Dobrodružstvá Rukávnika, Sandálika a Machnáčika

Dobrodružstvá Rukávnika, Sandálika a Machnáčika (Rozprávka)


Sandálik spomína na detstvo

Na rázcestí sa zastavilo malé červené dodávkové auto.
- Ktorou cestou pôjdeme? - spýtal sa Rukávnik, ktorý sedel za volantom. Sandálik a Machnáčik sa vyklonili z okna a poobzerali sa vôkol seba.
- Myslím, že máme dve možnosti, - povedal Sandálik.
- A preto bude ťažké rozhodnúť sa, - doložil Machnáčik. - Keby sme mali len jednu možnosť, všetko by bolo oveľa jednoduchšie.
Vybrať si bolo naozaj veľmi ťažké.
- Musíme si to všetko dobre uvážiť: najprv z jednej strany, potom z druhej, - usúdil Rukávnik a vypol motor.
Cesta, čo viedla doprava, bola kľukatá a strácala sa v hustom lese. Naľavo bolo vidieť dedinu. Neďaleko dediny sa týčil kopec a jeho vrchol zdobili malebné zrúcaniny hradu.
- V lese je, pravdaže, veľa príjemných vecí, - zadumane povedal Machnáčik. - Aby som pravdu povedal, moja brada už cíti vo vzduchu leto. A to znamená, že lesné čistinky ukryté pred vetrom sa iste červenejú jahodami.
- Nemám nič proti jahodám, - povedal Rukávnik. - Ale na druhej strane aj zrúcaniny hradu sú veľmi pekné. Som presvedčený, že tieto zrúcaniny sú nielen pekné, ale majú aj historickú cenu, o ktorej by sme sa vo voľnom čase mohli niečo dozvedieť.
Sandálik sa zahniezdil.
- Aby som bol úprimný, ja mám cit pre krásu vyvinutý naozaj veľmi slabo, - povedal. - Nikdy som sa nejako osobitne nezaujímal o históriu. Ale nech je, ako chce, tieto zrúcaniny urobili na mňa dojem.
- Aký dojem? - zaujímal sa Machnáčik. Sandálik pokrčil plecami, obrátil sa smerom k lesu a doložil:
- Les na mňa pôsobí presne takým istým dojmom a musím povedať, že tento dojem je celkom zvláštny.
Sandálik otvoril dvierka a vystúpil. Ostatní ho nerozhodne nasledovali.
- To je dobré, alebo zlé, ten zvláštny dojem? - spýtal sa Rukávnik. Sandálik nemohol nájsť správnu odpoveď.
- Ako by som to povedal, - odvetil. - V podstate mi spôsobuje radosť, ale pritom vo mne vzbudzuje aj smútok. Nijako neviem pochopiť, čo to je, ale veľmi to na mňa účinkuje.
Sandálik si neprítomné prezeral okolie. Odrazu však jeho pohľad upútala čistinka pri ceste.
- Pozrite! - zašepkal a ukázal tým smerom. Rukávnik aj Machnáčik sa súčasne pozreli ta, kde ukazoval Sandálik.
- Veď to sú... To sú...
Rukávnik od vzrušenia nemohol ani pokračovať, podlomili sa mu nohy, a tak sa posadil na kraj priekopy.
- To sú potkany, - povedal Machnáčik.
A naozaj, smerom k zrúcaninám uháňalo okolo tisíc potkanov, šuchotajúc stebielkami trávy. Utekali v hustom húfe a takmer každý čosi niesol v zuboch - korku chleba alebo syra, zdrap látky či kože, kúsok mäsa a všeličo iné. Na konci húfu niekoľko potkanov prevrátených na chrbát držalo v paprčiach slepačie vajcia. Druhé potkany ich ťahali za chvosty.
- Vracajú sa z lúpeže, - zahundral Sandálik. - To teda nalúpili bohatú korisť! Našťastie potkany si troch kamarátov vôbec nevšímali. Len niektoré vrhli na auto nevraživý, nič dobré neveštiaci pohľad.
- Aké majú rozumné oči, - všimol si Machnáčik. Nato sa Rukávnik konečne zmohol povedať celú vetu od začiatku do konca:
- Niet nič strašnejšie ako hlúpy rozum. Medzitým sa húf priblížil k ražnému poľu a pomaly sa strácal v obilí.
- Kamže si to namierili? - nahlas premýšľal Machnáčik. - Kam tú korisť odvláčajú?
- Do hradných zrúcanín predsa, - nečakane radostne zvolal Sandálik a rozžiarila sa mu tvár. - To sú potkany môjho detstva, viete?
Machnáčik s Rukávnikom nič nechápali, iba sa spýtavo zahľadeli na Sandálika.
- Veď je to jasné, - pokračoval Sandálik. - Ach, moji milí bračekovci, prišli sme do krajiny môjho detstva! Ako často som v myšlienkach blúdieval po cestičkách mojich detských liet a ľaľa, nakoniec som tu, tak ako sa sluší a patrí. Veď tu som sa narodil, aj vyrástol, hrával sa, aj dospieval! Je však zvláštne, že som končiny svojho detstva nespoznal hneď!
- Ale niečo si predsa len cítil, - pripomenul mu Machnáčik.
- To hej, - blažené prikývol Sandálik. - Čosi som naozaj cítil, a poriadne. Ó, detstvo, zlaté detstvo! Ako nepozorovane si mi ubehlo! Ó, detstvo, také blízke a pritom, žiaľ, také vzdialené!
Rukávnik aj Machnáčik dojato mlčali. Ešte nikdy nepočuli Sandálika, aby hovoril tak vzletne.
Medzitým už potkany všetky do jedného zmizli v raži a nad čistinkou opäť zavládol pokoj.
