Čarodejnícka palica

Čarodejnícka palica (Rozprávka)
Jedného dňa, keď sa malý Claudio ihral pod bránou, prešiel ulicou krásny starček so zlatými okuliarmi. Kráčal zhrbený, opieral sa o palicu a presne pred bránou mu palica padla.

Claudio ju pohotovo zdvihol a podal starcovi. Starec sa usmial a povedal:

„Ďakujem, ale nepotrebujem ju. Celkom dobre sa bez nej zaobídem. Ak sa ti páči, nechaj si ju."

Starec nečakal odpoveď, vzdialil sa a vyzeral menej zhrbený ako predtým. Claudio tam zostal s palicou v ruke a nevedel, čo si s ňou počať. Bola to obyčajná drevená palica so zakrivenou rukoväťou a železným násadcom a nič zvláštne na nej nebolo.

Claudio pichol dva-tri razy hrotom do zeme, potom si na ňu nevdojak rozkročmo sadol, a hľa, už to nebola palica, ale koník, zázračné čierne žriebä s bielou hviezdou na čele, ktoré začalo klusať okolo dvora, erdžalo a skákalo, až lietali iskry z dlažby.

Keď užasnutý a vystrašený Claudio dal konečne nohu na zem, palica bola zasa palicou a nemala kopýt, ale jednoduchý zahrdzavený železný hrot, ani hrivu, ale obyčajnú zakrivenú rukoväť.

„Skúsim ešte raz," povedal si Claudio, keď znova nabral dych.

A opäť si obkročmo sadol na palicu, ale teraz už nebola koňom, ale dôstojnou dvojhrbou ťavou, a dvor bol nesmiernou pustatinou, ktorú bolo treba prejsť, ale Claudio sa nebál a vyzeral do diaľky, či sa nezjaví na obzore oáza*.

„Je to určite čarodejnícka palica!" povedal si Claudio a sadol si na ňu po tretí raz. Teraz to bolo pretekárske auto, celé červené, s bielym číslom na kufri: Dvor bol duniacou pretekárskou dráhou a Claudio dorazil vždy prvý do cieľa.

Potom bola palica motorovým člnom a dvor jazerom s tichou zelenkavou hladinou, a potom kozmickou loďou, ktorá dunela priestorom, nechávajúc za sebou hviezdny pás.

Zakaždým, keď sa Claudio dotkol nohou zeme, palica dostávala svoj pokojný výzor, lesklú rukoväť, starý hrot.

Popoludnie sa mu rýchlo minulo v podobných hrách. Navečer sa Claudio náhodou díval zasa na ulicu a hľa, znova prišiel starček so zlatými okuliarmi. Claudio si ho zvedavo prezeral, ale nezbadal na ňom nič zvláštne. Bol to obyčajný starý pán, trocha unavený dlhou prechádzkou.

„Páči sa ti palica?" opýtal sa s úsmevom

Claudia. Claudio si myslel, že starec chce palicu naspäť a sklamane mu ju podal.

Ale starec pokrútil hlavou.

„Nechaj si ju, nechaj si ju," povedal láskavo. „Čo by som si ja teraz počal s palicou? Ty môžeš na nej lietať, ja by som sa mohol o ňu opierať. Opriem sa o stenu a bude to to isté."

A odišiel s úsmevom, pretože na svete niet šťastnejšieho človeka od starca, ktorý môže niečo darovať dieťaťu.



(*oáza - miesto na púšti s vodou a bujným rastlinstvom)