Zdrobneninkové kráľovstvo

Zdrobneninkové kráľovstvo (Rozprávka)
BOLO raz jedno kráľovstvo. Malé ako dlaň dievčatka, dlhé na tri mušie skoky. Bolo to Zdrobneninkové kráľovstvo - najmenšie na svete. Bolo ešte menšie ako Liliputánske kráľovstvo, Kráľovstvo špendlíkových hlavičiek, Blšie kráľovstvo či Kráľovstvo detských vzdychov.

Bolo to také malé kráľovstvo, že v ňom nevládol ani kráľ, ale len králiček. Biely králiček s ružovými očami a krátkym menom Tim.

Králiček býval v zlatom zámočku na mačacej labke a na hlave nemal korunu, iba striebornú drobunkú korunku.

Na tú korunku každý večer cinkal kľúčikom a spieval:



Tri korunky na hlavu,

už sa deti nehrajú.

Všetky bežia domov k mame.

Deň sa končí, zhasíname!



Nie div, že po takej peknej pesničke sa všetky deti rozbehli poslušne domov a z okienok sa pozerali, ako do Zdrobneninkového kráľovstva prichádza Nôcka. Celá Noc by sa tam nebola zmestila, tak tam chodievala jej najmenšia dcéra.

Králiček Tim vyskočil na stoličku a fúkol na oblohu. Slniečko bolo malé, ľahučké ako mydlová bublina a rýchlo sa odkotúľalo preč. A bolo tma, len hore sa ligotali svätojánske mušky namiesto hviezd. Hviezdy by sa neboli zmestili na tú malú oblohu nad Zdrobneninkovým kráľovstvom a celú zem by boli spálili studeným plameňom.

Všetci obyvatelia Zdrobneninkového kráľovstva spokojne spali a snívali pekné sníčky. Boli v nich lúčne kobylky, loďky, blšie cirkusy - samé malé veci.

Ráno králiček Tim vytiahol bubienok, začal bubnovať a spievať:



Tri korunky na hlavu,

svetielka sa zhášajú.

Slniečko tu znova máme,

noc sa končí, začíname!



Nečudo, že po takej pekne zabubnovanej pesničke sa všetky deti radostne rozbehli do uličiek a hrali sa o guľky a v Zdrobneninkovom kráľovstve sa začal nový deň.

Obyvatelia Zdrobneninkového kráľovstva si žili šťastne a spokojne. Je pravda, že sa nemohli lyžovať, pretože nemali lyže, iba lyžičky. A kto to kedy videl lyžovať sa na lyžičkách!

Deti mohli čítať iba krátke rozprávky, lebo dlhé by sa do knižiek nezmestili. Zo sliepok tu mali iba liliputky a tie znášali iba polovičné vajíčka.

Ľudia v tomto kráľovstve nemphli mať veľkú radosť (ale ani veľký smútok) a Veľké Kapušany a Veľkú noc a nepoznali veľryby. Iba veľrybičky.

Kvapka rosy bola pre nich potopou.

Padajúce semienko púpavy bolo zemetrasenie.

A keď letela iskierka ohňa, bol to pre nich nádherný ohňostroj.

V Zdrobneninkovom kráľovstve sa robili iba malé krôčiky, a nie kroky, a nežili tam krokodíľy, iba krôčkodíly.

A všetci tí drobnučkí ľudia mali drobnučké, kratučké mená: Pip, Dan, Tom, Ken, Lap, Sup, Tap, Cin, Sen, Hev . . .

Deti sa vozili na bicyklilililililíčkoch.

V pivničkách bývali ušpinené strašidielka, ktorých sa nikto nebál, pretože boli zafúľané a maličké.

A celé Zdrobneninkové kráľovstvo múdro spravoval králiček Tim. Mal malý trón. Bol to vlastne náprstok zo striebra. Okolo neho stálo dvanásť múdrych ministríkov (kdeže ministrov!). Stáli okolo trónu ako číslice na hodinovom ciferníku.

