Neposedná princezná

Neposedná princezná (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za troma horami z pudingu, za troma morami krému, stretol som Rozprávku malinkú... povedal som, samozrejme: „Ahoj, kamoška, zaveď ma k nejakému kráľovi..." a ona ma zaviedla k nemu.

Počúvajte, k akému:

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ. No a? - poviete si. Keď bol, tak bol, nech sa páči. Keď sa chce niekomu kraľovať, nech si kraľuje, aj tak je to otrava, lebo musí kraľovať aj vtedy, keď napadá sneh. Sedí doma a kraľuje, namiesto toho, aby sa šiel sánkovať.

Nuž bol taký kráľ, čo musel kraľovať a nemohol sa sánkovať a mal jedinú dcéru - princeznú Blankolínu. Keď mal, tak mal, poviete si. Prečo by nejaká dcéra nemohla mať za otca kráľa? Teda fakt, bolo by nám to všetko jedno, keby sa ten kráľ a princezná slušne správali a nerobili veci, ktoré nás vyrušujú. Lenže princezná Blankolína robila také vyrušovacie veci.

Ten kráľ totiž, aj tá jeho dcéra totiž, nebývali v naozajstnom kráľovstve. Bývali v knižke. Totiž, oni bývali v rozprávke a tá rozprávka bola v rozprávkovej knižke. Jasné?

A pretože tá rozprávka o kráľovi a princeznej Blankolíne bola veľmi krásna, povedali si rozhlasoví ujkovia, že ju cez rozhlas prečítajú deťom. No a potom si to povedali aj televízni ujkovia a urobili z tej rozprávky televízny film. Aby ho videli aj tie deti, ktoré knižku nemajú, ale majú doma televízor.

Jedného decembrového dňa napadlo vonku plno snehu a princezná Blankolína povedala svojmu kráľovskému oteckovi:

„Otecko králiček, nič sa nedá robiť, ty si tu kraľuj, ale ja sa idem sánkovať!"

Kráľ sa strašne zľakol:

„Blankolína, nevieš, aká je tvoja povinnosť? Tvoja povinnosť je sedieť v rozprávkovej knižke a byť čítaná deťom. Počkaj aspoň do večera, kým ťa stará mama dočíta vnúčatám, potom si choď!"

Ale princezná vystúpila z knižky a vraví:

„To teda nie! Stará mama číta strašne pomaly. Kým by ma dočítala, bola by vonku tma a ja by som si niekde rozbila svoj princeznovský noštek!"

A Blankolína sa pretiahla cez všetky kľúčové dierky na ulicu a v knižke po nej ostal iba biely list.

Podvečer si stará mama založila okuliare na blízko, roztvorila knižku a začala čítať rozprávku. A keď prišla po to miesto, kde by mala byť princezná - hľadí, hľadí, no nevidí nič, ani písmenká, ani obrázok.

„Vnúčatká," povedala stará mama, „nože mi podajte okuliare na ďaleko, lebo nič nevidím!"

Vnúčatká podali starej mame okuliare na ďaleko a ona, chudinka, dupľom nič nevidela. Ako by aj videla, keď princezná sa v tom čase sánkovala na vŕšku za dedinou?! Stará mama povedala:

„Toto je mizerne urobená knižka! Zaplatili sme si princeznú, a máme len biely papier!"

A to ešte nebolo všetko! Princezná Blankolína zmizla aj z rozhlasovej rozprávky.

Teta v rádiu povedala:

„... a ten dobrý múdry kráľ mal jedinú, prekrásnu... kchi, kchi, kchi... fff, kchi, a bývali v zlatom zámku. Jedného dňa však zlá ježibaba uvidela tú krásnu... kchi, kchi, f, kchi..."

Potom teta v rozhlase ešte raz povedala „kchi, kchi..." a potom bolo ticho. Prešlo päť minút, desať, deti sedeli pri rádiách a stále čakali, že sa už konečne dozvedia, koho mal ten kráľ a koho uvidela ježibaba. Nedozvedeli sa nič, lebo hlásateľ oznámil:

„Pre technickú poruchu prerušujeme vysielanie rozprávky a vysielame predpoveď počasia na dva roky dopredu."

Deti boli otrávené, lebo deťom je úplne jedno, aké bude počasie, ale nie je im jedno, či je, alebo nie je rozprávka.

No to ešte nebolo najhoršie! V ten istý deň vysielali aj v televízii rozprávku o princeznej Blankolíne. Deti sedeli pred obrazovkami, vyvaľovali očká, lebo na obrazovkách sa ukázal nádherný zámok, v zámku nádherný trón, na tróne nádherný kráľ a ten povedal:

„Poď ku mne, dcéra moja, nech ťa objímem!"

Kráľ natiahol ruky, objal vzduch a pohladkal ho akože po vlasoch. Potom povedal tomu vzduchu:

„Daj si pozor, dcéruška moja, na zlú ježibabu, naozaj si daj pozor, nesmej sa!"

Tak povedal, hoci sa nikto nesmial. Potom kráľ ešte raz objal vzduch a pobozkal ho akože na čelo. V tej chvíli obraz v televízii zmizol a ukázal sa nápis:

Porucha nie je vo vašom prijímači.

Potom hrala hudba a potom sa ukázala kráľovská záhrada a v nej ježibaba. Škrípala jedinými dvoma zubami a vrčala:

„Odteraz budeš tu na lavičke spať sto rokov... chácháchá, už aj spíš!"

A ježibaba sa tešila, hoci na lavičke nikto nespal, pretože princezná Blankolína sa akurát po dvadsiaty raz spúšťala na sánkach dolu vŕškom. Obraz v televízii zmizol, ukázal sa nápis:

Porucha je mimo nášho územia.

Potom sa ukázala zase tá lavička a pri nej krásny princ. Usmieval sa, hľadel na lavičku a šepkal:

„Už si naveky vyslobodená a ja sa s tebou ožením, milovaná moja!"

Potom sa ukázal nápis: Koniec, a deti pri televízoroch nevedeli, prečo princ oslobodil tú lavičku, a vôbec im nešlo do hlavy, že sa s ňou chce aj oženiť.

Zatiaľ kráľ, ježibaba aj princ ležali v televíznom filme a hrozne plakali, ako im princezná pokazila rozprávku. Blankolína sa do sýtosti nasánkovala a vrátila sa domov. To jest - vrátila sa do knižky, aj do rozhlasovej rozprávky, aj do televízneho filmu. Bola veselá a mala červený, trocha primrznutý noštek. Kráľ si prehodil dlhú bielu bradu cez plece a smutne povedal:

„Narobila si najvecnejšiu hanbu môjmu kráľovskému menu."

Ježibaba žalostne zaškrečala:

„Je po mojej sláve, už sa ma nikto nebude báť!"

A princ iba vzdychol:

„Mohla si sa za mňa vydať, Blankolína, ale už sa nevydáš!"
Princezná sa zasmiala, utrela si primrznutý noštek a vraví:

„To mi neva! Ale sánkovačka bola bezva! A teraz ahoj, chce sa mi spať!" V tej chvíli zaspala tuho - možno aj na sto rokov - na dvadsiatej tretej strane rozprávkovej knižky, aj v rozhlasových papieroch, aj v televíznom filme. A nik nevedel, že porucha sa odstránila.