tam ho vytiahli na šibenicu. Ani sa ho na posledné želanie nespýtali.

Stráže sa vrátili do kráľovskej siene ako po dobre vykonanej robote a koho tam nevidia na lavici pri pive a pri pečenej baranine? Nikoho iného ako vyziabnutého žobráka.

„Vari sme ťa neobesili pred chvíľkou?" spýtali sa ho. „Ako si sa dostal späť do kráľovskej siene?" skríkol naňho veliteľ stráže.

„Len sa mi dobre prizrite," odpovedal žobrák ticho. „Ako ste ma mohli obesiť, keď na vlastné oči vidíte, že mi kráľovo pivo chutí?" a hneď si aj odpil z veľkého krčaha.

Stráže vybehli pozrieť pred bránu. Keď sa vrátili spod šibenice, vlasy im dupkom stáli a oči im div nevypadli z jamiek. Zavolali veliteľa stráže nabok a ticho, aby to kráľ nepočul, pošepli mu do ucha:

„Traja kráľovi mladší bratia sa hojdajú vo vetre na šibenici. Ak sa to kráľ dozvie, hneď bude po nás."

Vtom kráľ preletel pohľadom po stole a všimol si, že žobrák tam ešte sedí a upíja si piva.

„Hej, stráže, či som vám nekázal obesiť tohto lotra? Nuž či vy takto plníte moje rozkazy? Hneď dám aj vás obesiť, a bude pokoj."

„Milosť!" zvolali stráže a hodili sa pred kráľom na kolená. „Obesili sme tohto lotra, ale stalo sa nešťastie. Keď sme ho tu videli, vybehli sme pozrieť von, a na šibenici sme videli, ako sa tam hojdajú tvoji bratia."

Kráľ bez seba vyskočil a sám bežal pozrieť na šibenicu. Po jeho bratoch ani stopy, ale viseli tam všetci kráľovi harfeníci aj s harfami.

Polovica stráží od ľaku poutekala, kráľ stál, akoby bol do zeme vrástol, iba veliteľ stráže sa predsa odvážil zdrapiť žobráka a vliekol ho znova na šibenicu.

„Prosím ťa, povedz mi, koľko ráz ma chceš poslať na druhý svet?" spýtal sa žobrák. „A to pre nič iné, iba preto, že sa mi nepáči kráľovská muzika?"

„A čo kráľovi bratia a harfeníci?" spýtal sa veliteľ.

„Len sa dobre pozri, ako spokojne si sedia v chládku pred bránou a všetci popíjajú pivo!"
Koľkí tam boli, všetci ta pozreli, a naozaj, kráľovi bratia aj harfeníci sedeli na trávniku vo večernom vánku a pivo im navidomoči chutilo. Kráľovi ľak tak udrel do nôh, že ledva vládal k nim dôjsť a osviežiť si hrdlo, keď videl, že sú to naozaj oni.

Žobrák zrazu zmizol, akoby nikdy nebol na kráľovskom dvore býval. Vybehol i s rozprávkarom na medzu, kde ráno hrali v kocky, a tam na nich už čakala rozprávkarova žena, jeho kone, koč aj psy.

„Teraz si chytro vezmi všetko, čo je tvoje, a vráť sa na kráľovský dvor. Už máš dobrú rozprávku pre kráľa," ozval sa žobrák.

Rozprávkar pokrútil hlavou.

„Veď som všetko prehral," vzdychol si.

„Nič si neprehral," vravel mu žobrák, „lebo som nehral statočne s tebou, ale pomocou čarov. Ako vidíš, boli mocné. Aby si vedel, nie som hocikto, ale čarodejník Angus, a viem, koľko dobrých služieb si preukázal leinsterskému kráľovi. Preto som ti chcel pomôcť, keď som sa dozvedel, čo ťa dnes ráno trápilo."

Ale rozprávkar sa ešte vždy nehýbal.

„Choď len spokojne," dohováral mu žobrák, „aj ty, aj tvoja žena ste voľní, nebudem vás viac trápiť, radšej si zavše v kráľovskom zámku i ja vypočujem tvoju rozprávku, lebo niet veru nad dobrého rozprávkara. Teba som vedel čarami premeniť na zajaca a dať ťa psovi chytiť, ale tvoje rozprávky nemôže nikto pochytať, tie poletujú voľne po celom kráľovstve."

Rozprávkar sa chcel poďakovať, ale žobráka už nebolo. Nuž vybral sa rovno za kráľom a všetko do bodky mu porozprával.

„Ak nebudeš vedieť novú rozprávku," povedal mu kráľ, keď rozprávkar napokon zmĺkol, „tak mi len smelo porozprávaj znova túto príhodu. Hneď sa na nej zasmejeme. A keby som raz zabudol, aký som bol bezmocný a srdce mi ochabovalo pred tým žobrákom, tak mi zase porozprávaj túto rozprávku. Len mi ju pekne znova porozprávaj, od dobrého rozprávkara, ako si ty, mi bude vždy milá."