Mrázik

Mrázik (Rozprávka)

Nastenka

Bol raz jeden starček Kuzma Nikolajevič a ten mal dve dcéry. Jednu vlastnú, skromnú Nastenku, a druhú si vyženil. Marfa bola pyšná dievka, ktorá si nectila ani svoju matku, nieto ešte starčeka, čo nebol ani jej otcom. Chalupa, v ktorej žil Kuzma Nikolajevič so starenou Jevdokijou a dvoma dcérami, stála na okraji viesky, kde sa končila uzučká cestička. Za chalupou sa rozprestieral brezový háj, v ktorom od jari do jesene štebotali škovránky. Medzi bielymi kmeňmi stromov prebleskovalo utešené jazero. Za mesačného svitu sa zdalo, akoby viesku, brezy a jazero ktosi posypal strieborným peľom.
V starčekovom dome všetci pospali, iba Nastenka musela byť hore. Odrazu sa ozvalo dotieravé: „Bźźź!"
Obrovské komárisko zakrúžilo po chalupe a vletelo chrápajúcej Marfe rovno do nosa.
„Hapčí!" kýchla Marfa, až ikony na stenách podskočili.
„Dedo, vstávaj!" vyskočila starena z postele. „Naša Marfuška, najdrahšia dcéruška, nemôže oko zažmúriť. Nože zober brezovú halúzku a ovievaj maličkú, nech sa dobre vyspí!" súrila starena muža.
Ten sa však obrátil na druhý bok a odfukoval ďalej.
Najedovaná starena schmatla muža za kapec a ako ťahala, tučná, široká, roztiahla sa na dlážke.
Kuzma Nikolajevič sa zobudil na strašný nárek. Rýchlo utekal po brezovú halúzku a ovieval rozmaznanú dievku. Komáre zaháňal a od ospalosti štikútal.
„Hajaj, búvaj," zaťahovala starena, len aby Marfu uspala. Dievka sa prevaľovala v čistých perinách s cukríkmi v ruke, celá bola ufúľaná, zababraná, akoby ju boli vytiahli z kade plnej medu.
Kým ju starček so starenou uspávali, Nástenka sedela v kuchyni a pri sliepňavom svetle starej petrolejky plietla teplé pančuchy. Nastenka bolo utešené, milé dievča, ktoré mali ľudia radi.
„Čo mi míňaš petrolej?!" dobehla do kuchyne starena, keď uspala Marfu. Kričala, ale chcela sa len na vlastné oči presvedčiť, či Nastenka nezaháľa.
„Pletiem pančuchy pre sestričku Marfušku," ozvala sa Nastenka potichu.
„Veď ste mi to prikázali!" úbohé dievča sa zachvelo od strachu.
„Rozkázala, nerozkázala, máš sa naučiť pliesť pri mesačnom svite," hundrala starena. „A čo štrngáš tými ihlicami? Ešte zobudíš Marfušku, moju presladkú dcérušku."
„Vari je to počuť?" opovážila sa opýtať Nastenka.
„Len hluchý by ten hrmot nezačul," vykrikovala starena. „Tebe je ľahko, celý deň sa ktoviekade túlaš a potom spíš ako zarezaná. Ale nebožiatko Marfuška má vyležaný chrbátik, čo musí celý deň odpočívať, aby si v noci mohla pospať. A ty ju tu budíš ihlicami!" Starena zlým okom hľadela na pastorkyňu. Potom ju lapila za ruku a vyviedla pred chalupu.
„Tu si, dievka, sadni a pleť, nech sú do rána pančuchy hotové. A nech ti nezíde na um vrátiť sa do chalupy a svetlo podaromnici míňať."
Pes Šarik sa na starenino jačanie pustil zavýjať. Jevdokiju Petrovnu, lebo tak sa starena volala celým menom, išlo od jedu roztrhnúť.
„Zalez do búdy, lebo zavolám šintra!" hrozila päsťou Šarikovi a vyľakaný psík poslušne stiahol chvost a skryl sa v búde.
„A tebe, lenivica, vyšklbem všetky vlasy, ak nebudú pančuchy hotové, kým prvý kohút zakikiríka!" Baba zmizla v domci a nešťastná Nastenka tichučko zavolala na Šarika.
„Povedz mi, psíček, čo som tým dvom kedy urobila? Prečo nemajú pre mňa jediného vľúdneho slovíčka?" nariekala dievčička.
„Neplač, Nastenka, ešte bude aj dobre!" zabrechalo psíča a oblizlo Nastenku po uslzenej tvári.
Nastenka sa pustila do pletenia. Dobre vedela, že plač jej aj tak nepomôže, nijako neobmäkčí tvrdé srdce Jevdokije Petrovny.
Vieska spala. V nočnom tichu sa ozývalo iba cinkanie ihlíc a hlasný Marfin chrapot.
„Ach, už som mal dávno kikiríkať," vyzivoval kohút a preťahoval si krídla.
„Kohútik, jarabáčik, zadrž ešte chvíľu, už-už dopletiem sestre pančuchy," poprosila Nastenka.
„Ja by som vyčkal, ale čo na to Zornička? Isto sa na mňa nahnevá!" stráchal sa kohútik.
Nastenka sa rozbehla do hlbokej hory. Bosými nôžkami utekala po zarosenej tráve, a keď pred sebou zazrela krvavé zore, ako sa kúpu v ťažkých chmárach nad lesom, uklonila sa im po samú zem.
„Zmilujte sa, ranné zore, zmiluj sa, jasná pani Zornička. Popros svojho otca, žiarivé Slnko, aby ešte nechalo svoje lúče spať. Musím dopliesť pančuchy pre sestru, lebo mi macocha vlasy vyšklbe."
Žiarivé Slnko bolo zvedavé, komu sa robí toľká krivda. Vyšlo, ale hneď sa aj za horu stratilo, aby devulienku nestihol krutý trest.
„Ďakujem vám, ranné zore, aj tebe, jasná pani Zornička, aj tebe, žiarivé Slnko. Ak budem môcť, raz sa vám odvďačím!" zavolala Nastenka a rozbehla sa domov.
„Kohútik, priateľ môj zlatý, ďakujem ti za radu," pohladila dievčinka jarabáčika. „Zachránil si ma," vzdychla si a pustila sa znova do práce.
Keď Zornička videla, že Nastenka pančuchy doplietla, nadula líca a zahvízdala na otca, žiarivé Slnko. Ten rozprestrel horúce lúče a pohladil nimi svet. Kohútik nadul hrvoľ a zakikiríkal, čo mal pary. Na jeho krik vyskočila starena na rovné nohy a uháňala na dvor.
„Tak čo, holubička, kde sú pančuchy?" zaliečala sa baba, ale keď zbadala Nastenkinu prácu, divže ju neroztrhlo od jedu. „Bosorka jedna!" syčala. „Asi som ti dala málo roboty, keď si to do rána stihla, alebo ti prišli na pomoc všetky čarodejnice!" Rozzúrená Jevdokija Petrovna zubami roztrhala pančuchy.
„Nabudúce vymyslím niečo lepšie!" vyhrážala sa. „A teraz sa prac! Obriaď dobytok, nasyp sliepkam, nakálaj drevo a zakúr v peci!" vykrikovala, až okná rinčali.
Keď baba zmizla v chalupe, sadla si Nastenka na priedomie a smutne si vzdychla:
„Šarik, kdeže si?"
Psíča pribehlo a začalo pri Nastenke veselo poskakovať. Z oblohy sa na ňu usmialo žiarivé Slnko a láskavo ju pošteklilo na tvári.

Bohatier Ivan

V ten deň už Nastenku nečakalo nič dobré. Rozprávačka Nina Alexandrovna sa odmlčala, vzdychla si a potom povedala:
Teraz dievčinku opustíme a porozprávam vám o mládencovi, z ktorého sa až po dlhom trápení stal bohatier. V ďalekej-preďalekej dedine žila jedna chudobná vdova a tá mala syna Ivana. Okrem syna nikoho nemala, preto bol pre ňu Ivan tým najkrajším a najmúdrejším mládencom, akého kedy zem nosila. Nebolo to však celkom tak. Ivan bol vysoký, urastený, ale toho rozumu mu Všemohúci priveľa nenadelil.
V jeden deň sa Ivan vybral do sveta. Ustráchaná vdova vybehla z chalupy a volala za synom:
„Váňuška, synček môj jediný, aspoň buchty si zober na cestu. Vo svete sa opatruj, s cudzími sa do reči nepúšťaj, na matku nezabúdaj...!"
Ivan len plecom mykol a kráčal ďalej.
„Synáčik, slabším pomáhaj, a keď postretneš staršieho od seba, hlboko sa mu pokloň a ustúp mu z cesty," nakazovala mu mať, ale Ivan veľmi na jej reči nedbal. Kráčal, od radosti podupkával, do zrkadielka pozeral.
„Nie som ja ten najposlednejší," myslí si Ivan, hľadiac na svoj obraz.
„Šticu mám hustú, sily za troch, hádam sa dajaká súca dievčina nájde, čo za mňa pôjde. Musí to však byť spevuňa, čo jej v hrdle zvončeky vyzváňajú, a krásavica, akej v šírom svete niet," vyhutuje Ivan. Aby mu cesta rýchlejšie ubiehala, veselo si do kroku pohvizduje.
„A na mať nezabudni!" začuje ešte vdovin výkrik. Zvrtne sa a zamáva mamke, nech sa už toľko za ním nekvári.
Ako áno, ako nie, už je Ivan v susednej dedine. Kráča popri chalupe kováča Jevgenija, keď sa otvorí oblôčik a kováčova najstaršia dcéra Olesia, čo jej Ivan dávno padol do oka i do srdca, volá na mládenca:
Och, Váňuška, dub zelený, vezmeš si ma k tej jeseni?
Ivan sa uškrnul a bez pozdravu kráčal ďalej. Nešťastná Olesia vytiahla vyšívaný ručníček a ukryla si doň uplakanú tvár. Uprostred dediny sa znovu otvoril oblôčik a čižmárova dcéra Oľga, čo si na veseliciach išla za Ivanom oči vyočiť, kričí za mládencom:
Ivan s hlasom slávika, otec ma rád zamyká. Som nevesta bohatá, odejem ťa do zlata. Bude z teba hrdý pán, len mi svoje srdce daj.
Ivan sa zasmial na tie slová, hodil očkom po švárnej dievčine, ale pri oblôčiku sa nepristavil. Veď naňho vo svete čakajú dobrodružstvá, bohatstvo a sláva, o akých v týchto končinách nikto nikdy nechyroval. Ako si tak ide, pesničky si popiskuje, začuje volanie tretej dievčiny, kupcovej najstaršej dcéry Jeleny:
Dám ti, Ivan, hodváb, perly, iba mi buď mužom verným. Tieto slová už Ivana nahnevali. Dupol, až sa pol dediny zatriaslo, a mocným hlasom zaspieval:

