O dvoch bratoch

O dvoch bratoch (Rozprávka)
Dávno predávno, za čias kráľa Hung Vuonga Štvrtého, žili dvaja bratia, ktorí sa volali Tan a Lang. Obaja boli takí švárni, že ich krása vzbudzovala obdiv všetkých ľudí, ktorí ich hoci len raz uzreli. A bratia sa mali navzájom veľmi radi, a ako dorastali do mužného veku, ich bratská láska ešte mocnela. Spájalo ich jednak to, že si boli podobní, akoby si z oka vypadli, ale najmä, že boli siroty. Nikdy ich nikto nevidel jedného bez druhého, a tak ich ľudia nazvali nerozlučné dvojčatá.

Aby Tan a Lang poznali múdrosť a zákony predkov, aby sa dobre pripravili pre život, vybrali sa do sveta. Prišli k istému mudrcovi zo slávnej rodiny Luu. A v tej rodine žilo mladé dievča, také krásne, že šiel o ňom chýr po celej krajine. Malo oči žiarivé ako fénix a obočie klenuté sťa bambusové prúty. Krásavica sa zaľúbila do oboch mudrcových žiakov, ale len jedného si mohla vyvoliť za muža. I rozhodla sa pre staršieho. Ale ktorý je starší ? Pravdaže, dievča z takej váženej rodiny a vysokého rodu sa nemohlo priamo opýtať na to cudzích mládencov. Raz počas obeda pozorovalo oboch a zbadalo, že jeden ponúka druhému paličky na jedenie. Tak poznalo, ktorý je vyvolený. Osud bol teda priaznivý k Tanovi. Rodičia dievčaťa žičili tomuto zväzku a Lang sa radoval zo šťastia svojho milého brata Tana.

Tan všetku lásku a nežnosť dával svojej žene a na úbohého Langa načisto zabudol. Lang bol zúfalý, že brat sa mu odcudzil a myslel iba na svoje šťastie. Okradnutý o bratskú lásku, opustený od šťastia zaslepeným Tanom, rozhodol sa, že odíde na ďaleké pusté miesto, kde sa mu azda jeho boľavé srdce zahojí. Odišiel v sivej temrave pred brieždením, keď dennica len slabo žiarila na oblohe. Húština ho prikryla vlhkým plášťom. Prešiel lesmi, prešiel horami-dolami, až napokon zastal na brehu ďalekej rieky. Tu padol na zem od hladu a únavy, lebo od svojho úteku nevzal jedlo do úst a neodpočíval odvtedy, čo sa vydal na cestu so svojím žiaľom.

Keď si odpočinul, skúsil prejsť rieku, ale riečište bolo široké, koryto hlboké a prúd dravý. A tak pútnik sa na brehu ponoril do svojho zúfalstva. Po tvári sa mu začali liať horúce slzy. Plakal, plakal, až sa celkom usužoval.

Dobrí duchovia nebies, ktorí poznajú všetko utrpenie i radosť ľudskú, uvideli Langa umierať od veľkej lásky za bratom, a premenili ho na vysokú bielu skalu, ktorá vyčnievala v pustej krajine.

Tan bol ešte stále zaslepený horúcou láskou k žene. Lenže ani taká láska netrvá večne, a starší brat si odrazu spomenul na mladšieho. Vypytoval sa na Langa, no ani služobníci, ani spoločníci, susedia a obyvatelia mesta, nik už niekoľko dní Langa nevidel, ani nevedel povedať, kde by sa bol podel, v ktorú stranu odišiel.