- Teda tak je to, - povedal Sandálik. - A čo budeme robiť teraz?
- Iste by si sa rád trošku potúlal po kraji svojho detstva, - navrhol Machnáčik. - Keď si už tak nečakane sem prišiel.
- A čo potkany? - vystrašene zvolal Rukávnik. - Musím sa priznať, že táto potkania háveď ma celkom vyviedla z rovnováhy. Machnáčik sa pozorne zahľadel na Rukávnika.
- Myslím, že ťa chápem, - povedal otáľavo. - Potkan naozaj nie je ktovieaká okrasa prírody. Ale našťastie je veľa spôsobov ako vrátiť duševnú rovnováhu. Podľa mojej mienky je na to najlepší upokojujúci odvar. Treba zobrať jeden diel rasce, dva diely horkých ďatelinových lístkov, tri diely valeriánového koreňa a hotovo.
- A to všetko rastie v tvojej brade? - nerozhodne sa spýtal Rukávnik.
- To teda nie, - usmial sa Machnáčik. - Ale načo je les?
- Správne! - zaradoval sa Sandálik. - Ide sa do lesa. Ó, nebesá, ako dlho som už nebol v lese svojho detstva!
A tak nasadli do auta.
- A čo potkany?! - opäť si vzdychol Rukávnik.
- Tých sa neboj, - upokojil kamaráta Sandálik.
- Po takej lúpežnej akcii ešte dlho nevyjdú z hradných zrúcanín. Tak to bolo v časoch mojej mladosti a som presvedčený, že to tak bude aj teraz.
A tak Rukávnik naštartoval.

Vretenica Matilda

Kamaráti nechali auto pri okraji lesa, a pretože hľadali rastliny na utišujúci čaj, zašli doň hlbšie. Machnáčik sa pozorne poobzeral vôkol seba.
- V tomto lese rastie naozaj všeličo, - povedal spokojne. - Myslím, že tu nájdeme všetko, čo potrebujeme.
A hneď si aj strčil do záhrenia dva dáždničky rasce.
- Lesný vzduch už sám osebe pôsobí na mňa upokojujúco, - doložil Rukávnik a pritom zhlboka vdychoval a vydychoval.
- Ak si potom ešte vypijem utišujúceho čaju, opäť nadobudnem duševnú rovnováhu.
Sandálik si pozorne prezeral kríky a stromy a usiloval sa zistiť, koľko podrástli od čias jeho detstva. Napokon to ani nebolo také jednoduché, lebo aj on za tie roky povyrástol, pravdaže, nie priveľmi. Čo sa týka kameňov alebo napríklad pňov, tie sa už Sandálikovi nezdali také obrovské ako kedysi, keď bol ešte maličký.
- Poznám tu každý kúsok zeme, - smutne povedal Sandálik. - Poznám, aj nepoznám.
- Život beží, všetko sa ustavične mení, - prikývol Machnáčik. - Taký je už zákon prírody. Ani hviezdy na oblohe nie sú večné.
Kamaráti nenáhlivo vošli do lesa. V taký krásny letný deň to bola nádherná prechádzka. Z času na čas zastali, aby sa pokochali usilovným zhonom mravcov, pozreli sa, ako motýľ v korunách stromov naháňa motýliu družku, započúvali sa do klopkania ďatľa. Vyplašili aj veľkého tetrova, ukrytého vo vysokej tráve, a natrafili aj na ježka. Jež sa hneď zvinul do klbka a nahnevane zaprskal.
Z času na čas Machnáčik vysvetľoval, kde by asi mohli rásť tie alebo iné liečivé bylinky.
- Na vlhkých miestach by ste rascu zbytočne hľadali, - poučoval ich. - Rasca má rada suchý lesný porast alebo okraj cesty. A keď prídeme k potôčiku, majte oči na stopkách, tam môžeme nájsť horkú ďatelinu alebo valeriánu lekársku. - Machnáčikove poučenia boli na nezaplatenie, hlavne vtedy, keď kamaráti prišli k močaristému brehu neveľkého potôčika.
- Fíha! - zvolal zrazu Rukávnik. - Pravdaže, nie som ktovieaký odborník na prírodné vedy, ale akýsi vnútorný hlas mi našepkáva, že rastlina s ružovými kvietkami medzi tamtými dvoma kopčekmi by mohla byť horká ďatelina.
- Celkom správne, - prikývol Machnáčik. - To je naozaj horká ďatelina, a dokonca jej je tu dosť. Otrhaj z nej lístky. No len čo sa Rukávnik dal do zbierania, Sandálik povedal:
- Poznám veľmi veľa lesných rastlín, ale spoľahlivo poznám iba púpavu a valeriánu lekársku.
Sandálik rýchlo vykročil ku kríčku valeriány lekárskej. Machnáčik už-už otváral ústa, aby Sandálika pochválil, keď vtom...
Vtom sa rozľahol prenikavý nárek. Ten srdcervúci krik bol taký strašný, že Machnáčik aj Rukávnik zmeraveli od ľaku. No so Sandálikom sa stalo čosi celkom opačné: doslova ho vyhodilo do vzduchu, akoby bol stúpil na mínu.
Na okamih zavládlo ticho, ale Sandálik opäť skríkol; to on ten prvý raz tak srdcervúco vykríkol. So šialenou rýchlosťou sa vrhol k Machnáčikovi a náhlivo si zaboril tvár do priateľovej brady.
- Čo sa stalo, braček? - spýtal sa Machnáčik.
Hlas sa mu chvel. Ale Sandálik sa triasol na celom tele a nemohol zo seba vydať ani hláska.
Vtom k nim podišiel Rukávnik, strkajúc si do rukávnika nazbierané lístky horkej ďateliny.
