Osmidunčova rozprávka o tom, ako bol šťastlivo nájdený

Osmidunčova rozprávka o tom, ako bol šťastlivo nájdený (Rozprávka)
Hau-hau-hau-hau, začalo sa to ako nič.
V jedno ráno mi môj pán Osmijanko povedal: „Poď, havkáč, ideme nakúpiť potraviny a jedivá, prebehneme sa trocha a súčasne urobíme dobrý skutok!"
Tak sme sa prebehli a potom sme urobili ten dobrý skutok, že sme kúpili rožky, vajcia a syr. Všetko sme napratali do nákupnej tašky a kráčali pomaly, ale isto po parku. A tu odrazu uvidel Osmijanko - kolotoč.
„Ólala!" vykríkol môj pán, položil nákupnú tašku na lavičku, vybral z vrecka korunu a vraví: „Psov na kolotoč vodiť je zakázané. Povozím sa a ty, Osmidunčo, postráž trocha tašku, aby mi niekam neodišla!"
Sedel som teda pri taške a hľadel, ako sa Osmijanko točí v diaľke na tom kolotoči a ako pomaly, ale isto bledne. Vtedy sa mu totiž rozkolotočoval žalúdok. Potom som videl, že Osmijanko zoskočil z bielej labute na kolotoči a trikrát skrútený okolo žalúdka vliekol sa smerom k domovu.
Až mu zase bude dobre, veď on po mňa príde! pomyslel som si, pre istotu som zavolal „haúúú!" - ale môj rozkolotočovaný pán sa ani neobzrel. Prešla hodina, dve, a keď sa chýlilo k večeru, začal som byť hladný a nervózny. Našťastie hneď pri lavičke boli prehodené suché korky a zo tri kuracie kosti. Zrejme ich tam zanechali obyvatelia, ktorí v električke nečítali plagát:

ČISTOTA MESTA - NAŠA VIZITKA!

Zjedol som teda, čo sa dalo, a strážil aj naďalej nákupnú tašku. Ale prešiel ďalší deň a ďalší, všetky kôrky a kosti z blízkeho okolia mal som už v žalúdku, a Osmijanko nechodil. No čo horšie - zbadal som, že v nákupnej taške sa čosi hýbe a pohybuje. A keď prešlo ešte pol dňa, vyliezol z tej tašky pomaly, ale isto - syr. „Stoj!" zvolal som s mohutným brechotom. „Stoj, lebo ťa zastrelím!"
Ale syr nemá rozum, ako isto všetci viete, a tak len liezol, až z tej tašky vyliezol a začal si parádne vykračovať po parkovom chodníčku. Pomaly-pomaličky, ale veru celkom isto.
„Čo teraz?!" blyslo v mojej vernej psej hlave. „Mám strážiť majetok svojho pána, a tu hľa, majetok dostal nohy a odchádza na výlet. Ako to ja teraz všetko zvládzem?" Aby som nezabudol - z vajíčok v taške sa medzičasom vyliahli kuriatka a pípali a ďobkali suché rožky.
Zavyl som od zúfalstva dlhým a tiahlym hlasom, asi takto: „Haúúú, haúúú!" a znelo to celkom tak, ako keď na lodi vysielajú SOS, čiže „Pomoc, topíme sa!"
V tej chvíli to zašumelo v kroví, aj v druhom kroví, aj na cestičkách parkových, a kým som sa nazdal, obklopilo ma osem psov. Najväčší z nich, bernardín ako teliatko, pristúpil ku mne.
„Buď pozdravený, Osmidunčo! Zdraví ťa hlavný stopovateľ Nils, a keďže, ako vidíme, si v nešťastí, náš spolok pre dobrovoľnú ochranu psov čiže SPDOP stojí ti k službám!"
„Čo za spolok?" vravím celý prekvapený. „Ja nechcem ísť do žiadneho spolku, ja potrebujem súčasne zachrániť tašku aj pochodujúci syr!"
Hlavný bernardín sa dôstojne usmial: „Náš spolok je na to, aby ti pomohol v nešťastí. My robíme dobré psie skutky a zachraňujeme svojich spolupsov." A potom ten veľký chlpáň zhavkol: „Dobrovoľníci-telegrafisti - póóó-zor!"
V tej chvíli sa traja malí foxteriéri pustili do behu, zastali každý na inom rohu parku a brechli: „Haúúú, haúúú, haúúú!"
A hneď sa kdesi ďalej ozvalo „haúúú" a potom ešte ďalej a potom ešte ďalej. Tak to tí psi, ktorých vidíte, kamaráti naši, postávať na rohoch ulíc, sú vlastne telegrafisti, a keď treba, brešú a brešú a posielajú psiu telegrafickú správu do celého mesta.
Tak už onedlho všetci havkáči v celej Bratislave vedeli, aké sa mi stalo nešťastie, a hneď a zaraz vymysleli záchranu. Rozdelili si službu a strážili spoza kríka Osmijankovu nákupnú tašku. Ja som sa zatiaľ pokojne plazil za pochodujúcim syrom. Aj potravu mi prinášali, aby som tam nezhynul od hladu, a isto-iste sa v mnohých domoch ľudia v tom čase čudovali a vraveli: „Kam zmizla tá nádherná bravčová kosť?" Alebo: „Ako to, že ten náš Punťo tak veľa papká v poslednom čase?"
A nikto nevedel, že moji psí záchrancovia odnášajú tajné kostnaté potraviny a zachraňujú ma v nešťastí. Ale aby som nezabudol a nebol nespravodlivý - medzi tými psami bola aj malá biela mačička, volala sa Ťapka, a bola v tom psovskom spolku, pretože bola múdrejšia ako iné mačky a práve pred rokom ju vyhlásili za čestného psa. A tá Ťapka strážila kuriatka a mňaukala a kuriatka sa báli a boli ticho, a tak nikto nezbadal, že sú v tej nákupnej taške.
Míňali sa týždne, čakal som na svojho pána a bál som sa, či sa mu nestalo niečo zlé, keď tak dlho po mňa nechodí. Až tu jedného dňa... srdce sa mi rozbúchalo a ušká mi zastrihali... počujem najdrahší hlas môjho najdrahšieho pána: „Osmidunčóóó!"
Tak sme sa našli s mojím Osmijankom a pán detektív Sherlock Holmes by si za tú dobrú stopovačku zaslúžil najlepšiu špikovú kosť. Ponúkali sme mu ju, ale on, neviem prečo, odmietol. To viete, ľudia sú niekedy čudní a normálny pes im ťažko porozumie.