Nie som pre vás, devy milé,
mňa čakajú činy iné.
Boje, zrážky, veľká sláva,
v živote sa zázrak stáva.
Aj ja budem bohatý,
vo svete sa nestratím.
Krúť sa, cesta, cez hory,
nikoho sa nebojím.

Ivan dospieval a viac sa na nikoho neobzrel. Za dedinou došiel na krížne cesty. Jedna bola hladučká ako sklo, druhá viedla vŕškami a tretia sa kľukatila ako zmija.
„Aké čudné rázcestie," hútal Ivan a pustil sa po tej kľukatej. Hoci mu Všemohúci na rozume nepridal, tentoraz urobil dobre. Hladučká cesta viedla do Hlupákova, kráľovstva pirohov a lievancov. Tam aj ten najmúdrejší ohlúpne, lebo koláče, pudingy a torty tam rastú rovno na stromoch. Cesta cez vŕšky by priviedla mládenca do kráľovstva lopoty a potu. Tam by sa Ivan istotne mnohému priučil, ale bohatierske skutky by nikdy nevykonal. Tretia cesta, kľukatica, je plná nástrah a nebezpečenstiev, ale ak sa po nej pustí statočný človek, čaká ho svetská sláva. Ivan kráča, už si nehvízda, lebo ho začne únava premáhať. Nedlho-nekrátko sa cesta úži, až je naostatok ako to háďa. Mládenec už ledva nohy vlečie, keď tu odrazu začuje:

My sme smetí zbojníci,
vybíjaní chlapíci.
Sem sa zlato, dupi, dupi...
Daj peniažky, boháč hlúpy.
Bumbarasa z pištolí,
ak sa dakto nebojí...
My sme smelí zbojníci,
vybíjaní chlapíci.

To horda lesných mužov, zbojníkov sedela pri ohni a opekala si jahňa. Zbojnícka stráž vysoko na strome zazrela Ivana a zapískala z plných pľúc. Ten hvizd akoby Ivanovi do žíl krv vohnal. Smelo prikročil k zbojníckej vatre, vytiahol nôž spoza sáry a šmyk-fik, už sa napchával pečienkou.
„Čo tu hľadáš, červík mizerný!" zrúkol zbojnícky kapitán a buchol päsťou po dubovom pni, až sa ívery na všetky strany rozprskli.
„No, no..." chlácholil ho nebojácny Ivan. „Vyčkaj, kým jahňacinku dožujem, veď vám z nej veľa neubudne, potom sa dajako pokonáme."
Kapitána išlo rozdrapiť. Zazeral, ako mládencovi steká loj po brade, a od zúrivosti si poriadne logol z čutory vína, čo včera zbojníci povynášali popovi Michailovi z pivnice. A Ivan si len žuval, prežúval, až mu sánky praskali. Napokon kapitán nevydržal.
„Dosť!" zahučal. „Ak chceš so zbojníkmi hodovať, musíš si silu s kapitánskou pomerať!" ručí zbojník a vstáva z kláta. Ivan nedbá.
Kapitán vezme buzogáň a šmarí ho doďaleka. Ivan sa zasmeje, vychytí buzogáň zbojníkovi, čo sa na zápas prizerá, a vyhodí ho dovysoka. Buzogáň letí, hvízda a zbojníci si idú oči vyočiť. Keď sa už k zemi vracia, trepne zbojníka-vartáša po gebuli, že ten naskutku z brezy zletí a dušu vypustí.
„Fu!" trasú sa chlapiská. „S takým hrdinom sa neradno ťahať za prsty," myslia si zbojníci a len sa do lesa obzerajú a hľadajú, kade by zdúchli.
„Za večeru sa vám lepším odplatím," uškŕňa sa mládenec a hodí zbojníkom kapsu z buchtami. Tí sa však od strachu rozpŕchli, ako keď do vrabcov strelíš.
„Zvíťazil som nad zbojníkmi," raduje sa Ivan. „Bude zo mňa bohatier!"

Deduško Hríbik

Jedného dňa, pokračovala rozprávačka Nina Alexandrovna, doputoval Ivan do krajiny, kam ešte ľudská noha nevstúpila. Cesta, uzučká ako vretenica, sa mu strácala medzi obrovskými strmými bralami a hlbokými priepasťami. Veľakrát sa Ivan zvrtol na vydratom opätku, že sa vráti domov, do svojej rodnej dediny k matke, samučičkej ako prst, a k tancovačkám.
„Ak ma čaká šťastie, musím vydržať. Ak nešťastie, nájde si ma aj doma," pomyslel si však zakaždým, chvíľu oddychoval pri priezračnom potôčiku, nalovil si rybiek, a keď tých nebolo, poobhrýzal korienky lesných bylín, aby oklamal prázdny žalúdok, a pobral sa ďalej. Raz naďabil na lúku plnú klobúčikov. Huby sa ligotavými hlávkami usmievali na mládenca a ten si hneď spomenul na mamu, ako ho na jeseň čakávala s horúcou hubovou polievkou. Ivanovi sa pred očami usmieval mamin obraz, keď zrazu začul tichulinké:
„Ivanko!"
Mládenec sa poobzeral, ale nikde nikoho nevidel.
„Ivanko!" zašumelo spopod jedliny, akoby sa mu bol vánok prihovoril.
„Volá na mňa niekto, alebo ma čosi máta?" zakričal mládenec a čo ako očami jastril, živáčika nevidel.
„Musíš sa dobre zohnúť, potom ma uvidíš," ozvalo sa z trávy. Ivan si kľakol a pod muchotrávkou s bodkovaným klobúkom zazrel chlápätko, nie väčšie ako palec na ruke. Deduško mal bradu niže pása, bielu ako čerstvo napadaný sneh. Na hlave širokánsky hnedý klobúk a na drobučkých nôžkach červené čižmičky, ušité z najjemnejšej kože.
„Odkiaľže si sa tu nabral, starký?" opýtal sa Ivan začudovane. „A prečo si ako hráštek? Vari ťa niekto začaroval?"
„Kdeže, synak. Od zeme ma nevidieť, ale moc mám veľkú. Som kráľ a moje panstvo je všade, kde žijú moji poddaní - horách, dolinách, pri cestách aj v záhradách. Ale vieš čo, dávno som tu, v mojej najmilovanejšej hore, živú dušu nevidel, poďme sa zahrať."
„Zahrať?" Ivan od údivu otvoril ústa.
„Áno. Na chytačku," potriasol starček klobúkom.
„Deduško, ale veď ja ťa hneď dolapím!" krútil hlavou mládenec.
„Ak ma dolapíš, dám ti podarúnok - pevný luk a ostré šípy," sľubovalo chlápätko a hneď sa stratilo v bukovom lístí. Ivan behal a hľadal starčeka pod kamením, nazeral do výmoľov, nadvihoval konáre.
„Tu som!" ozývalo sa tichulinko, ako keď zvonček cinkne o zvonček, no len čo mládenec natiahol ruku, že starčeka konečne dochytí, šuchol sa ten ako myška pod lístie.
Ivan behal, skákal po hore, popod vyvrátené pne nazeral, ale lesného mužíčka nie a nie dolapiť.
„Tu som! Tu som!" vykrikoval starček Hríbik natešene a šúchal si rúčky od radosti, že ho mládenec, bystrý ako jeleň, nijakovsky nedobehne.
Upachtený Ivan sa napokon zvalil do trávy.
„Zvíťazil si," vydýchol namosúrene.
„Páči sa mi, synak, že si vieš uznať svoju porážku," pochválil starček Ivana.
„Len statočný muž priznáva svoje prehry, a zato ťa odmením," povedal hubový panovník dôstojne.
Ivan si ani oči nestačil pretrieť a na bukovom pni ležal nádherný luk s ostrými šípmi.
„Ty si naozaj mocný vladár a čarodejník!" skríkol Ivan, schmatol dar a bral sa ďalej do sveta.
„Ivan!" zavolal za ním mužíček.
„Čo je?" zahundral mládenec, že ho starček hatí.
„Vráť sa, na niečo si zabudol!"
„Čo si mi sľúbil, to si mi dal. Ponáhľam sa do sveta, čaká ma sláva a bohatstvo!" odvrkol mládenec.
„Zabudol si sa staršiemu poďakovať, k zemi sa pokloniť," karhal starček Ivana. Ten sa však na mužíčkove slová zaťal ako mulica.
„Rád by som sa ti poklonil, mocný kráľ, ale bolí ma chrbát," vykrúcal sa. „A ak ti vďaka chýba, cvičený maco ti bárs-kedy poďakuje..."
„Ivan, Ivan," krútil deduško ľútostivo bielou hlavou. „Nech je teda po tvojom. Medveď sa mi pokloní, ale ty pritom zohneš chrbát."
Ivan nedbal na starčekove slová. Hrdo kráčal horou netušiac, aké veľké nešťastie naňho čaká.

