O ôsmom detektívovi

O ôsmom detektívovi (Rozprávka)
Keď som teda načisto skrachoval so siedmimi detektívmi, povedal som si: „Oj, ty Janko Osmijanko, vezmi rozum do hrsti, nemáš veľa možností! Máš vlastne už len jednu možnosť, pretože si zakliaty na osem rozprávok. Ak teda ten ôsmy detektív Osmidunča nenájde, sme všetci stratení a už nikdy v žiadnej rozprávke nezabrešeme, hau-hau-hau, ani nezavyjeme, uááá, ba ani nezaskuvíňame, kvííííí! Nuž som sa rozhodol, že sa obrátim na svetoznámu detektívsku osobnosť - Sherlocka Holmesa.

A hneď som si sadol a napísal veľmi slušný list do krajiny anglickej, aby pán detektív Holmes ráčil prísť do krajiny bratislavskej, a ak je možné - ujal sa môjho psieho prípadu.

List ešte ani poriadne nedošiel do toho Anglicka, a pán Holmes už došiel do Bratislavy aj s fajkou. A kým prišiel do môjho obydlia, vedel už o mojom psovi aj o mne viac než osem Osmijankov dokopy.

Keď sme si popotriasali pravicami aj ľavicami, pozval som ho na večeru. No on povedal:

„Mister Osmijanko! Ja nie som nejaký detektív halabala, ktorý pracuje len vtedy, keď je za to platený. V mojich žilách prúdi od narodenia detektívska krv a tá mi káže: nenapapkáš sa skôr bryndzových halušiek slovenských, pokým nenájdeš strateného psa! Som na stope!"

Prenáramne som sa zaradoval a vykríkol som:

„Poďme! Veďte ma po tej stope, nech sa čím skôr stretnem s mojím milovaným Osmidunčom!"

Ale pán Holmes vytiahol z futrála husle, začal hrať potichučky akúsi psiu serenádu a povedal:

„Musím sa sústrediť, nevyrušujte ma, prosím. Ňuchám stopy v tejto miestnosti!"

A hral a hral, a keď mu pukla na husliach už aj posledná čiže štvrtá struna, spokojne si odfúkol a povedal:

„Môžeme začať. Sadnite si oproti mne!"

Neodvážil som sa protirečiť, hoci sa mi vôbec nezdalo, že by sme takto mohli niečo nájsť. Ale Sherlock Holmes na mňa ani nepozrel. Pozrel do povaly a spolu s fajkovým dymom vypustil otázku:

„Mister Osmijanko, povedzte mi, čo vám za posledné týždne zmizlo z vašej skrine alebo komnaty, alebo z vášho najbližšieho okolia?"

Otázka ma, samozrejme, prekvapila, ale nedal som nič znať a vravím:

„Z môjho okolia zmizol jeden veľký starý strom, lebo ho nedávno vyťali, pretože sa tam postaví kôš na smeti!"

„Oh, bifsteak!" vzdychol slávny detektív a na chvíľu zadriemal.
Odrazu vystrelil ďalšiu otázku:

„Stromy a podobné veľké predmety, jedným človekom neprenosné, ma nezaujímajú. Nestratili ste nejaký ľahší prenosný predmet?"

Zamyslel som sa a vravím:

„Stratil som. Tiež nedávno. Novú päťkorunáčku, tá je celkom ľahko prenosná, takže sa mi akosi preniesla z vrecka na zem."

Sherlock Holmes zahryzol do fajky: „Oh, roastbeef! Porozmýšľajte, či vám nechýba niečo z oblečenia!"

Porozmýšľal som.

„Chýba mi zimný kabát!" povedal som nakoniec.

„Ha!" vykríkol slávny detektív. „Kde ste ho stratili? Kde ste ho zanechali?!"

„Nezanechal som ho," vravím. „Ja som ho totiž ešte nekúpil, ja si naň totiž ešte sporím peniaze, ale určite si ho na jeseň kúpim a potom mi už nebude chýbať!"