- V tráve sa čosi hýbe, - oznámil vyplašene. Machnáčik sa strhol.
- Čo v tráve? Kde v tráve?
- Tam, kde Sandálika vyhodilo do vzduchu, - vysvetlil Rukávnik. - Tam v tráve sa niečo hýbe.
- Teda sa hýbe, - opakoval Machnáčik a zamyslene zvraštil čelo. - Tak ty vravíš, že v tráve sa niečo hýbe. Začína ma vážne zaujímať, čo to môže byt'.
Machnáčik s úľavou pocítil, že sa pomaly prestáva báť. Len Sandálik sa v jeho brade triasol ako predtým.
- Tak už konečne prestaň, - vyčítavo poznamenal Machnáčik. - Po prvé, triaška znižuje pocit vlastnej dôstojnosti, a po druhé, trasie sa mi z toho brada ako starigáňovi.
- Ale veď to... - Sandálikov hlas postupne nadobúdal normálne zafarbenie. - To-o-o je, to je vretenica, to sa v tráve plazí vretenica! Stúpil som na ňu, čestné slovo! Machnáčikovi odrazu zdrsnel hlas:
- Tak ty si stúpil na vretenicu - povedal s výčitkou a rázne Sandálika odstrčil od seba. - A kdeže si sa to pozeral, ty slepáň jeden?!
Machnáčik sa zahľadel na miesto, kde sa vlnila tráva. O chvíľku sa už skláňal nad vretenicou a nežne sa jej prihováral:
- Ty moja maličká! No pravdaže, ten bezohľadný Sandálik na teba stúpil, preto sa tak chveješ! Pridlávil ťa tými svojimi strašnými bosými labami! Hlupáčik je to, vieš? Ale on to neurobil naschvál. Odpustíme mu, dobre?
Rukávnik ukradomky podišiel k Sandálikovi a pošepky sa ho spýtal:
- Nepoštípala ťa?
- Nie, - zašepkal Sandálik. - No veľa mi nechýbalo. V poslednej chvíľke som stihol vyskočiť.
- To si mal teda šťastie, - povedal Rukávnik s úľavou, ale vtom sa mu na tvári zjavil výraz hrôzy.
- Pozri, čo robí Machnáčik!
- Ach, beda! - zvolal Sandálik.
- Daj pozor, Machnáčik! -vykríkol Rukávnik. Machnáčik zdvihol vretenicu a začal na ňu fúkať.
Tíško si pritom hundral a vyľakaných kamarátov si vôbec nevšímal.
- Bolesť necháme vrane, chorobu strake a naša Matilda sa čoskoro uzdraví.
- Prečo ju voláš Matilda? - spýtal sa Rukávnik, keď sa konečne spamätal.
- A čo, vari sa neponáša na Matildu? - usmial sa Machnáčik. - Podľa mojej mienky je Matilda ako Matilda.
Po týchto slovách si Machnáčik pokojne vložil vretenicu do vrecka.
- Počuj, - zbledol Sandálik. - Dúfam, že sa ju nechystáš zobrať so sebou?!
- A prečo nie? - zamračil sa Machnáčik. - Ak sama príroda chová vretenice na svojej hrudi, prečo by si nemohla jedna z nich týždeň-dva pobudnúť v mojom vrecku?
- Týždeň-dva? - zháčil sa Rukávnik.
- Veru tak, - rozhodne vyhlásil Machnáčik. - Zo dva týždne, kým sa celkom neuzdraví.
Rukávník so Sandálikom pochopili, že Machnáčika nepresvedčia, a tak si iba sťažka vzdychli.
- Radšej by sme si mali vypiť utišujúceho odvaru, - zahundral Sandálik.
Zamieril k valeriánovému kríčku a vytrhol ho. A potom sa vydali na spiatočnú cestu. Vpredu šiel Machnáčik a za ním, v úctivej vzdialenosti, Rukávnik so Sandálikom.

Sandálika trápi nepokoj

Keď kamaráti prišli k autu, najprv si uvarili utišujúci odvar. Len čo trochu vychladol, vypili ho, dokonca si doň nedali ani cukru.
- Teraz nám už zostáva vari len trošku počkať, - povedal Machnáčik. - Hneď uvidíme, aký má účinok. Kamaráti už čakali dosť dlho, ale beda, ani Rukávnika, ani Sandálika odvar vôbec neupokojil. Práve naopak: čoraz častejšie vrhali nepokojné pohľady na Machnáčikovo vrecko. Vrecko sa totiž hýbalo.
Rukávnikovi so Sandálikom sa trochu uľavilo až vtedy, keď Machnáčik vybral z auta kanvičku a vyhlásil, že pôjde do dediny po mlieko.
- Teda tak, - povedal Rukávnik so šibalským úsmevom. - Dosiaľ nám vždy postačil odvar a jahodová šťava, a teraz sa zdá, že...
- Že sa z teba stane bábätko, - zakončil Sandálik nedopovedanú vetu.
Machnáčik sa uškrnul.
- Vy ste bábätká, - povedal takmer nahnevane.
- Veď to nebude pre mňa.
- A pre koho teda? - spýtal sa Sandálik.
- No predsa pre Matildu, - zvýšil hlas Machnáčik.
- Alebo si myslíš, že chorá Matilda si nezaslúži dúšok čerstvého kravského mlieka?
Sandálik uvážlivo nechal Machnáčikovu otázku bez odpovede. Ešte by tá škriepka mohla prerásť do veľkej hádky. A tak sa Machnáčik vydal na cestu.
Rukávnik so Sandálikom, akoby sa boli dohodli, si naraz vzdychli, potom si vzdychli ešte raz a sadli si. Chvíľku sa ustarostene pozerali za Machnáčikom a mlčali.