Medvedia hlava

Krajina, do ktorej Ivan doputoval, bola nevľúdna a nehostinná. Skaly sa striedali s pieskovými dunami, vo vyschnutých riečištiach nebolo ani kvapky vody. Nebojácnemu Ivanovi občas preletel nad hlavou plešivý sup, jediný spoločník na jeho ceste.
„Tu mi bude koniec," pomyslel si nešťastník. „Ľudská noha sem istotne ešte nevkročila, nebude mať kto pochovať do piesku moje kosti."
Keď sa už načisto so svetom lúčil, strhla sa hrozitánska búrka. Dažďové kvapky, veľké ako čerešne, kropili vyprahnutú zem. Ivan, trasúc sa od zimy, prečkal tú smršť v jaskyni pod bralom. Aká však bola jeho radosť, keď sa na druhý deň všetko na okolí zazelenalo a ozývalo sa trilkovanie zo všetkých strán.
A v tej zeleni naďabil Ivan na strmú skalu, do ktorej boli vyryté prečudesné znaky. Mládenec si dlho hlavu turboval, kým tie haky-baky rozlúštil a slovká z nich poskladal:
Pred Osudom neujdeš.
„Ktosi mi dáva znamenie," pomyslel si Ivan, ale viac sa nad záhadným nápisom netrápil. Odrazu začul krik divých husí. Vtáky leteli nízko nad jazerom a v letku sa prekárali. Ivan nemeškal, strhol si z pleca tulec, vytiahol ostrý šíp, napol tetivu na luku a už strela svišťala, letela, hvízdala, jednu húsku rovno do srdca trafila. Ivan zdvihol húsku a začal jej perie šklbať, že si ju na ohníku upečie a hlad, čo ho moril, pečienkou zaženie.
Vtom sa pierko belavé, sivasté vychytilo a kamsi do ďalekej hory letelo.
Ivan nechal húsku húskou a rýchlo sa rozbehol za letiacim pierkom.
„To nebude iba tak," pomyslel si. „Lístie na stromoch sa od spary a horúčavy nepohne, a pierko letí, vábi ma, akoby mi cestu ukazovalo."
Ivan beží, vody, čo mu cestu hatia, preskakuje, no darmo sa usiluje pierko dochytiť. Vtom začuje nežný hlas:

Čo mi kukáš, kukulienka,
že budem mať život krátky.
Milá, dobrá, kukulienka,
ťažko je bez dobrej matky.

Ivan stojí, čuduje sa. Sladký hlások privoláva spomienky. Čo ako nechce, spomenie si na osamelú matku a čosi mu zovrie srdce. Po chvíli, ani dlhej, ani krátkej, vyjde z hory utešená dievčina.
S nášikami na pleciach, ľahučko ako srnka kráča k potôčiku, čo Ivanovi žblnkoce rovno pod čižmami.
Ivanovi dievčina padla do oka a z oka rovno do srdca.
„Tá bude moja," pomyslel si. Popravil si vyšívanú košeľu a vyšiel z hustej jedliny.
„Dobrý deň, krásna deva," pozdravil neznámu. Dievčina sa hanblivo usmiala. Bola to Nastenka, dcéra starého Kuzmu Nikolajeviča.
„Dobrý aj tebe, junák," odvetila, zohla sa k bystrému potôčiku a načierala vodu.
„Čo skláňaš hlávku, pozri mi do očí..." žobronil zamilovaný mládenec.
„Neviem, kto si, ani odkiaľ si prišiel," povedalo dievča. „U nás nie je zvykom púšťať sa do rečí s cudzími..." Podaj mi vedrá, pomôžem ti, len mi ukáž, kam ti mám vodu nanosiť," ponúkal sa Ivan.
Natešená Nastenka sa milo usmiala a zaviedla Ivana na suché hrudovisko.
Macocha mi nakázala, aby som tu vysadila kvety, a dovtedy zem zalievala, kým nerozkvitnú. Keď kvietky nevzídu, budem spávať v maštali," vzdychla si Nastenka.
„Si teda pastorkyňa," ľutoval Ivan dievča. „A ako sa voláš? To mi hádam prezradíš..."
„Celým menom Nastasia, ale volajú ma Nasťa," zapýrila sa dievčina.
„Nastasia, Nasťa, Nástenka.... krajšieho mena na svete niet," usmieval sa Ivan.
„Ako pekne si to povedal... Ale moja macocha ma volá zmija jedovatá a pľuha lenivá," žalovala sa Nastenka neznámemu mládencovi.
„Na macochu nedbaj, na jej reči nedaj," radil Ivan dievčine. A čím dlhšie na ňu hľadel, tým väčšmi ho pre ňu srdce bolelo. Napokon sa rozhodol.
„Vydaj sa za mňa. Ak nie si proti, budem ti dobrým mužom. Odveziem ťa ďaleko-preďaleko, budeš v okne vysedávať, zlaté priadze tkať, páviky chovať..."
Nástenke sa Ivan páčil.
„Aj by som za teba išla, ale nepoznám ťa. Ktovie, kam by si ma odviedol. Možno dakam do hory a tam by si ma zmárnil..." strachovala sa, ale len tak naoko.
„Neboj sa, krásavica. Budem sa o teba starať, v zlatej kolíske ťa kolísať..." sľuboval Ivan.
„Ja nechcem zlato, chcem muža, čo má zlaté srdce," priečila sa Nasťa.
„Reči sa hovoria, a chlieb sa je. Ktovie, či by sme ho mali naozaj nadostač."
„Viem bojovať, tancovať aj spievať. Ryba v bystrine mi neunikne ani jeleň v lese. Ruka sa mi nezachveje, keď zamierim na zver," vystatoval sa Ivan a obzeral sa, či nezazrie dajakú divinu, aby dievčine dokázal, aký je súci. Šťastie mu žičilo. Na lúke za potokom sa krbáľali medvieďatá. Mamka medvedica oberala v kriačí maliny. Ivan si strhol luk z pleca.
„Pozri, ako presne viem strieľať!" zašepkal, aby medvedíky nevyplašil.
„To nesmieš! Veď ti nič neurobili! Šarik, Šarik!" vykríkla Nastenka a psík s radostným štekotom pribehol. Dievčina rýchlo narazila Ivanovi na hlavu košík a krikom odplašila medvedicu s mláďatami.
„Už nemusíš vrčať," pohladkala Šarika. „Ale veď ty ceríš zuby na Ivana, môjho pytača! Ten ti predsa neublíži..."
Nastenka podišla k mládencovi a zložila mu z hlavy košík. Len čo to urobila, vykríkla a zrútila sa do trávy.
„Nastenka, pre zmilovanie božie, čo sa s tebou robí?" zvolal Ivan a dal sa ju preberať k životu. A pes doňho, išiel mládenca roztrhať. Ako sa Ivan s Nastenkou mocoval, vypadlo jej z vrecka maličké zrkadielko. Mládenec sa v ňom uzrel a načisto zamrel. Uvidel v ňom človeka s medveďou hlavou!
„Čo si to so mnou vykonala?" nariekal nešťastník. „Ten košík bol začarovaný! Kam sa teraz takýto podejem?" Úbohý Ivan si trieskal hlavu o peň, topil ju v potoku, no darmo sa vody nalogal. Zo zrkadielka sa naňho škerili medvedie očká, obrovská papuľa a malé ušká.
Zúfalý mládenec zaplakal a utekal do húštiny, aby ho ľudské oči viacej nevideli.
„Ivanko, počkaj!" kričala za ním Nastenka. „Ja som ti neublížila, ani košík nik nepobosoroval. Nechoď preč, veď si dáko dáme rady!" volala, ale darmo. Mládenec s medveďou hlavou sa stratil v lese. Nešťastná dievčina sa rozplakala.
A stal sa div divúci: kam jej slza dopadla, tam biely a červený kvietok zakvitol.
Medzitým Ivan s medveďou hlavou pribehol k húske, čo ráno zastrelil.
„Zobral som ti život a za to si ma potrestala. Tvoje pierko ma do záhuby priviedlo," horekoval. Pochoval húsku a rozbehol sa ďalej, len nech živú dušu nestretne. Ako áno, ako nie, ocitol sa znovu pri tajomnej skale.

Človek smelý, ale hlúpy,
si medvediu hlavu kúpi!