„Máááriška!" vykríkol pán Holmes celkom po slovensky. „Ešte stále nerozumiete, o čo ide! Spomeňte si, či ste nestratili niečo, čo by mohol strážiť jeden pes!"

Zamyslel som sa. Potom ešte raz. A potom ešte raz a...

„Marijánka-majoránka!" vykríkol som ako postrelený poľovník. „Pán Holmes, ako sa vám odvďačím?! Teraz viem, kde som zanechal svoje verné zviera Osmidunča! Veď on ešte určite stráži na tom istom mieste, kde som mu prikázal. A stráži moju nákupnú tašku a je v nej syr a rožky a desať vajíčok! A tá taška je v parku na lavičke a Osmidunčo je určite tiež v parku na lavičke, ak ešte vôbec žije, môj najmilší, najposlušnejší osmipes!"

„Poďme," povedal najslávnejší detektív a potajomky si utrel vreckovkou čelo, na ktoré som ho od veľkej radosti pobozkal. „Poďme, mister Osmijanko, nájdeme vaše zviera!"

A teda - behom po uliciach, fičali sme ako dve vystrelené družice. Zahli sme do parku a ja rovno k tej lavičke. Už mi bolo všetko jasné. Veď ja som vtedy nechal Osmidunča strážiť a šiel som sa voziť na kolotoči! Potom sa mi rozkolotočoval žalúdok, a tak som rýchlo bežal domov spať a na všetko som durchumdurch zabudol!

Lavička stála na svojom mieste.

„Osmidunčo!" zvolal som najradostnejšie, ako som vedel. Ale neozvalo sa ani „hav".

„To je koniec!" povedal som pánu Holmesovi a z očí mi vytekala slaná voda.

Detektív si začal prezerať okolie. Tak som si ho prezeral aj ja, reku aspoň nech uvidím pozostatky čiže zvyšky svojho verného psa. Zvyšky sme našli, no nepatrili Osmidunčovi, ale nákupnej taške.

Taška totiž stála na lavičke a - pánajána - pípalo z nej desať žltulinkých kuriatok. Vyliahli sa z tých desiatich vajec a veselo ďobkali rožky, tvrdé ako ypsilon.

„Chýba syr!" povedal Sherlock Holmes. „Chýba syr a pes, to musí mať nejakú súvislosť a závislosť! Mám tušenie, že váš pes nebude veľmi ďaleko... Povedzte, akou rýchlosťou lezú syrové červíky?"

To som nevedel a ani ma to nezaujímalo, čože ma do syrových červíkov, keď nemám svojho psa!

„Červíky sú teraz najhlavnejšie!" povedal slávny detektív. „Červíky v plesnivom syre, ktorý ste kúpili, po čase narástli, začali liezť a ťahať za sebou celý syr. Váš pes je verný strážca a nemohol pripustiť, aby sa vám stratil nejaký majetok. Kam liezol syr, tam liezol aj pes, to je jasné!"

„Pane!" povedal som. „Ale ako nájdeme tú syrovú cestu?"
Detektív si ľahol na trávu, poprezeral si ju zväčšovacím sklom, trochu sem-tam poňuchal a vraví:

„Týmto smerom juhozápadným sa tiahne rokfortová syrová vôňa. Poďme po stope!" Išli sme asi kilometer a tu odrazu...

„Osmidunčo!" zvolal som a pred nami sa ozvalo radostné „haúúú!"

Po chodníku pochodovala hrudka syra, za hrudkou sa plazil Osmidunčo, trochu vychudnutý, ale inak celý a zdravý.

„Osmidunčo!" zavolal som ešte raz... a čo vám budem rozprávať! Nič vám už nebudem rozprávať, radšej poprosím Osmidunča, nech vám on nabudúce vybreše všetko, čo zažil, kým strážil ten pochodujúci syr.