Smútok za Johnom Lennonom
Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk:
Jazyk:
Rozsah: 782 slov
Počet zobrazení: 3 360
Počet zobrazení: 3 360
Tlačení: 261
Uložení: 293
Uložení: 293
Smútok za Johnom Lennonom (Rozprávka)
BOLA raz jedna oceľová guľka. Mala oceľové telo, oceľové oči, srdce z ocele. Bývala v hlavni revolvera.
Ako kukučka v hodinách, ktorá namiesto „kuk" urobí „puk".
Ako bežec na štartovacej dráhe pripravený každú chvíľu vybehnúť.
- Keby som mohla vyletieť, - hovorila si oceľovým hlasom. - Všetkým by som ukázala, kto je na svete najmocnejší. Ja!
Malým strieborným kvapkám dažďa, ktoré stekali po obloku, hovorila:
- Vy hlúpa voda! Viete vôbec, že ja som najsilnejšia na svete? Všetko rozdrvím! Všetko rozmetám!
Ale dažďové kvapky šli ďalej svojou cestou a mysleli si svoje:
„My sme oveľa silnejšie! Keď dopadneme na zem, prebudíme v nej korienok. Korienok vystrčí zvedavú hlavičku - a už je na svete rastlinka, už je na svete nový život a ten je silnejší ako milión guliek do revolvera!"
Oceľová guľka sa ďalej zlostne pozerala z okna. Zrazu zbadala na chodníku malé guľky, práve také ako ona. Niektoré boli biele, iné čierne a niektoré niesli dlhé paličky so zástavkou.
- Hej, guľky! - zakričala na ne oceľová guľka. - Prečo idete po tom chodníku? Prečo tam veselo poskakujete? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
Zdola sa ozvalo:
- My nie sme žiadne guľky, my sme noty. Hudba. Pesnička. Hudobník John Lennon nás poslal do sveta, aby sme prinášali radosť, a nie aby sme zabíjali!
- Pch! - pohŕdavo zvolala revolverová guľka. - Hudba! Najkrajšia hudba na svete je hvizd vystrelených guliek. Veď počkajte, keď stretnem toho vášho hudobníka, ukážem mu, kto je
na svete najmocnejší.
A John Lennon zatiaľ sedel doma za bielym klavírom a vyťukával na bielych klávesoch pesničky o žltej ponorke, o jahodových poliach, o bláznovi na kopci, o pánovi Nikto, ktorý býval v krajine Nikde a nikdy nič nerobil. Spieval príbeh o holičstve v mestečku Penylejn a o opustenej slečne, ktorá nemala nikoho, iba nádherné a záhadné meno Eleanor Rigby.
Spoza dvier vychádzali piesne ako rozsvietené vzducholode a ticho sa vznášali vo vzduchu.
Jedného dňa šlo okolo malé dievčatko s malým noštekom a veličiznými očami. Oči malo veličizné preto, že chceli všetko vidieť, všetko poznať, všetko sa dozvedieť.
Dievčatko chvíľu počúvalo a potom zaklopalo na dvere, spoza ktorých sa ozývala hudba. Keď sa vo dverách zjavila hlava hudobníka Johna, spýtalo sa:
- Môžem ďalej ?
- Pravdaže, - povedal hudobník John a zvedavo sa na dievčatko zahľadel.
- Vy ste skladateľ? Naozajstný skladateľ, čo skladá hudbu? - vypytovalo sa dievčatko. - Jéj, vždy som chcela vidieť naozajstného skladateľa. A kde máte schované tie vrecia s hudbou ? Ja viem, v skriniach. A odtiaľ ju skladáte dolu, či nie? Veď preto sa voláte skladateľ, či nie?
Hudobník John sa zasmial:
- Počúvaj, ty si rada vymýšľaš, však? A tak je to správne, pretože keby sa nevymýšľalo, nikdy by sme nemali tento nádherný svet! Ale radšej mi povedz, ako sa voláš - teraz keď sme už kamaráti.
- Lucinka, - povedalo dievčatko.
- Aha, - povedal hudobník John, vytiahol gitaru, dotkol sa strún a začal hrať melódiu. - Už viem: voláš sa Lucinka a bývaš na oblohe. Počítaš tam hviezdne diamanty. Predstavujem si, že tá obloha je celá z marmelády a voňajú tam pomarančovníky.