Ivanovi začalo svitať. A keď začul tichulinké: „Vitaj, Ivan, skoro si sa vrátil," rozbrieždilo sa mu v hlave načisto.
„Odpusť mi, deduško, mocný kráľ," uklonil sa Ivan drobučkému lesnému mužíčkovi po samú zem.
„Vidíš, medveď sa mi poklonil, a ty si pritom chrbát zohol," kyvkal starček sivou hlavou.
„Deduško, ak mi môžeš odpomôcť, zľutuj sa nado mnou. Hlúpy som bol, chvastal som sa, dievčatám sa za lásku vysmieval... Poraď mi, prosím, ako sa opäť stanem človekom?" žobronil nešťastník.
„No, ak si vieš priznať chyby, si na dobrej ceste. Veď si len spomeň na tú pastorkyňu, ako si jej ublížil. Chceš byť bohatierom, a len seba vidíš!" karhal starček Hríbik Ivana.
„Ukrivdil som Nastenke," vzdychol si Ivan. „Moje nešťastie som jej za vinu dal, utiekol som a ju samotnú nechal, nech sa pre mňa trápi. Deduško Hríbik, kráľ najmocnejší, sľubujem, že odteraz budem len dobro konať. A ak mi aj medvedia hlava naveky zostane, nech si ľudia báje rozprávajú a piesenky spievajú o bohatierovi Ivanovi - Medvedej hlave."
Mládenec sa rozlúčil so starčekom a vybral sa do sveta šťastie pokúšať.
Netušil, že len čo sa stratil v húštine, starček Hríbik trikrát dupol nôžkou v červenej čižmičke, a nápis na skale zmizol. Potom deduško trikrát dupol druhou nôžkou, a skala sa prepadla. Napokon zatlieskal maličkými dlaňami, a kamsi sa vyparil aj on.
Nastenka chodievala každý deň na miesto, kde sa z Ivana stal polomedveď, poločlovek. Zalievala kvietky a prihovárala sa im:
„Kvietky, božie dietky, či neviete, kade milý Ivan chodí? Či je živý, či ho mám už oplakávať?"
Červené a biele kvietky rozprestreli lupienky a tuho sa rozvoňali.
„Netráp sa, dievčička, živý je tvoj milý."
„A či sa na mňa ešte hnevá? Či si stále myslí, že to ja som na príčine jeho nešťastiu?" vypytovala sa.
„Nehnevá, v dobrom a s láskou na teba spomína a ľutuje, čo vykonal..." ševelili kvietky.
„Či sa s ním ešte uvidím?" opýtalo sa dievča po tretí raz.
Vtom padol na krajinu večerný súmrak, kvietky stúlili svoje hlávky a Nastenka sa už odpoveď nevyzvedela.

Dobrý skutok

Mládenec Ivan s medveďou hlavou chodil po lese a premýšľal, ako urobiť dobrý skutok, aby odčinil, čo zlé komu urobil.
„Mal by som ísť medzi ľudí, hádam by dakomu moja pomoc dobre padla," pomyslel si. Vtom zazrel na lúčke deti. Pomaly, potichu k nim vykročil, aby ich nevyplašil.
„Deťúrence," prihováral sa im mrmlavo. „Čo dobré by som mohol pre vás vykonať?"
Vystrašené deti sa rozpŕchli na všetky strany. Nešťastný Ivan sa zrútil na lúku a rozplakal sa. Keď sa vyplakal, nabral smelosti a pustil sa po chodníčku do dediny.
„Nech ma ľudia radšej zabijú," hundral si skľúčene. „Aj tak som svetu iba na strach a na posmech!"
Neďaleko dediny zbadal žobráka.
„Zľutujte sa nad úbohým slepcom!" nariekal neborák. „Paničky, dievčičky, dajte groš do klobúka. Cigáni mi v bruchu vyhrávajú, tri dni som ani suchú kôročku nepožul!"
„Toto bude môj prvý dobrý skutok," hútal Ivan. „Tento sa ma ani nenaľaká, veď je slepý." Mládenec s medveďou hlavou smelo vykročil k žobrákovi.
„Koľko ti dať, neboráčik?" prihovoril sa slepcovi vľúdne. Starec nadvihol hlavu, a tu sa stal zázrak nad zázraky.
„Pomoc! Vlkodlak!" zvrieskol slepý, akoby ho z kože drali, a zobral nohy na plecia. Utekal, len sa tak prach za ním kúdolil.
„Zachráň sa, kto môžeš!" vykrikoval žobrák a nešťastný Ivan sa znovu rozplakal.
„Asi mi je už súdené ostať naveky polomedveďom, poločlovekom," horekoval. „To mám za svoju pýchu, ani s matkou som sa poriadne nerozlúčil, neobzrel som sa, keď za mnou plakala," vyčítal si. Ktovie, ako dlho sa takto trápil, keď vtom začul ručanie a nádavky:
„Joj! Strela kalená, ja už ďalej nevládzem. Ktorý bes ma pokúšal po drevo sa trepať? Uf, joj, nohy sa mi k zemi ako lekvár lepia..."
Ivan opatrne vyzrel z kríkov. Starena, prefíkaná Tamara Ivanovna, sa práve rozložila na úbočí, že si odpočinie.
Mládenec už vedel, čo sa patrí. Podišiel k babke a hlboko sa jej uklonil.
„Dobrý deň, starenka," pozdravil.
Tamara Ivanovna hľadela na to čudo a nevedela sa vynačudovať. A keďže už dlho po bielom svete chodila, ani byľku sa nenastrašila.
„Dobrý aj tebe," odvetila, keď sa trochu spamätala.
„Babenka, dajte to drevo, odnesiem vám ho," ponúkol sa mládenec s medveďou hlavou.
„To by si urobil dobrý skutok," starena na to. „A ešte lepšie by si urobil, keby si aj mňa domov na chrbte odniesol," dodala prefíkane.
„To naozaj? Naozaj by som urobil dobrý skutok?" vypytoval sa Ivan natešene a baba horlivo prikyvovala. Mládenec, celý naradovaný, schytil babku a roztancoval sa s ňou po úbočí. Potom si ju vyložil na mocný chrbát a rezko vykročil k jej domu.
Aj Tamara Ivanovna bola uveličená. Takého trpáka, čo by ju na chrbte vliekol, ešte nestretla.
Babenka, dobre sa vám sedí, nič vás neomína?" vypytoval sa Ivan úslužne.
„Nič, chlapče, len pridaj do kroku, nech sme doma, kým sa zvečerí," súrila baba mládenca, lebo sa bála, že ho nosenie čoskoro omrzí. Starena ani len netušila, ako veľmi chce Ivan vykonať dobrý skutok, len nech sa zbaví tej ohyzdy, čo na pleciach nosí.
„A ďaleko to bývate?" opýtal sa Ivan.
„Pôjdeš rovno, potom krivo, na tri kopce vylezieš, tri hory prejdeš, rieku prebrodíš, a tam už stojí moja chalúpka maľovaná..." vykladala starena.
Ivan na nič nedbal. Sprvu utekal, čo mu para stačila, potom krokom kráčal, ale babizňu si z chrbta nezložil.
Prešiel prvý kopec, potom druhý, a keď sa na tretí škriabal, jazyk mu z medvedej papule ovísal.
„Či ešte ďaleko?" fučal.
„Ešte jednu horu, horičku zelenú prejdeme, riečku prebrodíme, a tam už môj domčúrik, chalúpku maľovanú uvidíš..." utrúsila babka.
Keď Ivan tú horu prešiel, divže na zem aj s ťažkou nošou netresol. Drevená chalupa bola práchnivými latami priklincovaná, dvere bez zámky sa vo vetre hompáľali, okenice na vylomených pántoch viseli.
Upachtený Ivan zízal na tú parádu a baba Tamara Ivanovna sa smiala z plného hrdla.
„Ďakujem ti, mládenec. Nemám ťa čím uhostiť. Hádam sa ešte stretneme, krásavec utešený, a zasa mi pomôžeš," vyškierala sa baba.
Posledné babine slová Ivana nazlostili. Vytiahol zrkadielko, čo zobral Nastenke, a pozrel doň, či mu medvedia hlava skapala. Hľadela však naňho ako prv ozruta s malými očkami a obrovskou papuľou. Ba mládencovi sa videlo, akoby mu hlava ešte väčšmi narástla.
„Ach, starenka, keby si sa mi aspoň nevysmievala. Akýže som ja krásavec?!" povedal smutne. „Dedko Hríbik ma náramne prekabátil."
Čo ako bola Tamara Ivanovna prefíkaná, mládenca sa jej uľútostilo.
„Neboj sa, synak," utešovala ho. „Krása nie je len napohľad. Pozri na moju chalupu, celá je rozbitá, polátaná, ale pre mňa je to domčúrik ako lusk. Nestačí byť len pekným, treba mať aj zlaté srdce, a ty ho máš," pohladkala Ivana po chlpatej hlave.
„Zlaté srdce," opakoval si Ivan v duchu. „Nastenka predsa chcela muža, čo bude mať zlaté srdce. Vari by ma naozaj chcela aj s medveďou hlavou?"