Napokon si Sandálik vzdychol do tretice a pomaly sa zadíval na Rukávnika.
- Počuj, Rukávnik, - povedal ticho. - Mám to povedať otvorene, či ako?
- Len hovor, už som zvedavý, - odpovedal Rukávnik.
Sandálik pokračoval:
- Pravdaže, Machnáčik je výborný chlapec, ale ... ale neviem, či sme urobili správne, keď sme ho vtedy v zápale nadšenia z dobrej zmrzliny prijali ako svojho.
Rukávnika tie slová očividne privádzali do rozpakov. Len tak, z ničoho nič, si začal česať svoj rukávnik, očervenel a sklopil oči.
- Tak ty si myslíš, že... - Myslím si, že sme sa veľmi prenáhlili, keď sme uzavreli kamarátstvo s Machnáčikom, - pokračoval Sandálik. - Najprv sme ho mali lepšie spoznať, aj jeho zvyky a správanie. Ale my sme sa najedli sladkej zmrzliny, a hneď sme boli ochotní vrhnúť sa hocikomu okolo krku.
- Ale nepreháňaj, - zahundral Rukávnik. No Sandálik sa už rozohnil.
- Ani trošičku nepreháňam! - zvolal. - Ak niekto naozaj preháňa, tak je to Machnáčik! Alebo si myslíš, že to nie je preháňanie, keď si niekto strká do vrecka vretenicu? Možno ty to pokladáš za celkom prirodzenú vec...
Rukávnik sa nazdával, že strčiť si vretenicu do vrecka vôbec nie je prirodzená vec, ale nemal chuť ohovárať kamaráta za jeho chrbtom. Preto iba zahundral:
- Machnáčik je predsa náš kamarát.
- V tom to práve väzí! - rozhorčil sa Sandálik. - V tom je aj celé nešťastie, že sme natrafili na takého kamaráta. Len si predstav: kamarát, a pod kabát prichýli vretenicu!
Rukávnik zvesil hlavu. Nevedel, čo má Sandálikovi odpovedať. A napokon ani nechcel pokračovať v rozhovore za Machnáčikovým chrbtom. Pravdaže, Machnáčik mal svoje vrtochy, ale bol to dobrý kamarát a spoločník. Aby teda ten rozhovor ukončil, zatváril sa, že naňho idú driemoty.
- Od toho utišujúceho odvaru sa mi strašne chce spať, - povedal, pretiahol sa a zívol na celé ústa. - Nepospíme si trošku?
Sandálik hneď s Rukávnikom súhlasil.
- Pravdaže, - prikývol. - Ktovie, kedy sa nám opäť pošťastí zdriemnuť si. Vôbec si neviem predstaviť, ako budem spať na jednej lúke s vretenicou. - Keď na to Rukávnik nič neodvetil, doložil so ľstivým úškrnom: - A ty sa budeš cítiť dobre, keď ti v noci vlezie do rukávnika had?
- Daj pokoj, prosím ťa, - povedal Rukávnik a hlas sa mu zradne zachvel. - Prestaň už konečne s tými rečami o hadoch. Potom si ľahol na chrbát a zatvoril oči.
- No dobre, dobre, - zahundral Sandálik a vzal si príklad z Rukávnika. - Pokúsime sa zaspať. Nedajbože, aby sa nám tak snívalo o tej čertovskej vretenici!
Ktovie, čo bolo príčinou, či boli Rukávnik so Sandálikom jednoducho unavení, alebo mal na nich taký účinok utišujúci odvar, ale onedlho tvrdo zaspali. Navôkol cvrlikali lúčne kobylky a šuchotali všelijaké iné chrobáčiky. Z lesa sa ozýval lenivý spev vtákov. Od dediny doliehal psí brechot - akiste ta už došiel Machnáčik so svojou kanvičkou na mlieko. Ale Rukávnik ani Sandálik nepočuli celkom nič, lebo svorne pochrapkávali. Nepočuli ani to, ako s pohoršujúcim škrekom vyletela z lesa straka.
Straka sa usalašila na neďalekom lieskovom kríku a zvedavo si obzerala našich kamarátov. Potom zaškriekala ešte raz, ale už tichšie. Kamaráti sa ani nepohli. Aj straka na lieskovej vetvičke znehybnela. Teraz už ani na okamih nespustila oči zo spáčov. Uprene hľadela chamtivým pohľadom na zlaté medaily, čo sa v jasných slnečných lúčoch trblietali Rukávnikovi a Sandálikovi na prsiach.

Matilda pije smotanu

Dedinskí psi privítali Machnáčika svorným brechotom. Niektorí z nich vyskakovali na bránky, krvilačne vrčali a vycierali tesáky. Ale Machnáčik našťastie veľmi dobre poznal dedinských psov. Vedel, že najrozumnejšie je vôbec si ich nevšímať: keď si psa nevšímaš, onedlho úplne prestane havkať. A tak Machnáčik pokojne šiel ďalej. A aby sa nerozptyľoval myšlienkami o psoch, hundral si popod nos: „Jaj, či by som zjedol praclík, juj, či by som zjedol praclík..."
Machnáčikovo nevšímavé správanie na psov naozaj zaúčinkovalo. Ich psia odvaha ich očividne opustila, stratili sebadôveru a prišli do pomykova. Brechot bol čoraz váhavejší a ozýval sa čoraz zriedkavejšie, až napokon celkom umĺkol. Napokon sa psi začali tváriť, akoby Machnáčik bol len nejaký nie veľmi zaujímavý a pre psov už vôbec nezaujímavý prírodný jav.
