Človek, ktorý kradol Koloseum

Človek, ktorý kradol Koloseum (Rozprávka)
Raz si vzal istý človek do hlavy, že ukradne Koloseum* v Ríme. Chcel ho mať celé pre seba a nechcel sa s nikým deliť. Vzal si kapsu, zašiel ku Koloseu, počkal, kým sa dozorca pozrie na opačnú stranu, náhlivo si naplnil kapsu starými kameňmi a odniesol si ich domov. Na druhý deň urobil to isté, a každé ráno okrem nedele prišiel aspoň dva-tri razy, dávajúc vždy dobrý pozor, aby ho strážnici neprichytili. V nedeľu odpočíval a rátal ukradnuté kamene, ktorých mal už peknú hŕbu v pivnici.

Keď sa mu pivnica naplnila, začal ukladať na povalu, a keď bola aj povala plná, ukrýval kamene pod divány, do skríň a do koša na špinavú bielizeň. Vždy, keď sa vrátil ku Koloseu, z každej strany si ho dôkladne poprezeral a v duchu sa tešil: ,Vyzerá ako predtým, ale istý rozdiel už badať. Tam na tom mieste je už trošku menšie.' A utierajúc si pot z čela, oddrapil kus tehly zo schodišťa, vytrhol kameň z oblúka a naplnil si kapsu. Okolo neho chodili nadšení turisti s otvorenými ústami nad tým čudom, ale on sa rehotal škodoradostne, i keď popod fúzy: ,Veď vy budete vyvaľovať oči, keď už Kolosea nebude!'

Ak si zašiel do trafiky po cigarety, pohľad na farebné pohľadnice s výhľadom na nádherný amfiteáter v ňom vzbudzoval ukrutnú radosť, ale musel sa pretvarovať a siakať často do vreckovky, aby nikto nevidel, že sa smeje. „Chich, chich! Farebné pohľadnice! Zanedlho, ak budete chcieť vidieť Koloseum, budete sa musieť uspokojiť naozaj iba s pohľadnicami!"

Prešli mesiace, prešli roky. Nakradnuté kamene sa kopili už aj pod posteľou, zapratali kuchyňu, ponechajúc iba úzky priechod od plynového variča po umývadlo, naplnili vaňu v kúpeľni, premenili chodbu doslova na zákopy. Ale Koloseum bolo stále na svojom mieste, nechýbal mu ani jeden oblúk. A bolo práve také úplné, akoby ho chcel zrúcať komár svojimi nožičkami. Úbohý zlodej ostarel a kváril ho smútok. Myslel si: ,Že by som sa bol pomýlil vo svojich výpočtoch? Nebol by som urobil lepšie, keby som bol ukradol kopulu chrámu Svätého Petra? Len odvahu! Keď sa človek na niečo podoberie, musí vydržať až do konca!'

Každá cesta ho však stála čoraz väčšiu námahu a bolesť. Kapsa mu strhala plecia a ruky mal do krvi zodreté. Keď pocítil, že sa blíži smrť, dovliekol sa posledný raz ku Koloseu a vytackal sa schod za schodom až na najvyššiu terasu. Zapadajúce slnko práve farbilo zlatom, purpurom a nachom staroveké zrúcaniny, ale úbohý starec nič nevidel, pretože slzy a únava mu zastreli zrak. Dúfal, že ostane sám, ale turisti sa tlačili na terasu, vybuchujúc nadšeným obdivom v rozličných jazykoch sveta.

A zrazu medzi miešaninou hlasov starý zlodej rozoznal strieborný hlások dieťaťa:

„To je moje! To je moje!"

Ako falošne zneli, aké boli škaredé tie slová pred toľkou krásou! Starec zrazu všetko pochopil, bol by rád povedal dieťaťu, bol by ho rád poučil, aby povedalo: „To je naše!" a nie „To je moje!", ale už nemal síl.



(*Koloseum - starorímska kruhová stavba, kde sa predvádzali rozličné ľudové hry)