Pytačky

Prvá júlová nedeľa bola v dome Kuzmu Nikolajeviča slávnostná. Starena Jevdokija čakala hostí. Tetka Marija Kirilovna dojednala, že zo susednej dedinky Kosťuchovky príde mlynárka Nina Ivanovna so synom, hlupáčikom Sašom. Saša síce rozum nemohol rozdávať, zato bohatá mlynárka mala truhlicu plnú drahých látok, šperkov, ba aj dáke zlatky sa v nej našli.
Starena Jevdokija od svitania Nastenku preháňala, mužovi nadávala a dcéru Marfušu pred zrkadlom cifrovala.
Nasťa, nože podaj ten vrkoč!" súrila baba dievčinu. "Vzácni hostia k nám cestu merajú, idú si Marfušku poobzerať, o ruku ju popýtať..."
Nastenka pribehla s vrkočom, čo z konskej hrivy uplietli.
„Nasťa má hustejší, ťažší a krajší," rozfňukala sa Marfa. „Aj ja chcem taký, mamka, odstrihnite ho tej zmiji..."
„Ešteže čo," priečila sa starena, hoci inokedy by dcére hneď po vôli urobila. „A za čo by som ju kvákala, ťahala, šticovala? Nič sa strihať nebude!"
„Nie, nie a nie!" vykrikovala Marfa. „Ak ju Sašenka, môj budúci ženích, uvidí, ešte sa mu pre ten vrkoč zapáči."
„Veď už nefňukaj. Hľa, touto starou handrou Nasti hlavu obtočím, popolom ju poprášim, takže sa jej hneď hostia zľaknú, ak by ju dakde aj zočili..." chlácholila stará dievku. „Radšej ukáž tvár, nech ti ju jemnou múkou vydrhnem, aby si mala kožičku hladkú, jemnú, keď ťa Sašenka pobozká," chichúňala sa starena. Potom cviklou narumenila dievke líca a do vlasov jej ihlicami pripevnila vrkoč z konskej hrivy.
"Tak, utešenejšiu nevestu by tetka Marija Kirilovna pre mlynárkinho syna v šírom okolí nenašla," pochvaľovala si starena. „A ty čo tu očami gúľaš, marš do maštale, nech tu niet po tebe ani ducha," durila Nastenku.
Nastenka sklonila hlavu.
„V maštali mi je aj tak najlepšie," pomyslela si. „Kravičky ma nebuchnátujú, nik na mňa nekričí, vo válovčeku si aspoň zamak zdriemnem."
„Ani veľkokňažná sa ti nevyrovná," rozplývala sa starena Jevdokija. „Čo veľkokňažná, krajšia si ako cárovná. Ktovie, či ťa nie je škoda pre toho mlynárkinho syna. Hádam by sa aj súcejší našiel, nejaký princ pritrafil..." Baba sa nevedela na svoju dievku vynadívať.
Vzácni hostia prišli k obedu. Na stole bol prestretý biely sviatočný obrus, bohato vyšívaný. Na drevených maľovaných podnosoch boli natenučko narezané slané slede, v košíkoch ovocie a orechy, v obrovskej mise sa paril boršč a na pekáči rozvoniavali pirohy plnené hríbami. Uprostred stola trónila karafa s vodkou. Za vrchstolom na čestnom mieste sedeli pytač Saša s matkou Ninou Ivanovnou. Vedľa mládenca sa škerila Marfa, potom tetka Marija Kirilovna a napokon stará Jevdokija. Oproti nim sa krčil ustráchaný starček Kuzma.
Tetka Marija Kirilovna začala, podľa starej obyčaje, Marfu vychvaľovať.
„Je to vrtká dievka. Vstáva na svitaní, spať si líha posledná. Do roboty ako drak, veru tak."
„Prvá dievka v našej vieske," nezdržala sa starena Jevdokija, aby si aj ona dcéru nepochválila, hoci pri navrávačkách sa to nepatrí.
Starček Kuzma Nikolajevič iba oči vypliešťal. „Kedyže tá už vstala pred obedom?" myslí si, ale slovka nevycedí, čo sa ženy bojí prenáramne.
Mlynárka Nina Ivanovna počúva, hlavou pritakáva, ale keď sa jej tej chvály prejedlo, buchne dlaňou po stole:
„To máte len túto dievku?" opýta sa. „Ľudia mi vraveli, že tu ešte jedna býva, šikovnica-robotnica, akej páru niet."
Starček Kuzma na stoličke podskočí, ústa dokorán otvorí, že sa svojou Nastenkou pochváli, ale žena ho pohľadom načisto primrazí.
„Kdeže by sa tu druhá vzala, moja mamka má iba mňa," švitorí Marfa a poočku po dverách poškuľuje, či sa v nich nebodaj Nastenka nezjaví.
Nina Ivanovna však bola z tuhého cesta. Tú len tak nik neokabáti. Tentoraz buchla po stole drevenou lyžicou.
„Ak nám aj tú druhú neukážete, dám zapriahnuť. My len tak hneď prvú neberieme," povedala mlynárka pyšne, až sa starena Jevdokija nadurdila. Nechcela však o zaťa prísť, preto privolila.
„Hneď ju privediem. A vy sa, vzácni hostia, ponúknite, gazdinú neohrdnite. Starký, čože hostí vodkou nevynukuješ?" privrávala sa vľúdne mužovi, že ten sa nevedel vynačudovať, čo sa to s ňou robí.
Jevdokija vyšla na dvor. Nastenka sedela v maštali a Šarikovi srsť kravským hrebeňom prečesávala.
Starena dievčine tvár hnojom zafúľala a potom ju ťahala hosťom ukázať.
„Už len túto ufúľanicu v chalupe máme," povedala. Starček Kuzma zasa ústa otvoril, keď utešenú Nastenku v takej podobe uvidel. Bál sa však čo len slovka utrúsiť, aby si ženu nepohneval.
Zapýrená Nastenka stála uprostred izbice, tvár mala popolom a hnojom umazanú a hlavu obkrútenú starým, smradľavým vechťom.
„Vari sú ľudia slepí?" krútila hlavou Nina Ivanovna. „Čo len na tomto strašiaku videli?"
„Nastenka, dcéruška, choď už," pretvarovala sa starena Jevdokija.
„Hostia milí, čímže vás ešte uctiť?" ujala sa slova podľa obyčaje tetka Marija Kirilovna.
A ženíchova matka Nina Ivanovna podľa starého zvyku odpovedala:
„Ďakujeme za jedla hojnosť, no môj syn by si rád pochutnal ešte aj na husacej pečienke, dobre upečenej, v masti vyškvarenej."
„Nasťa, kdeže si sa prepadla? Hybaj a chytro zarež húsku, najtučnejšiu, najťarbavejšiu," vykrikovala starena na pastorkyňu.
„Nie!" vstala strmo spoza stola mlynárka. „Pečienku nech nevesta prichystá, ako sa na pytačkách patrí."
Marfa zostala ako obarená. A starček Kuzma sa chichúňal, ale iba tak do fúzov, aby to žena nezbadala.
Marfa sa so sklopenými očami vliekla na dvor. A za ňou rezkým krokom mlynárka Nina Ivanovna, tetka Marija Kirilovna a napokon starena Jevdokija.
Budúci ženích Saša sedel ďalej za stolom a napchával sa. Starček Kuzma si nalial plný pohár vodky, na dúšok ho vypil a zajedol slaným sledom. Poobzeral sa a nalial si ešte raz. Potom sa vykradol z chalupy, aby mu neušlo nič z toho, čo sa robí na dvore.
Marfa zamierila k jazierku, na ktorom sa húsky máčali.
„Mamka vraveli, aby som tú najtučnejšiu lapila," hútala. Vrhla sa teda do jazera a miesto húsky gunára chytala. To bolo sykotu, štípania a gagotu!
Celá vieska sa zbehla na diváky. Nešťastná Marfa plieskala rukami po vode, až blato vystrekovalo na všetky strany. Pošmykla sa a čľup!, bác!, zmizla v bačorine.
Dedinčania sa smiali a výskali, len ustráchaná Jevdokija ozlomkrky utekala na lávku a ako ťahá, tak ťahá, dcéru z bariny vytiahnuť nevládze. Napokon ju chmatne za vrkoč, mykne, trhne - vrkoč z konskej hrivy jej ostane v rukách a dievka sa topí, mútnu vodu logá.
„Ľudkovia dobrí, nože mi sestričku ratujte!" kričí Nastenka a sama sa do bariny hodí, len aby Marfu zachránila. Už-už by sa aj nad ňou voda zavrela, no napokon predsa len sestru z bariny vyslobodí. Marfa stojí, fňuká, blato z nej na všetky strany fŕka.
„Ľaľa, aký vrkoč sa tu váľa," smeje sa mlynárka. „A čože za ohreblo to z vody vytiahli?"
„Tak vám sa moja dievka nepozdáva?" nahnevala sa starena Jevdokija.
„Pozdáva, nepozdáva," odvrkla mlynárka. „Saša," zvrtla sa Nina Ivanovna k synovi, „vyber si sám, ktorú chceš za ženu."
Hlúpy Saša sa nevedel na Nastenku vynadívať. Voda jej zmyla z tváre popol i hnoj, starú handru si dievčina sama z hlavy strhla.
„Čo stojíš ako tĺk!" okríkla ho Nina Ivanovna. „Marfu nech inému núkajú a my pytačov po Nastenku pošleme," vybrala si mlynárka sama a syn ťuťmáčik prikývol.

