Pivový obláčik

Pivový obláčik (Rozprávka)
KLAUN Bumdočela sa rozhodol, že zavesí svoje klaunovské remeslo na klinec. Všetci v cirkuse ho prehovárali, aby ostal s nimi, ale Bumdočela bol už unavený z tých večných kotrmelcov a kopancov, z toho neprestajného usmievania a padania na zem.

Dal si dolu bodkovaného motýlika a povedal mu, že si môže lietať, kade chce. Klaunovský klobúk naplnil hlinou - bol z neho dobrý črepník. Umelý klaunovský nos položil na stôl a odklepkával doň popol z cigariet. Cítil sa zrazu skvele! Tešil sa, že si nájde nejaké slušné zamestnanie a už nikdy nikomu nebude na smiech.

Bumdočela si dôstojne vykračoval ulicami, zastavil sa pred každým výkladom a pozorne sa v ňom obzeral.

- Ako mi pristane ten elegantný oblek, - pochvaľoval si. - Viac ako červený nos a vymaľované oči.

A v dobrej nálade sa rozhodol, že si najprv zájde na pivo do krčmičky U smutnej vdovy a potom na nejaký náramne smutný film.

Pivo bolo zlatisté ako jesenné lístie a pena na ňom vysoká a nadýchnutá, až sa tak vznášala.

„Božský nápoj," pomyslel si bývalý klaun Bumdočela a už si chcel odpiť poriadny dúšok, ale čo sa nestalo! Klaun, čo aj bývalý, by nebol klaunom, keby sa mu v tých najnevhodnejších okamihoch neprihodili tie naj neuveriteľnejšie veci! Pivová pena sa začala vznášať, vznášala sa, až sa celkom vzniesla do vzduchu. Poletovala nad stolmi a hostia zabudli na svoje nápoje, každý sa s otvorenými ústami pozeral na to čudo.

A pena z piva rástla a už to nebola pivová pena, ale malý pivový obláčik, ktorý sa čoskoro stratil na oblohe medzi ostatnými oblakmi.

Bumdočela sa šiel od hanby prepadnúť. Najprv sa tváril, že to pivo bez peny k nemu nepatrí, potom rýchlo zaplatil 1,80 Kčs a nenápadne sa vytratil.

A už sa mu ani do kina nechcelo ísť, hoci práve na rohu ulice hrali náramne smutný film o psovi, čo stratil chvost.

Bumdočela sa smutne vliekol ulicami. A hore na oblohe veselo plával pivový obláčik. Bolo mu ľahko na duši v tom čerstvom sviežom ovzduší. Vznášal sa medzi ostatnými oblakmi, úctivo pozdravoval veľké zamračené mračná, žmurkal na oblačné slečinky a bol šťastný.

„To je život!" myslel si. „Len si plyniem a plyniem a nemusím nič robiť!"

Ale v tom sa pivový obláčik mýlil. O chvíľu sa z diaľky ozvalo hrmenie. To kráľ Búrka bubnoval na napätú plachtu oblohy. Namiesto paličiek mal blesky, ktorými udieral, až iskry lietali.

- Všetky oblaky, pozor! - ozýval sa kráľov hlas. - Pripravte sa na pršanie! 3 - 2 - 1 - 0 - ŠTART!

Zo všetkých oblakov a obláčikov, mrakov, mráčikov a mračien začal padať dážď. Voda padala na zem a všetky ulice v meste boli postriekané ako vtáčie vajíčka.

„To je ale nádhera," znechutene si pomyslel Bumdočela. „A mám po prechádzke. A mám po obleku. V takomto premočenom klobúku sa veru nikdy nestanem daňovým inšpektorom."

- To je ale nádhera! - zaradoval sa pivový obláčik. - Aká skvelá prechádzka! Ani som netušil, že pršanie je taká krásna vec!

A pivový obláčik pršal a pršal, a pretože to bol neobyčajný obláčik z klaunovho piva, aj dažďové kvapky z neho boli neobyčajné. Kam dopadli, tam vyparatili nejaký bláznivý kúsok. Skákali na listy kvetov ako na trampolínu, robili kotrmelce a výskali ako malí klauni.

Bumdočela sa čoskoro s nimi zoznámil. Skákali mu po klobúku a spievali si:



To je ale skvelá mela.

Neujde! nám, Bumdočela!

Neujde! nám, Bumdočela,

je nás veľa, je nás veľa!



Okoloidúci začudovane počúvali tú klobúkovú hudbu a jeden chlapec vykríkol:

- Aha, tatko, spievajúci klobúk! Ten pán má spievajúci klobúk! Prečo si aj ty taký nekúpiš?

