O načisto hlúpej krajine

O načisto hlúpej krajine (Rozprávka)

Hauuú...! Prepáčte mi, že hneď na začiatku tak žalostne zavýjam. Aj vy by ste zavýjali, keby ste boli takí smutní psíčkovia, ako som ja. Lebo aby ste vedeli - túto rozprávku vám nerozpráva môj pán Osmijanko, ale ja, Osmidunčo, verný pes môjho pána, hav-hav-hav...
Pýtate sa, kam sa podel môj pán a váš kamarát? Hneď sa všetko dozviete. Haúúú...!
Keď nás teda vystrelili z čokoládového dela a keď sme sa otriasli z prekvapenia - sedeli sme na brehu oceánskom a súčasne v ďalšej zázračnej krajine. Zbadali sme to v mihu okamihu. Na vlnách sa kolísala loďka a mala na boku napísané meno: SOMARICA.
„Toto nie je normálna krajina," povedal môj múdry pán. „V normálnej krajine by takú peknú loď nikdy nenazvali SOMARICA."
„Uvidíme," zahundral som, ale veru aj moja úbohá psia hlava mala veľké podozrenie. Lebo v tej loďke sedeli traja čudní chlapi a lovili ryby.
Keď vytiahli siete, pohádzali všetky ryby nazad do mora a nechali si len starú deravú topánku, deravý hrniec a prázdnu škatuľku od sardiniek.
„Dobrý deň, páni," pozdravil sa slušne Osmijanko.
Traja chlapi v loďke pozreli na nás akosi nemúdro a trojhlasne odpovedali:
„Dóóó-brúúú chuť prajem!"
„No, amenózo furiózo!" zľakli sme sa. „Toto sú asi traja blázni, utečení z bláznivého domu, pretože lovia topánky a nevedia sa riadne pozdraviť. Poďme preč, ale rýchlo!"
Pustili sme sa do behu, smerom do vnútrozemia, a onedlho sme zastali pred bránami veľkého mesta. Na bráne - namiesto tabule -bola nakreslená somárska hlava.
„Stáť, lebo sa zastrelím!" zakričal na nás jeden strážca a namieril si do čela pištoľ.
Osmijanko mi pošepkal:
„Neviem, kde sme, ale žijú tu zrejme čudáci. Treba s nimi čudne hovoriť."
A môj múdry pán povedal strážcovi:
„Želám vám šťastlivé veľkonočné sviatky. Som kráľ mliečnej ríše a bývam v sude exportného piva. Chcem u vás študovať špeciálne otlaky na osemdesiatej ôsmej nohe osemnožky."
Strážca skočil do pozoru a spustil reč:
„Víta vás kráľovské mesto Somárovce, v ktorom vládne jeho najhlúpejšia výsosť kráľ Trumpécius a jeho manželka Trumpetta a ich dcéra Trumpettina! Vstúpte do ulíc a správajte sa podľa nášho hesla:

S hlúposťou najďalej zájdeš!"
„Všetko je jasné," povedal Osmijanko a mne už tiež bolo jasné, že sme v načisto hlúpej krajine.
Za bránami mesta sme zastali ako ohúrení! Konal sa tu zrejme jarmok. Ale aký jarmok! Namiesto šatstva alebo cukríkov, alebo podobných vecí boli na drevených pultoch vyložení - ľudia. Pri prvom stánku vykrikoval predavač:
„Výpredaj najhlúpejších žiakov za zvýšené ceny!"
Pri druhom kričala predavačka:
„Kupujte prostredné hlúpych kominárov! Kupujte, lebo zajtra už nebudú!"
A pri treťom nikto nekričal, ale bola tam ceduľa:

Troch úradne uznaných najhlúpejších ministrov vymením za dva vodomety a kilo čierneho uhlia!
V tej chvíli sme zbadali, že k tomuto tretiemu stánku prichádza kráľovský sprievod so samým kráľom na čele.
Kráľ Trumpécius zastal, poprezeral si troch úradne uznaných najhlúpejších ministrov a povedal:
„Potrebujem najhlúpejšieho ministra pre ministerstvo hlúpostí. Ktorý z vás je najhlúpejší?"
Traja ministri zvolali:
„Ja! Ja! Ja!" a kráľ zahundral:
„Ani jeden z vás nie je dosť hlúpy. Keby ste boli naozaj hlúpi, mysleli by ste si, že ste múdri! Nič sa nedá robiť, počkáme do budúceho jarmoku."
Kráľ sa obrátil, že odíde - a vtedy nás zbadal. A vtedy sa stala tá katastrofa! Kráľ zastal, prezrel si nás od hlavy po päty a opýtal sa môjho pána Osmijanka:
„Čo príde po noci?"
Osmijanko sa trochu zľakol, ale povedal:
„Po noci príde deň."
„Ha!" zareval kráľ. „Tušil som to! Do našej krajiny vkĺzol mudrc! Odveďte ho!"
Chytili nás a zaviedli na kráľovský hrad. Kráľ sa posadil na trón a opýtal sa:
„Ako si sa sem dostal?"
A Osmijanko vraví:
„Ja som z inej krajiny!"
„Ha!" zreval zasa ten králisko. „Niet na svete inej krajiny, lebo my o nej nevieme. A keď my o niečom nevieme, takto nie je!"
Osmijanko sa chytil za hlavu a ja som slušne zvesil uši.
„Pán kráľ!" povedal po chvíli Osmijanko odvážne. „Jestvuje aj iná krajina a je tam rozhlas a ja v ňom každý týždeň rozprávam deťom rozprávku."
Kráľ pokrútil nedôverčivo hlavou:
„To by mohol povedať každý. Ak rozprávaš rozprávky, tak zostaneš u nás a budeš každý deň rozprávať mojej kráľovskej dcére Trumpettine!"
„Milosť!" zvolal vyľakaný Osmijanko. „To predsa nemôžete urobiť! Vy máte len jednu hlúpu kráľovskú dcéru, ale na moju rozprávku čaká doma osemstoosemdesiatosemtisíc osemstoosemdesiatosem múdrych detí!"
Kráľ Trumpécius vyvalil oči:
„Čóóó? Vari na svete existuje také velikánske číslo?"
„To nie sú čísla, to sú deti!" zanariekal môj pán. „Ak neveríte, dajte si to potvrdiť, že ma doma čakajú a že ak neprídem..."
Osmijanko sa zamyslel a videl som, že hľadá niečo, čím by presvedčil toho hlúpeho kráľa.
„Ak neprídem," povedal po chvíli, „rozvaria sa všetky slivkové knedle!"
Vtedy sa ten hlúpy kráľ zľakol:
„Ha!" povedal. „To by bola katastrofálna povodeň! Dobre teda! Nech ale odíde len tvoj pes a prinesie potvrdenky od tých čísiel, že ťa naozaj počúvajú!"
A tak som sa teda vrátil domov a požiadal rozhlasové deti, aby zachránili môjho pána. Či ho zachránili a či to bolo ďalej na rozprávku súce, dozviete sa, kamaráti naši, nabudúce.