- Ale veď to je pesnička o mne, - zaradovala sa Lucinka. - Odkiaľ sa tu vzala?
Hudobník John sa usmial:
- Sama si mi ju porozprávala. Vieš, ja mám v hlave malý mlynček, ktorý sa naťahuje husľovým kľúčom. A ten mlynček zomelie všetky príbehy, ktoré počujem, na pesničky. Tak skladám hudbu, vieš? A keď sa mi niektorá pesnička podarí, idem ju nahrať na gramofónovú platňu, aby ju mohli počuť aj ďalší ľudia, aj ostatné malé Lucinky.
A hudobník John vzal gitaru, zbehol dolu schodmi a kráčal dlhými krokmi po ulici. Šiel nahrať svoje nové piesne. Pozeral na večernú oblohu, na ktorej Lucinka už rozsvecovala hviezdy.
Aj oceľová guľka z revolvera videla ich žiarivý svit.
- Hej, oceľové guľky, prečo tam len tak visíte? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
Zhora sa ozvalo:
- My nie sme nijaké guľky. Sme hviezdy a svietime na cestu hudobníkovi Johnovi.
Guľka sa zasmiala:
- Cha! Najkrajšie svetlo na svete je záblesk z revolvera, ktorý vystrelí. A to bude čoskoro!
A guľka vyletela z hlavne revolvera a letela tak dlho, kým nedobehla hudobníka Johna. Hudobník John sa nemohol brániť, pretože mal iba gitaru a z gitary sa strieľať nedá.
Na druhý deň všetky noviny sveta písali:
ZASTRELILI JOHNA LENNONA, OBĽÚBENÉHO SPEVÁKA A SKLADATEĽA!
John Lennon odišiel na žltej ponorke do krajiny Nikde. Na cestu mu hrala kapela Klubu osamelých sŕdc, ktorú dirigoval seržant Pepper.
Všetky drôty elektrického vedenia sa premenili na gitarové struny a vietor na nich vybrnkával piesne hudobníka.
Guľka z revolvera už dávno zhrdzavela a rozpadla sa na prach, ale pesničky hudobníka Johna ľudia počúvajú dodnes. Pretože hudba je mocnejšia než všetky zbrane na svete.
BOLA raz jedna oceľová guľka. Mala oceľové telo, oceľové oči, srdce z ocele. Bývala v hlavni revolvera.
Ako kukučka v hodinách, ktorá namiesto „kuk" urobí „puk".
Ako bežec na štartovacej dráhe pripravený každú chvíľu vybehnúť.
- Keby som mohla vyletieť, - hovorila si oceľovým hlasom. - Všetkým by som ukázala, kto je na svete najmocnejší. Ja!
Malým strieborným kvapkám dažďa, ktoré stekali po obloku, hovorila:
- Vy hlúpa voda! Viete vôbec, že ja som najsilnejšia na svete? Všetko rozdrvím! Všetko rozmetám!
Ale dažďové kvapky šli ďalej svojou cestou a mysleli si svoje:
„My sme oveľa silnejšie! Keď dopadneme na zem, prebudíme v nej korienok. Korienok vystrčí zvedavú hlavičku - a už je na svete rastlinka, už je na svete nový život a ten je silnejší ako milión guliek do revolvera!"
Oceľová guľka sa ďalej zlostne pozerala z okna. Zrazu zbadala na chodníku malé guľky, práve také ako ona. Niektoré boli biele, iné čierne a niektoré niesli dlhé paličky so zástavkou.
- Hej, guľky! - zakričala na ne oceľová guľka. - Prečo idete po tom chodníku? Prečo tam veselo poskakujete? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
- My nie sme žiadne guľky, my sme noty. Hudba. Pesnička. Hudobník John Lennon nás poslal do sveta, aby sme prinášali radosť, a nie aby sme zabíjali!
- Pch! - pohŕdavo zvolala revolverová guľka. - Hudba! Najkrajšia hudba na svete je hvizd vystrelených guliek. Veď počkajte, keď stretnem toho vášho hudobníka, ukážem mu, kto je
na svete najmocnejší.
A John Lennon zatiaľ sedel doma za bielym klavírom a vyťukával na bielych klávesoch pesničky o žltej ponorke, o jahodových poliach, o bláznovi na kopci, o pánovi Nikto, ktorý býval v krajine Nikde a nikdy nič nerobil. Spieval príbeh o holičstve v mestečku Penylejn a o opustenej slečne, ktorá nemala nikoho, iba nádherné a záhadné meno Eleanor Rigby.
