Osamelá princezná

Osamelá princezná (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za troma horami z lekváru, za troma morami mlieka, stretol som Rozprávku prastarú... povedal som, samozrejme:

„Dobrý večer, babička...!" a ona mi rozprávku riekla. Takúto:

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo, uprostred kráľovstva vysokánsky vrch a na tom vrchu zlatý zámok. Kto v ňom býval, kto v ňom žil? No predsa jeden rozprávkový kráľ, kráľovná a malá princeznička.

Všetko by bolo v poriadku, lebo zámok bol naozaj zlatý, kráľ bol naozaj kráľ, aj kráľovná bola naozajstná kráľovná. Princeznička tiež bola naozajstná princeznička - a to bola vlastne chyba. Lebo princeznička chodila v dlhých strieborných šatách - a vôbec sa v nich necítila dobre. Obúvala si mäkulinké topánočky z motýlích krídel, ale ani troška sa jej nepáčili. Na hlave mala zlatú korunu - a tá jej stále iba zavadzala. Tak teda chyba bola v tom, že princezná bola naozajstná princezná, ale nerada nosila to, čo nosia princezné.

A tam, kde je chyba jedna, nájde sa aj druhá. Druhá chyba bola, že naozajstná princezná bývala v naozajstnom zlatom zámku a ten sa jej tiež ani trocha nepáčil.

„Je tu zima ako v nebi," povedala princezná každé ráno a zadrkotala zúbkami. „Chcem bývať v malej teplej chalúpke."

Nikto si nevšímal jej rečí, veď to bola len taká malá princezná.

No a tam, kde sú dve chyby, nájde sa aj tretia. Tretia najväčšia chyba, že naozajstná princezná bola jedinou dcérou všemocného kráľa.

„Och, ja nešťastná!" vzdychala ráno aj večer. „Prečo som sa ja dostala to takej zlej rozprávky, že som jediná dcéra kráľovská? Prečo som sa ja nedostala do rozprávky o kráľovi, ktorý mal sedem dcér alebo aspoň tri alebo aspoň dve! Mala by som sestričku, hrali by sme sa s bábikami a nebola by to takáto strašná otrava!"

Nikto si nevšímal princeznino vzdychanie. Prečo by si všímal? Každá poriadna princezná musí predsa čakať, kým dorastie, potom ju unesie nejaký šarkan a potom ju zachráni nejaký princ.

Raz večer si však princezná povedala: „Dobre! Nechcete mi dať kamarátov ani žiadnu sestričku, tak ja si pomôžem sama!"

Chytila pastelky a na stenu pri svojej postieľke nakreslila malú
bábiku. Spravila jej modré očká, červené ústa, hnedé vrkôčiky a šaty také obyčajné: sukňu a bodkovanú blúzku. Potom si princezná ľahla do zlatej postieľky a začala sa s bábikou rozprávať:

„Vieš čo, bábika? Ja som strašne opustená princeznička. Ale teraz už nebudem opustená, lebo ty si moja sestrička Eleonóra. Budeme sa spolu hrať aj rozprávať, potom pôjdeme na dvor a potom..."

Ale čo to? Princeznička hľadí a zdá sa jej, že bábika na stene sa naozaj usmieva. Princezná si pretrela oči, pozrela ešte raz, čo nevidí - bábika sa preťahuje a tuhšie si zapletá vrkôčik, ktorý mala trochu neporiadne nakreslený.

„No toto!" povedala princezná. „Zdá sa, že ty si naozaj naozajstná!"

Bábika na stene sa zasmiala, urobila hup! a skočila princeznej rovno na vankúš.

„Pravdaže som naozajstná!" zasmiala sa bábika ešte raz. „Aj ty si naozajstná, tak sa budeme naozajstne hrať. Vždy večer k tebe prídem a vo dne budem sedieť na tej škaredej stene, aby nikto nezbadal, že máš sestričku."

