More vo fľaštičke

More vo fľaštičke (Rozprávka)

PRED elektronickým vrátnikom Úradu pre patenty a vynálezy zastal starší pán s čiernym kufríkom v ruke. Na nose mal okuliare s okrúhlymi striebornými rámikmi, spod ktorých pozerali zvedavé oči.

Elektronický vrátnik spustil monotónnym strojovým hlasom:

– VA-ŠE ME-NO?

– Profesor Tingwal, – povedal pán s kufríkom.

– PO-VO-LA-NIE?

– Vynálezca.

– VEK?

– Šesťdesiat až sedemdesiat rokov. Už dávno som prestal oslavovať svoje narodeniny. Viete, nemám na to čas.

– VOJ-DI-TE DO KA-BI-NY ČÍSLO JE-DEN.

Profesor Tingwal vošiel do kabíny s nápisom ZBROJNÁ KONTROLA, ktorá sa pred ním sama otvorila.

Rozsvietilo sa svetlo. Menilo farby od bledožltej až po tmavočervenú. Kdesi v stenách tikali neviditeľné strojčeky. Vynálezca vyšiel po chvíli von a elektronický vrátnik sa ho ďalej pýtal:

– V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI I-DE-TE ... V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI IDETE ... V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI I-DE-TE .. .

– Ajajaj, – povedal vynálezca Tingwal. – To je mrzuté. Porucha v stroji. No veď uvidíme, čo sa bude dať robiť.

Profesor vošiel dnu. Za veľkým pultom s množstvom, svetiel, gombičiek a páčok sedel robot-vrátnik a stále opakoval:

– V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI I-DE-TE ... V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI ...

– Tak, starký, a už si v poriadku, – povedal profesor, keď niekoľkými zručnými pohybmi odstránil poruchu.

– V A-KEJ ZÁ-LE-ŽI-TOS-TI I-DE-TE NA Ú-RAD PRE PA-TEN-TY A VY-NÁ-LE-ZY? – pokračoval už opravený elektronický vrátnik.

– Idem prihlásiť vynález.

– MÔ-ŽE-TE ÍSŤ. PR-VÉ PO-SCHO-DIE, PR-VÉ DVE-RE VĽA-VO.

Profesor si napravil okuliare a vyšiel na prvé poschodie.

Elektronický vrátnik zatiaľ stlačil akýsi gombík a hovoril do mikrofónu:

– PO-ZOR! PO-ZOR! I-DE K VÁM PRO-FE-SOR TINGWAL. DÔ-VOD: PRI-HLÁ-SE-NIE VY-NÁ-LE-ZU. NE-O-ZBRO-JE-NÝ.

Profesora už pred dverami čakali dvaja páni v tmavých okuliaroch. Podali mu ruku a predstavili sa:

– Inžinier Pikford.

– Inžinier Fordpik.

Potom inžinier Pikford povedal:

– Veľmi nás teší, profesor Tingwal, že prichádzate do nášho Úradu pre patenty a vynálezy s vaším vynálezom, ktorý ehm . . . určite . . . obohatí našu už aj tak nesmierne vyvinutú vedu a techniku. Radi by sme vás upozornili, že do nášho Úradu denne príde asi . . . ehm ....

– Tisícdvesto patentov a vynálezov, – dokončil inžinier Fordpik. – Nepochybujeme o nesmiernom význame vášho vynálezu, ale . . .

– ... ale iste si uvedomujete, – povedal inžinier Pikford, – že v dnešnom storočí techniky, v storočí vynálezov, je ťažko vynájsť niečo, čo tu ešte nebolo.

– Nechceme vás uraziť, – povedal inžinier Fordpik, – ale...

– ... ste si istý, že váš vynález je niečo nové, čo tu ešte nebolo? – spýtal sa inžinier Pikford.

– Naopak, – rozosmial sa vynálezca Tingwal – je to niečo veľmi staré, čo tu bolo odjakživa.

– Tak potom... Nehnevajte sa, ale náš čas je vzácny... – zarecitovali v dvojhlase inžinieri Pikford a Fordpik.

– Počkajte, páni, – usmial sa vynálezca a vytiahol z kufríka fľaštičku s akousi tekutinou.

– Čo myslíte, páni, čo je toto? – spýtal sa ich.

– Vodička proti vypadávaniu vlasov? Nehnevajte sa, pán profesor, – povedal inžinier Pikford, – ale . . .

– ... dnes ste už sedemnásty, čo vynašiel zaručene účinnú vodičku proti vypadávaniu vlasov, – dodal inžinier Fordpik.