Králiček Tim zaťukal na mosadzný gombíček, ktorý mal namiesto gongu, a otvoril zasadnutie kráľovskej rady:

- Tak, páni, aké veci máme dnes riešiť? Pardon, chcem povedať vecičky, pretože v našom kráľovstve si nemôžeme dovoliť mať veľké problémy.

A ministríkovia hovorili králičkovi Timovi, čo sa kde stalo. Raz vyhaslo muške na oblohe svetielko a bola o to väčšia tma. Inokedy ohrozovala Zdrobneninkové kráľovstvo myš. Myš bola malá, ale pre obyvateľov kráľovstva bola veľká ako brontosaurus. Kráľovskí vojačikovia sa však ozbrojili ostrými špendlíkmi a myš zahnali.

V jedno ráno povedal najstarší ministrík Zip:

- Stalo sa nešťastie! Isté dievčatko si vzalo do hlavy, že sa bude volať Víťazoslava.

- Čože? - vyskočil králiček Tim. - Také dlhé meno? To si nemôžeme dovoliť.

A dievčatko, čo sa chcelo volať Víťazoslava, presvedčil, aby sa volalo iba Viť, čo je meno rovnako pekné a navyše drobnučké, ako má byť.

Všetci obyvatelia si dávali dobrý pozor, aké slová vypúšťajú z úst. Najčastejšie trojpísmenové. Štvorpísmenové sa používali iba pri slávnostných príležitostiach a päťpísmenové len veľmi zriedkavo. No a vysloviť šesť, sedem, či dokonca viacpísmenové slovo bolo veľmi nebezpečné!

Jedného rána sa stalo, čo sa stať nemalo:

Králičkovi Timovi sa sníval čudný sen. Že sa v Zdrobneninkovom kráľovstve stalo veľké nešťastie. Králiček otvoril ráno oči, a skôr ako si stačil niečo uvedomiť, zvolal:

- To je to naj neuveriteľnejšie . . .

Zarazil sa uprostred vety, ale už bolo neskoro. Stala sa katastrofa! Iste si viete predstaviť, aká. V Zdrobneninkovom kráľovstve padlo veľké slovo.

A ešte aké veľké!

Malo 19 písmen.

Bolo také dlhé, že trčalo aj do susednej ríše.

Niektorí ministríkovia navrhovali, aby ho rozpílili na niekoľko menších slovíčok, ale nikde sa nenašla taká veľká píla.

Pokúsilo sa ho odtiahnuť tristotridsaťtri požiarnikov v strieborných prilbách, ale ani s ním nepohli!

Králiček Tim bol nešťastný. Takto ohroziť vlastné kráľovstvo!

A veľké slovo „najneuveriteľnejšie" ležalo uprostred krajiny a nerobilo nič, iba zavadzalo. Všade ho bolo plno. Každý sa oň potkýnal. Zastavila sa doprava. Prestalo sa vyučovať.

Králiček Tim chodil ako bez duše. Ale jedného dňa sa mu v hlave rozsvietil malý lampášik.

- Hurá! - vyskočil a trón-náprstok sa pod ním zachvel.

- Mám obrovsk... eh, chcem povedať: mám maličký nápadík. Nápadíček. Ale možno nám pomôže.

Králiček Tim si spomenul na spisovateľa Halabalu a ihneď sa vybral za ním. Ako? Počkal, kým sa zotmie, odviazal z brehu sen (Zdrobneninkovci sa plavili na snoch), ponoril do vody veslá a vesloval bez slova, až dovesloval do spisovateľovho sna.

Pošepkal mu v tom sne, čo sa stalo, a poprosil ho o pomoc. Spisovateľ Halabala sa ráno prebudil, zažíval a spomenul si na čudný sen. Vyskočil z postele, vypil kávu a zbehol dolu schodmi. Bolo preňho hračkou nájsť Zdrobneninkové kráľovstvo a vziať z neho slovo „najneuveriteľnejšie".

Ale kam s ním?

Nemohol ho pustiť len tak do vetra! Preto ho schoval do tejto rozprávky a spokojne znovu zaliezol do postele.