Úplne ináč sa správala mladá gazdinka, ku ktorej Machnáčik zašiel vypýtať si mlieko pre Matildu. Táto mladá gazdiná ešte nikdy v živote nevidela takého maličkého a zábavného človiečika, a tak si Machnáčika prezerala s neskrývanou zvedavosťou.
Machnáčik sa tváril, že to nevidí. Úctivo sa uklonil a nadvihol klobúk.
- Dobrý deň, dobrého zdravia, - povedal zdvorilo. Na gazdinkinej okrúhlej červenej tvári celkom nevhodne zaihral široký úsmev.
- Bože môj, ty vieš dokonca aj rozprávať?!
- Naozaj ovládam toto nenáročné umenie, - úctivo pokračoval Machnáčik. - Ale žiaľ, ovládam len bežný hovorový jazyk. Keby som vedel skladať verše ako napríklad môj kamarát Rukávnik, tak by som pre vás s potešením zložil krátku básničku.
Po týchto slovách sa gazdiná odrazu začala k Machnáčikovi správať úplne ináč.
- Ale choď, prosím ťa, - zvolala nežným hlasom. - Vravíš, že by si pre mňa zložil báseň? Aj keď ju nevieš zložiť, drobček môj, aj tak si prvý, komu také dačo vôbec zišlo na um. Dosiaľ o básničkách so mnou nikto nehovoril. V čom ti môžem pomôcť? Machnáčik ukázal očami na prázdnu kanvu na mlieko.
- Musím obstarať trošku čerstvého mlieka pre chorú ... Gazdiná ho prerušila.
- Pre chorú? Čerstvého mlieka? Ó, nie, nie! Nedám ti čerstvého mlieka, ale čerstvej smotany! Veď chorá sa musí zotaviť. Nemám pravdu?
Gazdinka ani nečakala na odpoveď, vytrhla Machnáčikovi z rúk kanvičku a vbehla do domu. Vo dverách zastala a obzrela sa.
- A čože, tá chorá je tvoja príbuzná?
- Nie celkom, - odvetil Machnáčik. - Obrazne povedané, je to skôr moja kamarátka.
Gazdiná chápavo prikývla, zmizla v izbe a o chvíľu sa znovu zjavila s kanvičkou plnou čerstvej smotany. Teraz kráčala opatrne, aby smotanu nerozliala.
Keď prišla k Machnáčikovi, súcitne sa spýtala:
- Tvoja kamarátka je ťažko chorá?
- Dosť ťažko, - zahundral Machnáčik.
- Potom musí dobre jedávať, - povedala gazdiné, keď kládla kanvičku pred Machnáčika. - Smotana je dobrá na každú chorobu. Machnáčik prikývol.
- A čože je tej tvojej kamarátke? - neprestávala sa vypytovať gazdiná.
- Pristúpili ju, - povedal Machnáčik.
- Pristúpili? To už ako - pristúpili?
- Nuž celkom normálne, - vysvetľoval Machnáčik. - Práve v prostriedku. To je vážna vec.
- No pravdaže, - zašepkala gazdiná.
Ženička bola taká ohromená, že dlhú chvíľu nemohla prísť k slovu.
- Bože môj dobrý, - prehovorila napokon. - Čo všetko sa v našich časoch nestáva! Jednoducho ťa ktosi pristúpi. Navyše ešte v prostriedku. To sú teda veci! Pozdravuj svoju kamarátku a že jej prajem, aby čoskoro vyzdravela. Ako sa volá?
- Matilda.
- Teda Matilda...
Ktovie, či si Matilda už privykla na svoje meno, alebo jednoducho jej už bolo vo vrecku dusno, ale práve v tej chvíli vystrčila hlavu.
Gazdinej takmer oči vyskočili z jamôk.
- Veď máš hada... vo vrecku, - zajakavo vytlačila zo seba. - No ale toto!
- Čo ste povedali, hada? - zahundral Machnáčik a ľahostajne pozrel na Matildu. -Ach, naozaj je to had.
Vtom Matilda pravdepodobne zacítila vôňu čerstvej smotany. V okamihu sa do polovice vystrčila z vrecka a vykrúcala podlhovastú hlavičku na všetky strany. Ešte sekunda - a had skĺzol na trávu.
- No nie, len sa pozrite! - gazdiná si skrížila ruky na prsiach. - No povedzte!
Teraz sa kanvička ocitla rovno pred Matildiným nosom. Trošku námahy - a hadia hlava sa ponorila do smotany.
- A ona tú smotanu neotrávi? - znepokojila sa gazdiné. - Veď vretenica má jedovatý zub.
Ale Machnáčik iba roztržito mávol rukou.
- To nič, - zahundral.
Keď sa Matilda nasýtila, Machnáčik si ju strčil do vrecka a vľúdne sa jej pritom prihováral:
- A teraz hajinkať, Matildočka. Spánok zaháňa všetky trápenia a choroby.
- Ako?! - zbystrila pozornosť gazdiná. - Ako ju to voláš?
- Matilda, - zahundral Machnáčik. Ženička zmĺkla, potom sa usmiala a povedala:
- Namojveru, máš ty zlaté srdce, keď ti dokonca ani had neublíži. A ani trošku sa nebudem čudovať, ak sa jedného krásneho dňa staneš básnikom.
Tieto slová sa hlboko vryli do Machnáčikovej duše. S dojatím sa gazdinej poďakoval za smotanu aj za priateľské porozumenie. Potom zdvihol kanvičku - ešte tam zostalo smotany na dva alebo aj tri obedy pre Matildu - a pobral sa späť ku kamarátom.

