Pán Delikáto

Pán Delikáto (Rozprávka)

Pán Delikáto bol veľmi chúlostivý, náramne chúlostivý. Ak stonožka bežala po stene, pán Delikáto nemohol od hrmotu spať, a ak mravcovi vypadlo cukrové zrniečko, Delikáto nastrašene vyskočil a kričal:

„Pomoc! Zemetrasenie!"

Prirodzene, nemohol vystáť deti, búrky a motorky. Ale najviac ho rozčuľoval prach pod nohami, preto ani v byte nikdy nechodil, ale sa dal prenášať mocnému sluhovi.

Tento sluha sa volal Guglielmo a pán Delikáto naňho od rána do večera vyrevúval:

„Pomaly, Guglielmo, pomaličky, veď sa polámem!" Pretože nikdy nechodil, bol čoraz tučnejší. A čím bol tučnejší, tým bol chúlostivejší. Dokonca mozole na Guglielmových rukách mu prekážali.

„Guglielmo, koľko ráz ti musím opakovať, aby si si natiahol rukavičky, keď ma prenášaš!"

Guglielmo zúril a naťahoval si rukavice, že by boli veľké samotnému hrochovi.

Ale pán Delikáto bol každým dňom ťažší a úbohý Guglielmo sa potil práve tak v zime ako v lete, až mu raz prišlo na um:

,Čo by sa stalo, keby som zhodil pána Delikáta z balkóna?'

Stalo sa, že práve v ten deň si obliekol pán Delikáto biele ľanové šaty, a keď ho Guglielmo zhodil z balkóna, padol do mušacinca a ostala mu maličká škvrnka na nohaviciach. Bola taká maličká, že by ju bolo vidieť iba lupou, ale pán Delikáto bol taký chúlostivý, že od ľútosti umrel.