O načisto začarovanej krajine

O načisto začarovanej krajine (Rozprávka)
Frčali sme a frčali na kolobežkách už skoro celý deň, keď tu odrazu vidíme pred sebou - mesto.

„Hau, hau, hau," potešil sa Osmidunčo prenáramne. „Možno sme už doma v Bratislave!"

Keď sme sa priblížili k mestu, opreli sme si kolobežky o najbližší strom. Pravdupovediac, trocha sme sa hanbili vkročiť do ulíc na takom nemodernom dopravnom prostriedku. Opreli sme teda kolobežky o strom a chceli sa pobrať ďalej, keď tu odrazu... ozvalo sa nevedno skadiaľ, ale celkom blízko:

„Vitajte v našom meste, úbohí pocestní kolobežkári! Odkiaľ prichádzate a kam odchádzate?"

„Triplsek!" zľakol som sa. „Kde si, ty rozprávači hlas, vylez, nech vieme, ako vyzeráš!"

„Nevyleziem," povedalo mi to zasa celkom pri uchu. „Nemôžem vyliezť, lebo som zalezený nohami do zeme."

„Bakkarrrdy!" zavrčal Osmidunčo. „Vylez, lebo ťa vyňuchám a roztrhám ti nohavičky... Vŕŕŕ!"

„Hi-hi-hí," zasmial sa ten neviditeľný. „Či nevidíš, že nemám nohavičky?"

„Aha!" povedal som prísne. „Stratil si gate a hanbíš sa vyjsť na slnečné svetlo, pravda?"

„Hi-hi-hí!" zasmialo sa mi to tesne pri uchu. „Nehanbím sa, veď ja som predsa strom!"

„Čóóó?" skríkli sme obaja s Osmidunčom. „Ak si strom, nemôžeš predsa rozprávať a chichotať sa!"

„Hi-hí-hí!" zasmialo sa to a fakt, zbadal som, že vetvy nad mojou hlavou sa zatriasli. „Ja som strom, a nie som strom. Ja som vlastne Adalbert Jedlička, pánsky a dámsky holič."

Od veľkého prekvapenia spadol som rovno pod holiča, teda vlastne pod ten strom, a ostal som sedieť ako zdrevenený. Osmidunčo oňuchal strom čiže vlastne pánskeho a dámskeho holiča a zaskuvíňal:

„Ňuchám len listovú zeleň a nijaký pitralón ani šampón. Ten chlap klame, až sa tak zelenie!"

„Zelenie sa," povedal som. „Ale možno neklame. Tak ako je to vlastne, pán holič?" opýtal som sa teraz už netrpezlivo.

„Hi-hi-hí!" zachichotal sa ten zelený, až sa mu pod zemou korene zavlnili. „To je tak, panáčikovia, že ja som načisto zakliaty. Lebo my sme tu všetci načisto zakliati, nakoľko je tu všetko načisto zakliate. Namiesto mňa teraz v meste holí, češe a onduluje kvasená uhorka."

„No fajn!" povedal som. „To môže naozaj veľmi krásne vyzerať! Ľudia lezú do päťlitrovej fľaše a dáka uhorka ich holí. To ti teda uverím, to je fakt!"

Strom nad mojou hlavou sa znova zatriasol a dolný konár ma celkom normálne plesol po hlave:

„Ty neveriaci odkliatec!" zahromžilo to. „Choď do mesta a uvidíš! Vravím ti, že uhorka je zakliata, teda nevyzerá ako uhorka, ale ako holič. A ľudia nelezú do fľaše, ale do holičstva. A vlastne to nie sú ľudia, ale rôzni zakliatci, napríklad zakliate stonožky alebo zakliate ihly, a tí tučnejší, to sú zakliate lopty!"

V hlave sa mi už všetko krútilo, trixum-pixum-fixum. Potiahol som opatrne Osmidunča za chvost a pošepkal mu:

„Poďme preč, lebo nás tiež zakolú, vlastne zakľajú, a zo mňa bude možno reďkovka a z teba ventilátor!"

Osmidunčo sa triasol ako kura v rôsole. A len celkom tichulinko sa opýtal zeleného Adalberta Jedličku:

„Pán holič, prosím vás, ako sú zakliati psi?"

Adalbert sa poškriabal najvrchnejším konárom po listoch, teda pravdepodobne za uchom, a slušne odpovedal:

„Psi už nie sú psi, ale sú z nich bavlnky na štrikovanie svetrov. A to, čo sú dnes psi, to boli predtým gramofóny."

„Haúúúú, hä-úúú," zjačal Osmidunčo a ja som ozelenel skoro ako ten listnatý holič.

„Poďme!" povedal som Osmidunčovi. „Len mi ešte prezraď, ty zostromovaný priateľ, kto vás takto strašne zrichtoval?"

Strom kývol beznádejne konárom:

„To je dlhá história! Nech ti na vysvetlenie postačí, že v našej krajine, ako v každej normálnej krajine, žil zlý čarodejník. Nevodilo sa mu zle, lebo chodil po estrádach, predvádzal svoje kúzla a dostával za to peniaze. Ale raz na jednom predstavení, keď chcel po papierových ružiach vytiahnuť z cylindra živého zajačika, pomýlil sa. Namiesto živého zajačika vytiahol znova papierovú ružu. Bola z toho svetová hanba. Vtedy sa ten čarodejník rozzúril:

„Vy sa mi budete vysmievať?! Ja vás načisto dočista zlinírujem a zlinajkujem a pozaklínam!"

No a tak škrečal a škrečal a robil pri tom všelijaké bumburu-rum-buru-fuč! - a narobil z nás toto!"

Adalbert dorozprával a my s Osmidunčom sme ostali načisto per-plexis. Znova som potiahol zakliateho holiča za dolný konár a úpenlivo poprosil:

„Poraď, Adalbert, strom náš zelený, ako odtiaľto ufujazdiť?"

Adalbert mohutne zašumel vetvami:

„Poradím vám, lebo ste mi sympatickí. Tamto za stodolou, ktorá bola kedysi mojou ženou, je lietajúci tanier. Pred zakliatím to bol síce náš kocúr, ale teraz, ako tanier, lieta celkom dobre. Sadajte naň, odvezie vás, kam chcete!"

Už sme len zavolali:

„Ďakujeme, Adalbert!" a behom sme obehli stodolu, čiže holičovu ženu, a naozaj sme našli kocúra, teda akože ten lietajúci tanier. Vyliezli sme naň a obaja jednohlasne zavolali:

„Domov!"

Tanier zabzučal, ako šíp vyrazil nad hory a letel a letel a letel, a naraz „buch" - zosadli sme na námestí v Košiciach. Pretože v Košiciach niekedy lietajúce taniere lietajú, nikomu to nebolo nápadné. Dostať sa do Bratislavy, do rozhlasu - to už bola maličkosť. A tak sme teda tu, kamaráti moji. Prešli sme s verným Osmidunčom osem načisto zázračných krajín, zdraví sme sa vrátili a ja som odkliaty od rozprávok o zázračných krajinách. Teda ďalších osem sa bude odohrávať už u nás doma. Ale o tom si povieme nabudúce.