Ivan zmúdrel

Od stareny Tamary Ivanovny šiel mládenec s medveďou hlavou, kam ho nohy niesli. Dolu horou, hore horou, krížom-krážom cez polia. Bolo mu jedno, kam ho oči vedú, len nech už človeka nestretne. Ako sa tak potĺkal cez lesy, naďabil na pohodenú bakuľu.
„Veď to je babenkina palica, čo si bez nej počne?" pomyslel si Ivan, zodvihol bakuľu a čo ako bol ustatý, vybral sa k stareninej chalupe.
Kde sa vzal, tam sa vzal, vyrástol mládencovi pod nohami lesný mužíček.
„Si chlapík, synak," pochválil deduško Hríbik Ivana. „Aj rozumu ti pribudlo, aj srdce ti zmäklo."
Kráľ húb trikrát dupol čižmičkou, a s Ivanom sa roztočil les. Krútil sa, víril, že mládenec chvíľami o sebe nevedel.
„Starček Hríbik mi zasa porobil," hútal. „Ktovie, na akú ozrutu ma tentoraz obráti. Vyberiem sa do dediny, naostatok sa na Nástenku vynadívam, a potom nech ma poľovníci utratia..." vzdychol si odovzdane. Odrazu začul tichulinké, ako keď sa tráva s vánkom zhovára:
„Ivan, bohatier, veď si pretri oči!"
Junák sa porozhliadal.
„Ach, starček Hríbik, mocný vladár, čo za čary to so mnou stváraš?!" zvolal Ivan. Stál presne na tom mieste, kde kedysi prišiel k medvedej hlave.
Potôčik žblnkal ako vtedy, len na suchej hrude kvitli nádherné voňavé kvietky.
„Nastenka, moja utešená nevesta, sa teda darmo netrápila," pomyslel si Ivan a srdce mu stislo. Podišiel k potôčiku, naklonil sa, že sa z bystriny napije, a keď vo vodičke zbadal svoj obraz, zvýskol od radosti.
Z vody naňho so širokým úsmevom hľadel mládenec ako kvet. Po medvedej hlave ani stopy.
„Nastenka, už mi iba ty na tomto bielom svete chýbaš. Nájdem si ťa, čo by si bárs aj na konci sveta bola, a odvediem do našej viesky, k mamke, čo sa za mnou od žiaľu umára. Potom nám už bude hej!" pomyslel si natešený junák. Bohatier Ivan sa opäť vybral na cestu.

V LESE

Rozprávačka Nina Alexandrovna sa usmiala, keď videla, ako pozorne ju ľudia počúvajú. Tešila sa, že . príbeh o Ivanovi bohatierovi a utešenej Nastenke sa im zapáčil. Odpila si čaju z maľovaného hrnčíčka.
„Od pytačiek, keď sa Marfa divže neutopila, ubehli dva týždne. Macocha, zelená od zúrivosti, jednostaj obhrýzala mužovi uši, aby tú daromnicu Nasťu do hlbokej hory odviedol a tam ju zmámil. Starček Kuzma sa priečil, ale naostatok privolil. Zapriahol hnedáka do saní a plačky súril Nastenku, aby s ním do hory po drevo išla.
Nastenka dobre vedela, koľko bije. Veď starena ju deň čo deň za vrkoč kvákala, buchnátovala, na noc do chlieva k svinkám zatvárala.
„Priviedla som Marfuške pytača, a on si tú škratu vyberie!" dudrala. „Tá hnusoba musí z domu preč!"
„Nech Nasťu medveď rozdriape!" rehotala sa za sánkami nevďačnica Marfa. Už zabudla, ako ju sestra z bačoriny ťahala, život jej zachraňovala.
Starček Kuzma popohnal hnedáka, nech čím prv čierny skutok dokoná.
Sane leteli, hvízdali po iskrivom snehu a Kuzma čoraz nižšie hlavu klonil.
„Pŕŕŕ!" skríkol napokon z plných pľúc na hnedáka. „Nastenka, holubička, ideme domov. Nenechám ťa napospas divej zveri, nech baba hoci komínom vyletí," zastrájal sa najedovaný Kuzma Nikolajevič.
„Och, otecko, veď macocha nám nedá žiť, ak sa domov vrátime," pomyslela si Nastenka a že nechcela, aby bol v chalupe hriech, ako myška skĺzla potichu do snehu.
Stála ukrytá za jedlou a pozerala, ako sánky miznú v lese.
„Ja jej ukážem, babe jednej. Odteraz ani nemukne, keď bude gazda hovoriť... Veď tá zbadá, kto je v dome pánom..." posmeľoval sa, lebo ako sa k dedine blížil, odvaha ho opúšťala. Od strachu ani nezbadal, že vezie prázdne sane.
„A Marfe prútom naložím. Nebude tá už vylihovať, Nastenku do roboty duriť..." hundre si do fúzov, aby ho nebodaj dakto nezačul.
„Hej, otvárajte vráta, gazda si dcéru vezie!" zvolal, keď dorazil do dediny.
„Mamka," zašomrala Marfa, „utekajte, vráta otvárajte, tatko sa vrátili."
„No čo sa robí?" zakričala Jevdokija na muža. „Čo sa rozdrapuješ? Vari si nevieš sám vráta otvoriť? Čo darmo buntošíš, pokoja nedáš?!
„Veď ja nič..." krčil sa Kuzma a iba vtedy zbadal, že Nastenky niet.
„Nastenka, dievčička moja poslušná, kde si sa stratila?" horekoval. „Hej, stará!" skríkol na ženu, „idem si do lesa Nastenku hľadať!"
„Či sa ti rozum pomútil?" zvrieskla baba Jevdokija zlostne. „Doma budeš sedieť a miesto tej daromnice robotu robiť. Inak aj ty marš do chlieva!
Úbohý starec viac ani nemukol. Sadol si na priedomie a hútal, čo sa asi v lese s Nastenkou robí.

Ježibaba

Les, v ktorom sa Nastenka brodila, sa rozkladal doširoka-doďaleká. Bol taký rozľahlý, že ho podnes nik nezmeral. Niet sa čomu čudovať, že čo ako Ivan bohatier blúdil, Nastenkinu stopu nenašiel. A akoby aj mohol, keď ju fujavica zaviala.
Jedného dňa naďabil Ivan na prapodivnú chalúpku. Domec stál na vysokánskych stračích nôžkach. Strecha sa prehýbala, práchnivé šindle ledva udržali záľahy snehu. Staré dosky, z ktorých bola chalupa zbitá, boli samá diera. Kde-tu z chalupy trčali kusiská machu, aby cez najväčšie diery toľko nefúkalo.
„Ktovie, kde má dvierka toto čudo," húta Ivan.
„Chalúpka, chalúpka, kto v tebe býva?" zvolal bohatier mocným hlasom, ale domček ani muk.
„Chalúpka, chalúpka, zvrtni sa dviercami ku mne!" zvolal bohatier po druhý raz a čuduj sa, svete, chalúpka sa dverami k mládencovi obrátila. A na prahu sa ježibaba zjavila a junákovi päsťami hrozí.
„Ber sa odtiaľto, lebo ťa naskutku na ohrablo premením!" vyhráža sa Ivanovi.
„Ako si sa do čierneho lesa dostal, veď sem ani vtáčik-letáčik nezaletí!" hučala baba.
Bohatier sa na jej krik iba usmieval.
„Ak mi ježibaba nepomôže Nastenku nájsť, už ju jakživ nenájdem," myslí si a k babe sa pekne má.
„Krásavica, čože tak zhurta?" začal.
„Prišiel som zďaleka, nohy mi skameneli, ruky zľadoveli, pusť ma do chalupy, nech sa zohrejem." Ale baba sa nedala len tak prekabátiť.
„Chalúpka, dup! Zvrtni sa k lesu chrbtom, ku mne čelom!" zvrieskla a chalúpka poslúchla.
„Chalúpka, dup! Zvrtni sa čelom ku mne, chrbtom k lesu!" zvolal Ivan a domčúrik zasa poslúchol.
Ježibaba zúrila, dupala, kričala, z diaľky vyzerala, akoby na horúcom uhlí kozáčka tancovala.
Ani bohatier Ivan sa nedal. Volal z plného hrdla, dupal, až sa metelica prihnala.
A chalúpka sa celá vrtela, krútila, staré dosky vo švíkoch praskali, staré handry v metelici lietali, stračie nôžky v snehu hrabali.
Ustatá ježibaba sa zrútila ako klát.
„Uf! Fuj! Srdce mi uletí!" jojkala. „Povedz, junák, čo ťa ku mne priviedlo? Ak môžem, pomôžem, len mi chalúpku nenivoč!" sľubovala baba.
„Otvor mi dvierca," prikázal Ivan a ježibaba ho vpustila.
V chalupe bolo teplo, lebo ježibaba práve do pece naložila, zberala sa pečienku opekať.
„Počkaj, Ivan, veď ti ja ukážem!" zastrájala sa v duchu a odrazu mocne zahvízdala. Na ten hvizd sa vyschnuté buky, čo obkolesovali chalupu na stračích nôžkach, premenili na drevených starcov - bohatierov. Vhupli do chalupy a pahýle k Ivanovi vystierali, skrútenými haluzami junáka lapali.
„Do pece s ním!" nakazovala baba dreveným bohatierom.
Ivan sa nedal. Zápasil so starcami bohatiermi, ale do tvrdého dreva darmo ťal.
„Darmo sa mocuješ, junáčik," vycierala baba štrbavé zuby. „S mojimi bohatiermi si neporadíš. Mladý si, bude z teba chutná večera."
Ivanovi svitlo, že kde nič nezmôže sila, pomôže rozum.
„Babenka, veď ja sa nebránim. Rád sa aj do pece posadím, len mi ukáž, ako sa to robí..."
„Keď len to!" tešila sa ježibaba, „rada ti predvediem, ako sa človečinka škvarí..."
Ivan nelenil, schytil širokú lopatu a ježibaba si na ňu vrtko vysadla.
„Pridrž mocne tú lopatu. Čo ňou toľko trasieš, ešte ma na zem vykydneš," jedovala sa.
„A dvierka na peci sa ako otvárajú?" vypytoval sa Ivan, akoby pec nikdy nevidel.
„Zober kutáč a kutáčom ich otvor," radila baba. Ivan schmatol železo, otvoril žeravú pec a šupol ježibabu do ohňa. Dvere rýchlo pribuchol, aby sa babizňa z plameňov nevyškriabala.
Drevení bohatieri sa od strachu ani nepohli. Drevené srdcia im padli za sáru.
„Rytierske polená, brady šedivé, nech tu po vás ani tieň nezostane, inak aj vás šupnem do pece a premením na popol!" zrúkol na nich Ivan.
Keď drevení bohatieri začuli slovo popol, ukrutne sa preľakli. Zobrali pahýle na plecia a utekali do lesa, ukryť sa pred hrôzostrašným junákom.
Ivan si sadol na lavicu, podoprel bradu a hútal, hlavu si turboval, kde by svoju Nastenku našiel. A z pece sa jednostaj ozývalo:
„Bohatier, zmiluj sa. Vypusť ma z pece, budem ti na dobrej pomoci!"
Že mal Ivan dobré srdce, vypustil babu z plameňov, ešte ju aj z popola poometal.
A ježibaba namiesto vďaky pomstu kula.