Bumdočela si dal rýchlo klobúk z hlavy dolu a ponáhľal sa kúpiť si dáždnik. Kúpil si ten najväčší a najdrahší, ktorý vyzeral ako menší padák. Stačilo, aby sa doň trochu oprel vietor - a dáždnik sa s Bumdočelom rozbehol.

- Aha, ten dáždnik nesie toho pána, nie ten pán dáždnik, - zvolalo jedno dievčatko. Schovalo sa pod dáždnik k Bumdočelovi a povedalo:

- Pane, môžem ísť s vami ? Aspoň vám pomôžem držať dáždnik!

- To nie je dáždnik, ale vraždník! - rozčuľoval sa Bumdočela. - Dostanem z neho infarkt! A z tohto dažďa tiež!

Dievčatko povedalo: - Ale nie! Ja mám rada pršanie. Celý svet má vtedy čisté modré oči. Aj vy, pane.

- Ech, - mávol Bumdočela. - A ako sa vlastne voláš?

- Otília, - povedala dievčatko.

- To je ale veľmi krásne meno! - povedal Bumdočela.

- Pripomína motýľa. Otília Motýlia. Celkom si viem predstaviť veľkého motýľa s hodvábnymi krídlami a zlatým práškom na nich. Obletuje ruže a chodí k nim na zálety.

- Ani som nevedela, že mám také pekné meno. Vidíte: a doteraz sa mi nepáčilo, - šťastne rapotalo dievčatko Otília.

- A vy sa ako voláte, pane? - spýtalo sa po chvíli.

- Ehm . . . nuž ... ale nebudeš sa mi smiať ? Tak dobre: ja sa volám Bumdočela, - jachtal bývalý klaun.

Otília sa pozrela hore, kde plávala Bumdočelova hlava.

- To je ale krásne meno. Také veselé, ako celý dnešný deň! Vonku, pred dáždnikom, za dáždnikom prší - a ja sa tu prechádzam s veselým pánom, ktorý sa volá Bumdočela! No to je ale nádhera!

A stále pršalo a pivový obláčik sa vznášal nad Bumdočelom a kvapkal mu na päty.

- Jéj, pane, - povedala Otília. - Pozrite sa, máte každú ponožku inú.

Bumdočela videl, že jednu má zelenú a druhú modrú. To mu istotne zafarbil ten pivový obláčik, ktorý šiel ako poslušný psík so svojím pánom. Lenže nie za ním, ako sa na poriadneho psíka patrí, ale nad ním, ako sa patrí na poriadny obláčik. Padali z neho kvapky, a kam tie kvapky dopadli, tam vyrástli malé ružičky.

- Pozrite sa, pane, - potiahla Otília Bumdočelu za rukáv. - Ideme a pred nami rastú ružičky.

- Hm, to sa stáva, - povedal Bumdočela.

Otília sa naňho pozrela s obdivom:

- Mne sa to ešte nikdy nestalo.

- Veď sú to celkom obyčajné kvety, - povedal Bumdočela. Odtrhol jednu ružičku, dal si ju k nosu a chcel k nej privoňať. Lenže z lupienkov sa vystrčila malá ruka a chytila ho za nos.

- Jéééj, - rozosmialo sa dievčatko. - Vy ste ale podarený, pán Bumdočela! S vami je táááááák veselo!

Dážď pomaly dokvapkával, kráľ Búrka zvolával svoje oblaky, a aby boli čím skôr na svojom mieste, postavil im most z dúhy.

Bumdočela zatvoril dáždnik.

Dievčatko povedalo:

- Pane, vy by ste mali byť klaunom. Robíte také veselé kúsky.

- Asi mi ani inšie neostáva, - povedal Bumdočela. - Sú ľudia, ktorí už do kolísky dostanú klaunovský červený nos a za celý život sa ho nezbavia. Ako sa zdá, aj ja patrím k nim.

- Ale ako je s vami pekne, - povedala Otília. - Rozdávate smiech. Keby ste boli klaunom, chodila by som do cirkusu každú nedeľu.

- Presvedčila si ma, ty štebotačka, - povedal Bumdočela.

A hneď sa pobral do cirkusu, kde ho radi privítali. Znova robil nešikovné kotrmelce, sadal si na balóny, ktoré pod ním vybuchovali, fúkal do saxofónu, v ktorom spal biely králik.

V prvom rade sedela malá Otília, tlieskala o dušu a očami sa usmievala na klauna s veselým menom Bumdočela.