Spoza dvier vychádzali piesne ako rozsvietené vzducholode a ticho sa vznášali vo vzduchu.
Jedného dňa šlo okolo malé dievčatko s malým noštekom a veličiznými očami. Oči malo veličizné preto, že chceli všetko vidieť, všetko poznať, všetko sa dozvedieť.
Dievčatko chvíľu počúvalo a potom zaklopalo na dvere, spoza ktorých sa ozývala hudba. Keď sa vo dverách zjavila hlava hudobníka Johna, spýtalo sa:
- Môžem ďalej ?
- Pravdaže, - povedal hudobník John a zvedavo sa na dievčatko zahľadel.
- Vy ste skladateľ? Naozajstný skladateľ, čo skladá hudbu? - vypytovalo sa dievčatko. - Jéj, vždy som chcela vidieť naozajstného skladateľa. A kde máte schované tie vrecia s hudbou ? Ja viem, v skriniach. A odtiaľ ju skladáte dolu, či nie? Veď preto sa voláte skladateľ, či nie?
Hudobník John sa zasmial:
- Počúvaj, ty si rada vymýšľaš, však? A tak je to správne, pretože keby sa nevymýšľalo, nikdy by sme nemali tento nádherný svet! Ale radšej mi povedz, ako sa voláš - teraz keď sme už kamaráti.
- Lucinka, - povedalo dievčatko.
- Aha, - povedal hudobník John, vytiahol gitaru, dotkol sa strún a začal hrať melódiu. - Už viem: voláš sa Lucinka a bývaš na oblohe. Počítaš tam hviezdne diamanty. Predstavujem si, že tá obloha je celá z marmelády a voňajú tam pomarančovníky.
- Ale veď to je pesnička o mne, - zaradovala sa Lucinka. - Odkiaľ sa tu vzala?
Hudobník John sa usmial:
- Sama si mi ju porozprávala. Vieš, ja mám v hlave malý mlynček, ktorý sa naťahuje husľovým kľúčom. A ten mlynček zomelie všetky príbehy, ktoré počujem, na pesničky. Tak skladám hudbu, vieš? A keď sa mi niektorá pesnička podarí, idem ju nahrať na gramofónovú platňu, aby ju mohli počuť aj ďalší ľudia, aj ostatné malé Lucinky.
A hudobník John vzal gitaru, zbehol dolu schodmi a kráčal dlhými krokmi po ulici. Šiel nahrať svoje nové piesne. Pozeral na večernú oblohu, na ktorej Lucinka už rozsvecovala hviezdy.
Aj oceľová guľka z revolvera videla ich žiarivý svit.
- Hej, oceľové guľky, prečo tam len tak visíte? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
Zhora sa ozvalo:
- My nie sme nijaké guľky. Sme hviezdy a svietime na cestu hudobníkovi Johnovi.
Guľka sa zasmiala:
- Cha! Najkrajšie svetlo na svete je záblesk z revolvera, ktorý vystrelí. A to bude čoskoro!
A guľka vyletela z hlavne revolvera a letela tak dlho, kým nedobehla hudobníka Johna. Hudobník John sa nemohol brániť, pretože mal iba gitaru a z gitary sa strieľať nedá.
Na druhý deň všetky noviny sveta písali:
ZASTRELILI JOHNA LENNONA, OBĽÚBENÉHO SPEVÁKA A SKLADATEĽA!
John Lennon odišiel na žltej ponorke do krajiny Nikde. Na cestu mu hrala kapela Klubu osamelých sŕdc, ktorú dirigoval seržant Pepper.
Všetky drôty elektrického vedenia sa premenili na gitarové struny a vietor na nich vybrnkával piesne hudobníka.
Guľka z revolvera už dávno zhrdzavela a rozpadla sa na prach, ale pesničky hudobníka Johna ľudia počúvajú dodnes. Pretože hudba je mocnejšia než všetky zbrane na svete.
Kľúčové slová
Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:
#Čitateľský denník-Klub zahad #smútok za johnom lenonom #Vecerny smutok #Klub zahad #Lennon #smutokDiskusia: Smútok za Johnom Lennonom
Pridať nový komentárVygenerované za 0.015 s.