Straka zlodejka

Machnáčik si veselo vykračoval po poli. V jednej ruke energicky hojdal kanvičkou a druhou si podchvíľou opatrne ohmatával vrecko, v ktorom si voľkala a potichučky zažívala smotanu Matilda. Machnáčik sa kochal v pohľade na okolitú krajinu. Jej prostá krása mu napĺňala srdce tichou radosťou. Ražné pole vlnil nežný vánok, zrúcaniny na kopci pozlacovali slnečné lúče. Vpredu sa modral les a o chvíľu sa vynorilo aj Rukávnikovo auto, ktoré stálo na jeho okraji. Ešte zopár krokov, a k Machnáčikovým ušiam doľahlo Rukávnikovo a Sandálikovo hlasité odfukovanie.
O chvíľočku bol už Machnáčik pri svojich spoločníkoch, ktorí spali vedľa seba tak sladko, ako spinkajú iba maličké deti.
Zrazu však Machnáčik stŕpol a čelo mu preťali zádumčivé vrásky.
- Hm, - rozpačito vyhŕkol zo seba. - Tu čosi nie je v poriadku.
Machnáčik postupne všetku svoju pozornosť sústredil na Sandálika. Zdalo sa mu, že Sandálik je akýsi iný. Ale čím to je? Na to veru nijako nemohol prísť. Možno sa Sandálikovi sníval zlý, strašný sen, a preto sa zdal taký čudný. Ale nie, jeho tvár bola celkom pokojná, takže tú čudnú zmenu nevyvolal sen.
Machnáčik bol v pomykove. Tak či onak, rozhodol sa, že kamarátov zobudí. Viac hláv viac vie, tým skôr, že jedna z nich patrí samému Sandálikovi. Možno im Sandálik sám povie, čo sa to s ním deje.
- Vstávajte! Vstávajte! - skríkol Machnáčik. - So Sandálikom sa deje čosi nedobré!
Sandálik s Rukávnikom len s námahou otvorili ospanlivé oči a neochotne si sadli.
- Tak, a teraz ti jednu vylepím, dobre? - zahundral Sandálik, ešte napoly rozospatý. - Potom aj tebe bude tak zle.
Machnáčik si Sandálikovu nevraživosť nevšímal a vecne pokračoval:
- Nemysli si, že to je hlúpy žart, - povedal Sandálikovi. - Niečo na tebe nie je také ako predtým.
- Aj s tebou kadečo nie je také, - nedal sa Sandálik. - Napríklad predtým si nenosil po vreckách jedovaté hady.
Machnáčik si zadumane poťahoval bradu.
- To je niečo celkom iné, - povedal. - Matilda ku mne vlastne pribudla, ale tebe čosi chýba.
- Ak niekomu niečo chýba, tak si to ty, - zasmial sa Sandálik a veľavýznamne si ukazovákom poklepkal po čele. - Kto má zdravý rozum, ten si nebude začínať s vretenicami.
Medzitým sa však aj Rukávnik pozorne zahľadel na Sandálika.
- Vretenici daj zatiaľ pokoj, - zamiešal sa do rozhovoru. - Tak sa mi vidí, že Machnáčik má pravdu. Sandálik sa naozaj zmenil, ale ani ja neviem nájsť to správne slovo, aby som tú zmenu mohol pomenovať.
- Myslím, že obaja máte prázdne hlavy, - zahmkal Sandálik.
Rukávnik v okamihu ožil.
- Už to mám! - zvolal. - To je ono, to je to správne slovo - prázdno! Sandálik, čosi ti chýba, ver mi!
Tentoraz Sandálik už nepovedal nič, len rozpačito pozeral z Rukávnika na Machnáčika.
Zrazu Machnáčik znepokojene zašepkal:
- Medaila! Kde máš medailu, Sandálik?
Všetko už bolo jasné. Sandálikova hruď naozaj zostala prázdna, práve taká prázdna, ako povedal Rukávnik. Chýbala mu medaila, čo mu náčelník hasičov vlastnoručne pripol na hruď za odvahu, ktorú prejavil v boji proti mačkám.
Na dlhý čas zavládlo tiesnivé ticho. A v tomto tiesnivom tichu Sandálik, Rukávnik aj Machnáčik premýšľali o jednom a tom istom: Kto je ten opovážlivý zlodej, ktorý bezočivo strhol z hrude spiaceho Sandálika medailu, a kam ju odniesol?
Akoby odpoveď na tieto neveselé myšlienky sa z konárov neďalekej liesky ozvalo krákanie straky. Všetci traja sa súčasne pozreli tým smerom.
- Straka! - zvrieskol Sandálik. - Čestné slovo, to má ona na svedomí!
Machnáčik nespúšťal zo straky oči. Od mladi vždy s veľkým záujmom skúmal zvyky vtákov, a tak sa naučil všeličo predvídať. Napríklad podľa letu lastovičky vedel neomylne predpovedať počasie na druhý deň, a keď krákali na vrchovcoch stromov vrany, to bolo neklamné znamenie, že sa blíži líška alebo poľovník. Pravdaže, nebol mu cudzí ani duševný svet strák. Dobre vedel, že zlodejstvo je v stračom svete veľmi rozšírené a že straky obyčajne nevedia odolať rôznym blýskavým predmetom. Machnáčik tiež vedel podľa hlasu a letu straky zavše robiť celkom dômyselné závery.
- Akoby sa nám vysmievala, - poznamenal Rukáv-nik, keď si straka na lieskových konároch zakvákala svoju pravidelnú serenádu.
Ale Machnáčik s tým nesúhlasil.
- Také škriekanie vyjadruje skôr bezmocnú zlosť, - povedal. - Straka odvliekla Sandálikovu medailu do svojho hniezda a teraz sa vrátila po Rukávnikovu. Ale tu ju čakalo nemilé prekvapenie: medzitým ste sa zobudili.
- Keby si sa nebol spriahol s tou svojou vretenicou, tak by sme si vôbec neľahli spať, - nedal sa Sandálik.
