Ach, tie otázky...

Ach, tie otázky... (Rozprávka)
Bol raz jeden chlapec, ktorý mal veľa otázok, čo nie je rozhodne zlá, ale skôr dobrá vlastnosť. Lenže na otázky toho chlapca sa nedalo odpovedať.

On sa napríklad opýtal:

„Prečo majú priečinky stoly?"

Ľudia naňho začudovane pozerali a odpovedali:

„Priečinky sú na to, aby sa do nich dávalo náčinie."

„To viem, na čo sú priečinky, ale neviem, prečo majú priečinky stoly."

Ľudia krútili hlavami a odchádzali. Inokedy sa chlapec zasa opýtal:

„Prečo plutvy majú ryby?"

Alebo:

„Prečo fúzy majú mačky?"

Ľudia krútili hlavami a odchádzali svojou cestou. Ako chlapec rástol, nikdy sa neprestal na niečo vypytovať. Aj keď bol dospelý, vždy sa chodil na niečo pýtať. Pretože mu nikto nevedel odpovedať, uchýlil sa do chatrče na vrchole hory a celý čas premýšľal nad svojimi otázkami a zapisoval si ich do zošita, potom rozmýšľal a hľadal odpoveď, ale nenašiel ju.

Napríklad napísal:

„Prečo tieň má strom?"

„Prečo oblaky nepíšu listy?"

„Prečo poštové známky nepijú pivo?"

Pretože napísal toľko otázok, bolela ho z toho hlava, ale on na to nedbal. Narástla mu aj brada, ale on si ju neostrihal. Naopak, položil si otázku: „Prečo má brada tvár?"

Slovom, bol to čudák. Keď umrel, istý vedec skúmal jeho život a zistil, že ten zvedavec si už ako chlapec obliekal nohavičky naopak. Ani raz sa mu nepodarilo obliecť si ich správne, a preto sa nikdy nenaučil klásť správne otázky. Mnohí ľudia to robia ako on.