Čím ďalej, tým väčšmi Tan cítil, že sa nedobre zachoval k bratovi. Svedomie ho čoraz viacej zhrýzalo. Trpko a bolestne si uvedomil svoju vinu.
Jedného dňa, trápený výčitkami, opustil Tan ešte spiacu ženu a pobral sa hľadať brata. Šiel sám, kam ho oči viedli, číhal na každú stopu, volal brata po mene na všetky strany, ale ani ozvena sa mu neohlášala. Bez jedla a odpočinku putoval niekoľko dní, nesmierna únava z cesty len zvyšovala jeho rastúcu úzkosť. S vypätím posledných síl dovliekol sa k úpätiu osamelej bielej skaly a s nadľudskou silou vydriapal sa na jej vrchol v nádeji, že odtiaľ uvidí, ktorým smerom ísť ďalej. Keď však bol hore, padol na šedivé temä a vápencové steny skaly počuli, ako posledný raz vydýchol. A dobrí duchovia ho premenili na krásnu štíhlu palmu, ktorej zelené ratolesti sa podobali rozprestretému vejáru...

A doma opustená Tanova žena úzkostlivo rozmýšľala, kde sa Tan mohol podieť, až prišla k presvedčeniu, že ho túžba za bratom vyhnala od teplého domáceho kozuba. Naplnená čudnými obavami rozhodla sa vydať sa na cestu a nájsť ho.

A v divej prírode sa do tretice odohralo všetko tak, ako s dvoma bratmi. Cez hory a doly, bez oddychu, v poludňajšej páľave i v strašidelných čierňavách nocí, plných zakrádajúcich sa neznámych zverov, putovala mladá žena ďalej a ďalej. Statočne bojovala proti únave a hladu, až napokon jej pohľad upútala vysoká palma, vypínajúca sa na osamelej skale. Jej vejárovité ratolesti sa v slnečnom jase skveli sviežou zeleňou a priťahovali ju.

Tak mladá žena prišla na to miesto, kde zahynuli Lang a Tan. Ovinula vysilené ramená okolo hladkého kmeňa arekovej palmy a pokúsila sa vstať, ale smrť jej v tom zabránila.

Dobrí duchovia premenili mladú ženu na betelovú lianu, aby tak zvečnili jej posledný pohyb a aby jej posledné objatie s Tanom bolo večné.

Tak skonali traja hrdinovia tejto histórie lásky...

*

Po istom čase dozvedel sa jeden múdry, ctihodný starec podivuhodný príbeh dvoch bratov a mladej ženy. Dojatý ťažkými skúškami, cez ktoré prešli, a vzájomnou láskou a obetavosťou, postavil pod skalou pagodu. Na pamiatku bratskej svornosti a manželskej vernosti nazval ju chrámom Vernosti a lásky.

V tom čase postihla Vietnam neslýchaná šuchota. Medzi spálenými rastlinami jedine zázračný palmový strom a na ňom ovinutá betelová liana sa bujne zeleneli. Dozvedel sa o tom sám kráľ Hung Vuong a vydal sa s veľkým sprievodom k pagode Vernosti a lásky, aby videl zelený strom a lianu. Palma i liana sa ešte viacej zaskveli, aby svojou krásou a zeleňou privítali panovníka. Ich sviežosť sa odrážala od skľučujúceho pohľadu na vysušené okolie a kráľ s družinou sa tomu veľmi čudovali. Hung Vuong odtrhol palmový oriešok, zavinul ho do betelového listu a vložil si ho do úst. Žuje, žuje a je prekvapený príjemnou chuťou i osviežujúcou šťavnatosťou. A keď mu mimovoľne vyfrkla z úst slina a padla na vápencovú skalu, objavila sa na tom mieste škvrna červenej farby.

Odvtedy pestujú ľudia arekovú palmu a betel1*. Stalo sa zvykom, že guľôčka z orieška a betelového listu darúva sa pri zasnúbení a svadbe ako prísľub lásky a vernosti. Takýto dar je výrazom želania, aby sa mladí ľudia mali tak radi ako dvaja bratia a boli si takí verní ako Tan a jeho mladá žena - až do smrti.

A staré vietnamské príslovie hovorí: Guľôčka betelu je začiatkom všetkých priateľských rozhovorov.



1* Betel: zvitok z listu tropického korenia so semenami arekovej palmy; používa sa na žuvanie, farbí ústa na červeno.