Nedeľňajšie ráno

Nedeľňajšie ráno (Rozprávka)
Pán Cesare mal zaužívané zvyky. V nedeľu ráno vstával vždy neskoro, ponevieral sa po dome v pyžame a o jedenástej sa holil; dvere do kúpeľne nechával vždy otvorené.

To bola vhodná chvíľa pre Francesca, ktorý mal iba šesť rokov, ale už prejavoval veľké sklony k medicíne a chirurgii. Francesco vzal balíček obväzovej vaty, fľaštičku liehu, obal s náplasťou, vošiel do kúpeľne, sadol si na stoličku a čakal.

„Čo je?" pýtal sa pán Cesare, ako si mydlil tvár. Ostatné dni v týždni sa holieval elektrickým strojčekom, ale v nedeľu sa ešte holil ako kedysi: mydlom a žiletkami.

„Čo je?"

Francesco sa krútil na stoličke, tváril sa smrteľne vážne a neodpovedal.

„Tak čo je?"

„Ech," odvetil mrzuto Francesco, „možno sa zasa porežeš. Potom ti poskytnem prvú pomoc."

„Aha," povedal pán Cesare.

„Ale neporež sa náročky ako minulú nedeľu," vravel prísne Francesco, „ináč to neplatí."

„Prirodzene," odpovedal pán Cesare.

No ak sa neporezal náročky, nenáročky sa mu to nikdy nepodarilo. Pokúšal sa pomýliť, aby o tom nevedel, ale to je ťažké, ba priam nemožné. Robil všetko, aby bol roztržitý, ale nič nepomohlo. Napokon sa trošku škrabol a Francesco mohol zakročiť. Vysúšal kvapôčku krvi, dezinfikoval a prilepoval náplasť.

Takto každý týždeň daroval Cesare kvapku krvi svojmu synovi a Francesco bol čoraz presvedčenejší, že má roztržitého otca.