- Nebyť tej potvorskej vretenice, mal by som medailu tam, kde má byť. A teraz...
- A teraz straka odletela, - oznámil Machnáčik a prerušil Sandálika. - Vidíte? Akiste sa vráti do hniezda a tam sa bude kochať medailou.
Straka skutočne vzlietla z lieštiny a vzďaľovala sa, mávajúc krídlami.
- Za ňou! - skríkol Sandálik. - Nesmieme tú zlodejku stratiť z dohľadu!
Kamaráti sa vrhli k autu. Rukávnik naštartoval a naháňačka sa začala.
Našťastie straka letela takmer ponad cestu, takže Rukávnik nemusel odbočovať. Naháňačka po oráčinách a lúkach by bola oveľa zložitejšia, ak by vôbec bola možná. Rukávnik stúpil na plynový pedál a auto sa pomaly približovalo k strake.
- Nechoď celkom blízko, - vysvetľoval Rukávnikovi Machnáčik. - Keby straka zistila, že za ňou sliedime, mohla by nás veľmi jednoducho prekabátiť a odletieť opačným smerom.
- Zasa si múdry. Tebe sa to povie, - uštipačne podpichol Sandálik. - Medailu máš na prsiach a vretenicu vo vrecku. Aj ja chcem naspäť svoju medailu, a to za každú cenu. Pridaj, Rukávnik!
Rukávnik sa ocitol medzi dvoma ohňami, a tak iba bezmocne pozeral zo Sandálika na Machnáčika.
Situáciu nečakane vyriešila sama straka: urobila ostrý oblúk a zamierila k hradným zrúcaninám. Rukávnik vypol motor, lebo prenasledovať ju po ražnom poli jednoducho nemohli. Kamarátom nezostávalo nič iné len pozerať za odlietajúcim vtákom, ktorý sa zdal čoraz menší a menší. O chvíľu už bola straka nad zrúcaninami hradu, ešte raz opatrne zakrúžila vo vzduchu a rýchlo ako kameň zletela dolu.
- Niekde pri zrúcaninách má hniezdo, - povedal Machnáčik. - To je isté.
Nato Rukávnik zosmutnel.
- Potkany, - zašepkal. - Veď tam žijú potkany... Zmienka o potkanoch veru radosť na Sandálikovej a Machnáčikovej tvári nevyvolala. Ale oni museli za každú cenu získať späť Sandálikovu medailu, v tom boli všetci zajedno. A tak Rukávnik znovu naštartoval a začal hľadať cestu k zrúcaninám.

V zrúcaninách

Po krátkom blúdení Rukávnik našiel dosť širokú aj rovnú cestu, čo viedla rovno k zrúcaninám. Kamaráti však boli čoraz vážnejší a zamĺknutejší, najmä keď im rovno popred auto prebehol obrovský sivý potkan.
- Počul som, že potkany sú strašne pažravé, - ustarostene povedal Rukávnik. - Ktovie, či žerú aj poťahy do auta? - Určite však pijú petrolej do lámp, - oznámil im Sandálik. - A po petroleji si najlepšie pochutia na gume.
Tieto slová Rukávnika celkom vážne znepokojili.
- Ako naschvál nemám ani jeden rezervný poťah, - vzdychol si.
Nato Sandálik rozhodne povedal:
- Ale nemáme ani náhradnú medailu. Len pridaj, Rukávnik! Veď jedna medaila je sto ráz cennejšia ako nejaké štyri poťahy.
Poďme, uháňaj plnou parou vpred!
Ale uháňať už nebolo kam. Cesta sa skončila, pred nimi sa týčili hradné zrúcaniny. Rukávnik rázne zamieril rovno do diery v múre.
Zaškrípali brzdy.
Vtom zrazu...
- Ach, panebože! -zvolal Sandálik.
- To je strašné! - zašepkal Machnáčik. Rukávnik si prikryl oči.
Auto tak prudko zabrzdilo, že ešte chvíľku potom poskakovalo na mieste. A tak to vyzeralo, akoby sa aj ten neživý stroj zachvel od hrôzy pred týmto vskutku strašným divadlom.
Pravdaže, kamaráti boli na stretnutie s potkanmi pripravení. Ale ani netušili, že potkanov bude tak strašne veľa. Už pri pohľade na to množstvo kamarátom priam stuhla krv v žilách. Tento hrôzostrašný zástup pokrýval medzi zrúcaninami každý kúsok zeme sťa živý koberec. Bol ako sivá pena, ktorá kde-tu vyšplechuje na múry, lebo na zem sa všetky potkany nepomestili. A oči, tie potkanie oči! Aká strašná zlosť z nich sršala!
- Sandálik môj zlatý, - zanariekal Rukávnik, keď sa konečne odvážil odtiahnuť ruku z tváre. - Darujem ti svoju medailu, len čo najrýchlejšie odtiaľto utečme!
- Aj ja ti môžem dať svoju medailu, Sandálik, - pridal sa Machnáčik. - Budeš ich môcť nosiť striedavo alebo obidve spolu.
Ale ešte skôr ako Sandálik stihol odpovedať, odkiaľsi zhora sa ozvalo škriekanie straky. Tentoraz bol jej hlas naozaj výsmešný. Znel práve tak, akoby sa straka kamarátom posmievala.
Až teraz si priatelia všimli košatú borovicu, čo rástla medzi zrúcaninami. A či veríte, alebo nie, na vrchovci stromu sa vynímalo stračie hniezdo. To odtiaľ sa rozliehal ten bezočivý škrekot.