Dedo Mráz

V tej čiernej hore, širokej-preširokej, býval aj dedo Mráz - vládca zimy, snehu a metelíc. Že ho ľudia radi mali, volali ho aj deduško Mrázik. Žil v peknej drevenej chalúpke s vysokánskou strechou, na ktorej sa hojdali zvončeky. Keď tichulinko medenými srdiečkami pocinkávali, bol to znak, že padá iba jemnulinký sniežik. Ale keď zvončeky divo zazvonili, bral sa dedo Mráz do hory, aby stromy aj lúčiny hustou perinou poprikrýval, pred zúrivou metelicou ich ochránil.
Starček od nepamäti po bielom svete chodil. Keď nadišiel čas, obliekol si ťažký sobolí kožuch, huňatú baranicu a do ruky zobral vysokánsku berlu. Poobchádzal hory, roviny, dediny aj mestá. Kam jeho čižma stúpila, tam sa zabelelo, snehu navarilo a zem sa na zimný spánok uložila.
Deduško kráčal po hlbokom lese a spieval si do hustých bielych fúzov:
V lese rastie jedlička, ako dlaň je malička. Studená je v zime zem, sniežikom ju prikryjem. Na jar zmizne biela pena, jedlička sa zazelená.
Deduško sa naklonil, aby fúkol sniežika na stromček, čo ho ledva od zeme bolo vidieť, a divže z nôh nespadol. V záveji sedela dievčinka a chvela sa od zimy.
„Dievčatko," prihovoril sa jej deduško vľúdne. „Odkiaľže si sa tu nabralo?"
„Macocha ma z domu vyhnala, nemám kam ísť," vyriekla skormútená Nastenka.
Dedo Mráz si stiahol rukavice a navliekol ich dievčaťu.
„Už ti je teplejšie, dievčička?" opýtal sa.
„Áno, deduško," privrela Nastenka mihalnice, lebo ju spánok zmáhal.
„Si statočné dievča," pochválil ju dedo Mráz. „Ale teraz nesmieš spať, zamrzla by si." Starček si sňal sobolí kožuch a dobre doň dievčinku zababušil. „Poznám ťa dávno, voláš sa Nastenka," privrával sa jej. „V lete som chodieval na hrudovisko, potešiť sa z nádherných kvietkov, čo tam vďaka tebe rozkvitli..."
„Deduško, a tebe nie je zima?" starostila sa Nastenka.
„O mňa sa ty, dievča, neboj," zasmial sa starček. „Mňa veru ešte mráz nepopálil..." Dedo Mráz mocne zapískal a kde sa vzali, tu sa vzali, maľované sane v lese stáli a trojka bielych koní hlasno odfrkovala, kopytami sneh hrabala.
Dedo Mráz zobral Nastenku do náručia a uložil ju do saní. Zázračnú berlu držal opatrne, aby sa o dievčinu neoprela. Odkiaľsi, kde sa vzala, tam sa vzala, priletela sýkorka a z plného hrdielka zaspievala:

Krásne kone, pekné sane,
vysadni si, dievča, na ne.
Odvezie ťa dedo Mraz,
s Ivankom sa zvítaš zas.

Vtáča sa krídelkom dotklo berly a v tej chvíli sa na kus ľadu premenilo. Nastenka schytila nebožiatko a fúkala naň, dlaňami ho šúchala, len aby mu život vrátila.
„Nechaj to vtáčatko, tomu už nič nepomôže. Kto sa mojej berly dotkne, tomu sa krv na ľad obráti..." zahundral dedo Mráz, lebo aj jemu prišlo sýkorky ľúto. Nešťastná Nástenka už nevyriekla ani slovko.
„Hádam i ja zamrznem ako to vtáča..." pomyslela si, ale potom si spomenula na Ivana bohatiera a pri srdci jej ostalo teplo. Zaspala. Už nepočula, ako dedo Mráz mocným hlasom zvolal:
„Pred nami svetlo, za nami tma. Hijó, trojka, domov leť!"
Tátoše mocnými kopytami zahrabali a ako jeden vyrazili. Sane leteli, sneh svišťal, doďaleka odletoval.
„Hijó! Hijó!" vykrikoval dedo Mráz a Nastenka sladko spala, o Ivanovi bohatierovi snívala.
Dedo Mráz občas pohladil dievčinu po líci, aby sa presvedčil, či nezamrzla. Keď sa trojka cez zaľadnené jazero rútila, zazdalo sa mu, akoby dych tratila.
Vtedy dedo Mráz skríkol na sane maľované:
„Hej vy, sane-labutienky, nože leťte, rýchlo leťte, inak dievča živé nedovezieme!"
A div divúci, drevené sane-labutienky sa na vtáky zmenili, aj tátošom mocné krídla narástli a už nebežia, sneh nerozvirujú, lež letia nad šírou krajinou a na spiacu zem bielu penu odfrkujú.

SÁNKY-SAMOCHODKY

Kým sa zázračný záprah vysokým nebom rútil, hodoval Ivan v chalúpke na stračích nôžkach. Dobre . mu tam bolo. Ježibaba sa bála, aby zasa pec neokúsila, tak ho pekne obchádzala, vynukovala, všakovakými pokrmami a nápojmi hostila. Ivan do baby deň čo deň dobiedzal, len aby mu vyjavila, kde by Nastenku našiel.
„Čo sa pre tú dievku trápiš," škriekala baba. „Ožeň sa so mnou. Bosorák z červeného lesa ma bol pýtať, ale ten sa mi neľúbi. Hrbatý je, na jedno oko poškuľuje..."
Bohatier Ivan si nechcel babu pohnevať, kým z nej radu nevymámi.
„Ak chceš, aj tak môže byť," povedal. „No Nastenke som slovo dal, nemôžem sa s druhou oženiť, kým ho nazad od nej nevezmem."
„Dobre teda," privolila baba napokon a hrabala sa v starej truhlici. Vytiahla z nej starý roztrhaný kožuch. Ponatriasala ho, až kúdoly prachu zahalili chalupu.
Ivan sa rozkýchal, až práchnivé okenice z domca odleteli.
„Na zdravie, na zdravie...." rehotala sa ježibaba. „Ber kožuch a choď dievku hľadať. Dám ti zázračné sánky-samochodky, tie ťa k nej dovedú. Ale potom už bude svadba nevídaná-neslýchaná, čierny les bude hodovať, vodkou na naše zdravie pripíjať..." tešila sa babizňa. Zohla sa pod lavicu, kde prasiatko krochkalo, a zašomrala:
„Čáry-máry-fuk, bohatier je drúk. Eniky-beniky, kliky-bé, nech tá Nasťa zahynie."
„Čo si to tam hundreš, krásavica?" opýtal sa Ivan.
„Hľadám sánky-samochodky," odvrkla starena a ďalej si čosi šomrala popod nos.
Potom rýchlo premenila prasiatko na krochkajúce sánky. „Tu máš sánky ani loďky, živé sánky-samochodky," vyškierala sa.
Sánky hlasno zakvičali, z chalupy sa zgrbáľali, do sveta sa vychytili.
Bohatier Ivan sa za nimi rozbehol. Už-už mu mizli pred očami.
„Ponáhľaj sa!" volala za ním ježibaba. „Ja si zatiaľ svadobné šaty nachystám."
Keď sa bohatier stratil v lese, baba postavila vodu na zázračný čaj. Voda zovrela, ježibaba do nej hodila za hrsť byliniek, čo na cintoríne o polnoci pozbierala, a čosi nad parou mrmotala. Potom nápoj precedila a dala vypiť čiernemu kocúrovi.
„Povedz mi, kocúrik, môj verný pomocník, či ma naozaj ľúbi bohatier Ivan?" vyzvedala babizňa.
Kocúr sa oblizol a zamraučal:

Bohatier už nie je hlúpy,
on prekrásnu Nasťu ľúbi.