Profesor stíšil hlas:

– Milí páni, v tejto fľaštičke je . . . je . . . more.

– Ach tak! – povedali v dvojhlase obaja inžinieri a významne sa na seba pozreli. – No, pravdaže, je to more. Ako sme si to mohli nevšimnúť, veď už na prvý pohľad vidieť, že je to more . . . – rýchlo hovorili inžinieri a nenápadne ustupovali k dverám.

– Nebojte sa, páni, – povedal vynálezca Tingwal. – Nie som blázon, ako si myslíte. Len sa pozerajte.

Otvoril fľaštičku a voda v nej začala stúpať, vylievať sa na dlážku, už tam bola mláka, jazierko, a voda ďalej stúpala a bola naozaj celkom slaná.

A inžinieri si neveriaco pretierali oči, lebo už nestáli na dlážke, ale na malom ostrove s palmami, nad nimi lietali čajky chichotave a trepali bielymi krídlami.

– To je ... to je .. . – jachtal inžinier Pikford. – ... neuveriteľné, – dokončil v úžase inžinier Fordpik.

– Ale ako dáte to more znova do fľaštičky?

Vynálezca Tingwal ponoril fľaštičku do vody a voda vtekala do nej, až na dlážke neostala ani kvapka a všetci traja páni boli znova v Úrade pre patenty a vynálezy.

– Momentík, niečo vybavím, – povedal inžinier Pikford, zdvihol telefón a povedal:

– Generál Bigmaus? To som ja, inžinier Pikford. Mám tu niečo, čo by bolo pre vás nesmierne, zaujímavé ... . Niečo úžasné! ... Lepšie ako neutrónová bomba! . . . Áno, áno, čakáme vás!

Sotva stačil položiť slúchadlo, na oblohe sa zjavila malá bodka, ktorá sa stále zväčšovala, až kým z nej nebol zelený vrtuľník, z ktorého vystúpil sám generál Bigmaus.

Vyzeral ako veľká myš. Zvedavo sa pozrel na fľaštičku, v ktorej bolo more.

– Čo je to? – spýtal sa nedočkavo.

Horľavina?

Trhavina?

Žieravina?

Traskavina?

Výbušnina? – hovoril generál, akoby recitoval nejakú hroznú básničku.

– Nie, pán generál, – povedal vynálezca Tingwal. – More. More vo fľaštičke.

– Veru tak, pán generál, – povedal inžinier Pikford. – More! Žiadna trhavina, žiadna výbušnina, ale potopa, pán generál! Viete, akú zbraň máme v rukách?

Vynálezca Tingwal vytrhol inžinierovi Fordpikovi fľaštičku z rúk.

– Nikdy nedovolím, aby sa môj vynález zneužil proti ľuďom.

– Nie? – zasmial sa generál Bigmaus. – Tak vás prinútime!

– Joj! – zľakol sa naoko vynálezca Tingwal. – Pán generál, mám tu ešte jeden vynález. Ale zatiaľ funguje len tak napoly.

Otvoril kufrík a vytiahol z neho klobúk naplnený listami, trávou, korienkami, konárikmi . . .

– Však neviete, čo to je? Prales. Prales v klobúku! Ale hovorím, funguje to zatiaľ iba napoly.

– To nič, to nič! Pán generál, ďalšia zbraň! Prenosná džungľa! – vykrikovali inžinieri.

– Džungľa, ktorá pohltí celú armádu. A nedostane sa z nej ani noha! – jasal generál Bigmaus. – Skvelé! To je niečo! Rýchlo to vyskúšajte.

Vynálezca Tingwal pustil na zem steblo trávy a pár lístkov. Každý lístoček sa premenil na nepreniknuteľné kríky, zo zeme vyrazili stromy s lianami a húštiny, ktorým nebolo konca-kraja. Stál tu divý prales, v ktorom bez stopy zmizol generál Bigmaus aj s inžiniermi Pikfordom a Fordpikom.

– Hovoril som im, že to funguje iba napoly, – povedal vynálezca Tingwal. – Naspäť do klobúka ten prales neviem dať.

A odišiel.

Na ulici stretol malého chlapca a spýtal sa ho:

– Hádaj, čo mám v tejto fľaštičke.

Chlapec povedal:

– Predsa more! To vidieť na prvý pohľad. Príma! Tak rád by som sa okúpal.

Vynálezca Tingwal vylial na zem maličkú kvapôčku – a tá sa hneď premenila na veľké jazero s utešenou plážou, na ktorej ako huby vyrástli hneď pestrofarebné slnečníky.