Neviditeľný Tonino

Neviditeľný Tonino (Rozprávka)

Chlapec menom Tonino prišiel raz do školy a nevedel úlohu.

Veľmi tŕpol pri pomyslení, že ho učiteľ vyvolá. ,Ach,' želal si v duchu, ,kiežby som bol neviditeľný!'

Učiteľ zisťoval dochádzku, a keď zvolal jeho meno, Tonino sa ohlásil: „Tu som."

Ale nikto ho nepočul a učiteľ povedal:

„Škoda, že Tonino neprišiel, práve dnes som ho chcel vyvolať. Hádam ochorel, ale dúfajme, že to nie je nič vážne."

Tak Tonino zistil, že je neviditeľný, ako si želal. Od radosti vyskočil z lavice a vliezol do koša na papier. Potom z neho vyskočil a ponevieral sa po triede, poťahajúc podchvíľou niekoho za vlasy a prevracajúc kalamáre. Vznikali z toho búrlivé škriepky, ruvačky, ktoré nemali konca-kraja. Žiaci sa navzájom obviňovali z týchto huncútstiev, a netušili, že na vine je neviditeľný Tonino.

Keď už Tonina unavila táto hra, vybehol zo školy a nastúpil na trolejbus; prirodzene, lístok si nekúpil, pretože sprievodca ho nemohol vidieť. Našiel voľné sedadlo a sadol si naň. Na nasledujúcej zastávke pristúpila tučná pani s nákupnou taškou a sadla si na sedadlo, ktoré videla prázdne. Sadla si však na kolená Toninovi, ktorý si myslel, že sa zadusí.

Pani vykríkla: „Čo je to za hlúpy žart? Človek si už nemôže ani sadnúť? Pozrite, položila som si na sedadlo kabelku a kabelka visí vo vzduchu."

Kabelka bola položená v skutočnosti na Toninových kolenách. Vznikla z toho veľká škriepka a skoro všetci cestujúci brýzgali na dopravný podnik.

Tonino vystúpil v strede mesta, vošiel do cukrárne a začal sa sám obsluhovať. Hrabal sa oboma rukami v hrozienkových koláčoch, čokoládových trubičkách a zákuskoch všetkých druhov. Predavačka zbadala, ako miznú zákusky z pultu, obvinila poriadneho pána, ktorý kupoval krútené karamelky pre starú tetu.

Pán sa ohradzoval: „Ja som zlodej? Neviete, s kým sa zhovárate. Viete vy, kto bol môj otec?! Viete vy, kto bol môj dedo?!"

„Deda mi nespomínajte!"

„Ako si dovolíte urážať môjho deda?"

Strhla sa strašná škriepka. Pribehli strážnici. Neviditeľný Tonino prekĺzol strážmajstrovi popod nohy a fujazdil k škole, aby sa mohol pozerať, ako budú vychádzať zo školy jeho spolužiaci. A skutočne videl, ako vychádzajú, či skôr sa gúľajú po školských schodoch, keď im kládol podnožky. Tonino sa celkom zadychčal, keď chcel niektorého dobehnúť, vyťahať za vlasy svojho priateľa Roberta, liznúť jednu kamarátovi Guiscardovi. Nevideli ho, nevnímali ho ani trochu, ich pohľady sa dívali cez neho, akoby bol zo skla.

Unavený a trochu skľúčený Tonino sa vrátil domov. Mamka bola na balkóne a čakala ho.

„Tu som, mama," zvolal Tonino.

Ale ona ho nevidela a nepočula a ďalej úzkostlivo vyzerala na cestu ponad jeho plecia.

„Tu som, otecko," vykríkol Tonino, keď už bol doma a zasadol na svoje obvyklé miesto za stolom.

Ale otec nepokojne šomral: „Prečo Tonino toľko mešká? Nestalo sa mu niečo?"

„Veď som tu, veď som tu! Mama, otecko!" kričal Tonino. Ale oni nepočuli jeho hlas.

Tonino vi už tiekli slzy, ale načo sú slzy, keď ich nikto nevidí?

„Už nechcem byť neviditeľný," žalostil naľakaný Tonino. „Chcem, aby ma otec videl, aby ma mama vyhrešila, aby ma učiteľ skúšal! Chcem sa ihrať s kamarátmi! Je strašné byť neviditeľným, je strašné byť sám."

Vyšiel na schody a pomaly zišiel na dvor.

„Prečo plačeš?" opýtal sa ho starček, ktorý sedel na lavičke a vyhrieval sa na slnku.

„A vy ma vidíte?" opýtal sa Tonino s malou dušičkou.

„Pravdaže ťa vidím. Každý deň ťa vidím, ako odchádzaš do školy a ako sa vraciaš domov."

„Ale ja som vás nikdy nevidel."

„Ech, viem. Mňa si nikto nevšimne. Starý penzista, opustený ako kôl v plote, prečo by si ho mali chlapci všímať? Ja som pre vás neviditeľný človek."

„Tonino," skríkla vtom mama z balkóna.

„Mamička, ty ma vidíš?"

„Ech, prečo by som ťa nevidela! Poď, poď hore, otecko ti vypráši nohavice!"

„Už bežím, mamička," radostne zavolal Tonino.

„Nebojíš sa výplaty," usmial sa starček. Tonino sa hodil starčekovi okolo krku a bozkal ho.

„Vy ste ma zachránili," povedal.

„Ech, keby si nezveličoval," povedal starček.