Baba sa divže na kolomaž nerozliala. Dupotala, nadávala a potom sa ešte raz opýtala:
Kocúrik, čierna sadza, aj Nasťa ho ma rada?
Kocúr prikývol čiernou hlavou a hneď sa pratal z chalupy preč, aby ho baba od jedu naskutku nerozdriapala.
Ježibaba capla na lavicu. Bohatier Ivan ju prekabátil. Nielenže ju v plameňoch pridusil, ešte od nej aj sánky-samochodky vymámil.
„No veď ja mu ukážem!" hrozila päsťou do lesa. „Na franforce ho rozdriapem a tú jeho krásavicu na ometlo začarujem."
Babizňa behala najedovane po chalúpke, nadávala, dupotala, až sa steny na stračích nôžkach otriasali. Potom sa zasa vyteperila na lavicu a dala sa vyhutovať, ako sa len Ivanovi za zradu odplatiť.
„Kocúrik, pomocník môj najvernejší, kamže si utiekol?" volala, kocúra k sebe vábila.
Kocúr sa baby prenáramne bál, a tak pribehol a zhrbený čakal, čo mu prikáže.
„Čaká ťa dlhá cesta..." začala babizňa. „Za sánkami-samochodkami pobežíš, Ivana bohatiera z očí nespustíš. Kde on dup!, tam ty cup! A keď tú Nasťu nájdete, ku mne ju privlečieš, alebo ju sám na mieste zmámiš! Ak tú robotu dobre vykonáš, v mlieku ťa budem kúpavať a medom napájať," sľubovala ježibaba.
Kocúr-čierna sadza nemeškal a po Ivanovej stope sa pustil. Kam Ivan dup!, tam kocúr cup!, čoskoro bol bohatierovi v pätách.
A sánky-samochodky sa lesom rútili, pomedzi brezy kľučkovali, na strmé kopce leteli, bohatierovi chvíľu oddychu nedožičili.

Ivan a Nastenka

Medzitým dedo Mráz doviezol dievčinu do svojho domčeka. Uložil ju do drevenej vyrezávanej postele a starostlivo poprikrýval bielučkými páperovými perinami.
Nastenka spala a zo sna na Ivana bohatiera volala. Slniečko už stálo vysoko na oblohe, keď napokon belasé oči doširoka otvorila. Na stole ju čakal hrnček s voňavým tuhým čajom. Dedo Mráz sa kamsi zberal.
„Kam ideš, deduško?" opýtala sa Nastenka.
„Musím do lesa, pozrieť sa, čo sa s jedličkami a briezkami robí. Či sú dobre poprikrývané, či im fujavica snehovú perinu neodfúkla. Neboj sa, čoskoro sa vrátim," usmieval sa a naťahoval si teplé rukavice.
Kým sa dedo Mráz s Nastenkou zhovárali, sánky-samochodky na ježibabin rozkaz Ivana do hlbokej rokliny zaviedli. Bohatier po hrdlo zapadol do snehu, a kým sa v ňom mocoval, na sánky sa čierny kocúrisko vydriapal a už leteli, snehom fujazdili. Čochvíľa pri Mrázikovej maľovanej chalúpke zastali. Kocúr sa pomedzi dvere pretiahol a pod vyrezávanou posteľou sa pritajil.
Sánky-samochodky zakvičali, zakrochkali a na prasiatko sa razom premenili.
„Zbohom, Nastenka, nikomu neotváraj, kým sa nevrátim," rozlúčil sa dedo Mráz s dievčinou a pobral sa do hory.
Nastenka sa obzerala po chalúpke, aleže bola čistulinká ako zrkadlo, nemala sa akej roboty chytiť. Sadla si teda na lavicu a potichu si pospevovala, aby jej chvíľa prešla. Odrazu, kde sa vzal, tam sa vzal, čierny kocúr na lavici stál.
„Kocúrik, zbojníček, kdeže si sa tu nabral?" čudovalo sa dievča. „Aspoň sa s tebou poihrám, kým sa deduško vráti..."
Nastenka zobrala falošníka a púšťala si ho z jedného rukávca do druhého. Kocúrisko sa s dievčaťom ihralo a poočku po chalupe poškuľovalo. Zrazu zazrelo zázračnú berlu. Dedo Mráz ju v kúte zabudol, keď sa s Nastenkou zahovoril.
Falošníkovi v mačacej hlave hneď svitlo, ako ježibabin rozkaz vyplní. Toľko sa okolo dievčiny vrtel, až sa jej hlava zakrútila a ako z lavice padala, dotkla sa berly. V tej chvíli sa na kus ľadu premenila. A kocúr šmyk, k ježibabe peľašil. Dedo Mráz po hore chodil, stromy si obzeral, s lesnou zverou sa zhováral.
Keď naďabil na stromček, čo len tej jari vzišiel, kľakol si k nemu a zanôtil svoju obľúbenú piesenku:
V lese rastie jedlička, ako dlaň je malička. Studená je v zime zem, sniežikom ju prikryjem. Na jar zmizne biela pena, jedlička sa zazelená.
Odrazu deduško zmĺkol. Zazrel smrek, čo sa uprostred beloby zelenal.
„Ako som mohol na teba zabudnúť," krútil hlavou dedo Mráz. „To musím napraviť, snehom ťa postriebriť." Starček sa obzerá, kde má berlu, a len vtedy si spomenul, že ju doma zabudol.
Dedo Mráz nadul líca a zahvízdal, až sa strhla fujavica. V tej metelici zadupala trojka bielych koní a zasvišťali sane-labutienky. Dedo Mráz nemeškal, vysadol na sane a rútil sa k svojmu domčeku. Biele tátoše div kocúra-čiernu sadzu, čo im pomedzi kopytá prefrnkol, nerozdupali.
Prihrmeli k vyrezávanej verande, dedo Mráz vystúpil zo saní a tie sa razom spolu s trojkou koní prepadli, akoby nikdy na zemi nebývali. Starček podišiel k dverám a zabúchal. Popočúval, ponačúval, ale vnútri nič nešuchlo. Dedo Mráz zabúchal druhý raz a potom aj tretí. Nič. Preľaknutý starček sa zaprel a dvere razom vyvalil. Pri lavici na zemi uvidel bledú Nastenku mŕtvym spánkom spať.
„Nastenka, dievčatko, preber sa!" volal dedo Mráz, ale dobre vedel, že kto sa berly zázračnice dotkne, tomu už nijaké volanie život nenavráti. „Odpusť mi, Nastenka, dievča nešťastné..." horekoval dedo Mráz nad bezvládnou dievčinou. „Čo len poviem Ivanovi bohatierovi, keď k môjmu domcu zablúdi, ako sa junákovi na oči ukážem?"
Dedo Mráz horekoval a ježibaba si v chalúpke na stračích nôžkach ruky od radosti šúchala. Upachtené prasiatko sa domov vrátilo a babe rozpovedalo, že spolu s kocúrom Nastenku u deda Mráza našli. Babizňa mu za odmenu do válovčeka sladké pomyje ponalievala, za ušami ho škrabkala, voňavú slamu mu ponastielala.
Onedlho carap! carap! na dvierka.
„Kohože to sem čerti pekelní nesú!" zhúkla baba. Otvorila dvere a tam kocúr-čierna sadza chvostom krúti, očiskami natešene blýska.
„Kocúrik, pomocník môj najvernejší, či mi dobrú novinu nesieš?" švitorila ježibaba.
„Dievke už pomoci niet," vystatoval sa kocúr. „Čo sa aj dedo Mrázisko na smolu rozleje, tú už nepreberie. Vlastnou berlou ju skántril..."
„Och, dobre sa vám obom odvďačím," vyškierala sa ježibaba. Kocúrovi do ohrkanej misky smotany naliala, fúzy mu medom namazala a pekne sa okolo neho mala.
„Dievku ste už zniesli zo sveta," hundrala baba, „aj na Ivana bohatiera musí prísť..."
A ten sa zatiaľ toľko v snehu metal, kým sa zo záveja nevymotal. Naveľa, naveľa natrafil na konské stopy.
„Kde sú kone, tam je aj gazdovstvo," pomyslel si Ivan a pustil sa po stopách. Ani dlho neblúdil, keď natrafil na maľovanú chalúpku deda Mráza. Zaklopal, zabúchal, a keď sa nik neozýval, sám si otvoril.
„Vítam ťa, junák," pozdravil ho dedo Mráz. „Dobre viem, prečo si prišiel, ale pridlho si hľadal," povedal smutne.
Na tie slová Ivan zbledol.
„Deduško, dobrý Mrázik, nože mi vyjav, čo sa prihodilo? Vari sa Nastenka za iného vydala?" modlikal Ivan a cítil, ako mu bohatierske srdce zviera strach.
Dedo Mráz neodvetil, iba smutne šedivou hlavou kyvkal. Ivan vkročil do svetlice, a keď uvidel Nastenku na ľadovej kryhe ležať, ostal ako omráčený. Dievčina vyzerala ako živá, len tvár mala ani najbelší sniežik.
„Nastenka!" vykríkol Ivan. „Nevesta moja! Toľko som ťa hľadal, toľko pretrpel! Zmámim sa, ak ťa naveky stratím," horekoval mládenec a horúce, vrúcne slzy padali na nevládnu dievčinu. Po každej slze o byľku zrumenela. Odrazu ľadová kryha praskla, premenila sa na vodu a Nastenka stojí živá, zdravá, ešte krajšia ako prv. Natešený Ivan ju schytil a začal s ňou po svetlici tancovať.
Aj dedo Mráz sa radoval, že sa dievčina k životu prebrala. Kým sa mladí zabávali, prestieral na stôl. Navaril čaj, z komory jahodový lekvár a agátový med naznášal, z rukávca makovníky povytriasal. A keď sa tí dvaja nazhovárali, natešili, všetci si za stôl posadali, dobrotami sa hostili a Ivan bohatierske príbehy rozprával.
Odrazu sa Nastenka na Ivana zahľadí.
„Čože to máš, milý, na tvári?" opýta sa ustaros