Tak to išlo mesiac, dva, až tu jedného dňa povedala kráľovná:

„Dcéra moja kráľovská, presťahuješ sa na pár dní do druhej izby, lebo náš zámok treba vymaľovať. Steny sú už začmudené od sviečkových plameňov a v tvojej izbe som dokonca zbadala nejaké čarbanice."

„Nie!" zakričala princezná. „Nechcem, aby sa moje steny maľovali, lebo mi zamaľujete Eleonóru a ja budem zasa sama!"

„Hlúposti!" povedal kráľ. „Nemáš nijakú Eleonóru, len počarbané steny. Bude sa maľovať a šlus! To je moje posledné kráľovské slovo."

Princezná plakala, prosila - nič nepomohlo. A tak hneď na druhé ráno izbu vymaľovali, ostali len čisté, holé steny, zmizla Eleonóra a princezná si nemohla nakresliť novú, lebo jej vzali všetky pastelky aj vodové farbičky, aby nepočarbala tie čisté zlaté steny.

Princezná plakala, plakala, potom prestala plakať - a ochorela.

„Treba zavolať lekára!" povedal kráľ a zavolal kráľovského lekára. Doktor Medikamentus prezrel princeznú a vraví:

„Vaša kráľovská výsosť! Princezná nemá ani chrípku, ani zápal pľúc, ani žiadne slepé črevo. Ale má vysokú horúčku následkom nedostatku kamarátov. Ak jej nemôžete zadovážiť aspoň jednu sestru, pošlite ju dole, pod kráľovský zámok. Je tam veľa bytostí, zvaných dievčatá a chlapci, a je viac ako pravdepodobné, že tam princezná vyzdravie."

Kráľovná zalomila rukami: „Ale to je nemožné! Veď ona má strieborné šaty, motýlie topánky a zlatú korunku!"

Doktor Medikamentus sa poškrabal po učenej hlave a vraví: „V príručke praktického odievania som sa dočítal vedeckú pravdu, že bytosti, zvané deti, majú sa pri hrách na dvore obliekať do teplákov alebo sukní, na nohy si natiahnuc trampky alebo sandále a na hlavu si položiac pokrývku, zvanú baretka. Vaša kráľovská milosť má dosť peňazí a môže tieto maličkosti pre princeznú nakúpiť v obchodnom dome."

Vtedy prerušil doktora Medikamenta sám kráľ:

„To je nemožné," povedal a odkašlal si dôstojne „kcha, kcha". „Ak by sme aj princeznú, čiže moju dcéru, takto vedecky obliekli, zašpiní sa a jej alabastrové ručičky budú nacimprcampr doškriabané. Nepovoľujem."

Doktor Medikamentus hlboko sklonil učenú hlavu:

„Najjasnejší kráľ! Je pravda, že bytosti, zvané deti, sa pri svojej činnosti, zvanej hra na slepú babu alebo chytačka, alebo schovávačka, zagebzia od hlavy až po päty. Ale v kráľovskej drogérii videl som asi päťdesiat kíl najvoňavejšieho mydla i rôzne šampóny a penivé esencie. Po návrate domov možno celú princeznú namočiť do zlatej vane, vydrhnúť ju striebornou kefou a vysušiť pavučinovou osuškou. Ak nepočúvnete moju radu, neručím za princeznino zdravie. Dohovoril som."

A tak hneď na druhý deň cupkala princeznička dole tým strmým vršiskom. Prišla na prvý dvor, uvidela hromadu detí, ktoré sa hrali a strašne vrieskali. A medzi deťmi okamžite zbadala dievčatko v bodkovanej blúzke. Malo modré očká a hnedé vrkôčiky.

„Ako sa voláš?" spýtala sa princezná.

„Elenka," odpovedala tá okaňa. „Môžeme sa spolu hrať."

„Dobre," povedala princezná. „Ty budeš moja sestrička a ja si ťa už nikdy nedám zamaľovať. Radšej sa budem každý deň kúpať v zlatej vani." Odvtedy už princezná behá zdravá, len je trocha menej biela. Ale čo tam po tom. Veď ktože by vydržal na svete bez kamarátov, no nie, kamaráti moji?