- Kamaráti moji, - nečakane ticho a vážne prehovoril Sandálik. - Chceli ste mi nezištne darovať svoje medaily. Som vám za to veľmi povďačný, čestné slovo. Ale spomeňte si, za čo ste tie medaily dostali! Za odvahu, nie? Všetkých nás vyznamenali za udatnosť. Či sa to patrí, aby sme my, takí odvážlivci, zbabelo utiekli? Najmä teraz, keď sme tak blízko pri cieli? Rukávnik odhadol pohľadom vzdialenosť od auta po borovicu.
- Sme blízko, to je pravda, - vzdychol si. - Ale od cieľa nás delí najmenej dvetisíc potkanov.
Ale Sandálikove slová predsa len zaúčinkovali, takže sa ani Rukávnik, ani Machnáčik viac neodvážili spomenúť útek. Čo sa dá robiť, keď ich už vyznamenali za odvahu, musia svoj údel znášať statočne.
- Môžeme vyliezť na vrcholec borovice, - poznamenal Machnáčik. - Problém je však v tom, ako sa k nej prederieme cez ten húf potkanov.
- Presne tak, presne tak, - prikývol Rukávnik. - V tom je ten problém.
Zrazu sa však pod borovicou odohralo niečo nezvyčajné. Potkaní húf sa tak zomkol, že vznikol asi meter široký voľný priestor. Na tento priestor vystúpili dva potkany.
Jeden z nich bol celkom obyčajný, stredne veľký potkan s hladkou srsťou. Ibaže vyzeral akýsi nemotorný a z húfu vystúpil akosi neochotne. Zato druhý bol veľký ako mačka. Bol to sýty a sebavedomý tvor, ktorý prekypoval silou a zdravím. Sebaisto si premeral okolitý zástup, potom vyceril zuby a uprel zlostný pohľad rovno do očí druhého potkana. Hodnú chvíľu sa ani jeden z nich nepohol.
- Čo sa tam vlastne deje? - čudoval sa Rukávnik. - Čo tie dva potkany jeden od druhého chcú?
- Idú sa biť, - povedal Machnáčik.
Nehľadiac na vážnosť situácie, Sandálik roztiahol ústa do širokého úsmevu.
- Myslím, že sa skôr hrajú, kto vydrží dlhšie nežmurknúť, - povedal. - Asi takú hru, ako sme sa my kedysi hrali s mačkami.
Machnáčik prikývol.
- Máš veru pravdu, - povedal. - Hrajú sa na žmurkačku, tak spolu zápasia. Pohľad je najmocnejšia zbraň potkana. Pohľadom môže druhého potkana dokonca aj zabiť a zubami sa ho pritom vôbec ani nemusí dotknúť.
Po tejto Machnáčikovej poznámke opustili Sandálika aj posledné zvyšky veselosti. Potkany medzitým pokračovali v nezvyčajnej bitke. Ten veľký práve začal krúžiť okolo protivníka, ktorý zúrivo naježil srsť a výhražne zaškrípal zubami.
Nespočetný húf potkanov sledoval túto potýčku so zatajeným dychom, akoby boli na strhujúcom cirkusovom predstavení.
- Akosi už po tej medaile tak veľmi netúžim, - zahundral odrazu Sandálik. - Čo sa mňa týka, môžeme sa hneď a zaraz obrátiť.
A Sandálik z ničoho nič prestal pohybovať prstami, čo bolo veľmi zvláštne.
Machnáčik s Rukávnikom sa prekvapene pozreli na Sandálika. Bodaj by nie, veď potkania potýčka, to je naozaj hrozné predstavenie. Preto sa nečudujme, že zapôsobila aj na Sandálika. A predsa... veď iba pred chvíľou Sandálik veľmi presvedčivo a rázne vysvetľoval, v čom spočíva odvaha.
- A odvaha? - spýtal sa Rukávnik. - Ako je to s odvahou?
- Veď tá medaila ma neurobí odvážnejším, keď som aj bez nej smelý, - vyhlásil Sandálik. - Myslím, že význam všelijakých odznakov a medailí vôbec netreba preceňovať.
Ale Rukávnik s Machnáčikom už nepomýšľali na ústup. Pravda, spočiatku sa zľakli, ale práve vtedy im dodali odvahy Sandálikove presvedčivé slová. Teraz boli na rade oni, aby ho povzbudili.
- Hore hlavu, Sandálik! - povedal Rukávnik. Machnáčik doložil:
- Veď tých hnusných potkanov sa bojíme všetci. Ale naozajstná odvaha spočíva práve v tom, že hoci sa ti trasú kolená, aj tak sa postavíš zoči-voči smrti a nedáš sa na útek.
Sandálik nič neodpovedal, ale opäť začal pohybovať prstami.
Potkania potýčka trvala už asi hodinu alebo ešte dlhšie, ale scéna na bojovom poli zostávala nezmenená. Veľký potkan krúžil okolo menšieho, ktorý sa bojazlivo krčil k zemi.
Vtom Machnáčik nečakane povedal:
- Proti potkanom si musíme obstarať zbraň!
- Správne! - zvolal Sandálik. - Keby som tak mal svoju gumipušku...
Ale Machnáčik mu nedal dopovedať a rázne pokračoval:
- Ani gumipuška, ba dokonca ani tá najdômyselnejšia puška by nám proti potkanom vôbec nepomohla, - povedal. - Potrebujeme celkom inú zbraň a ja ju idem pohľadať.
- Čo?! - zľakol sa Rukávnik. - Vari nás so Sandálikom nechceš nechať v tomto potkanom pekle?!
- Práve to sa chystám urobiť, - zdôraznil Machnáčik. - Veď počas mojej neprítomnosti niekto musí dávať pozor na straku, aby neodletela aj so Sandálikovou medailou.
- Ale... - ajachtal Sandálik. Machnáčik ho však opäť prerušil:
- Nijaké ale! Musím sa ponáhľať! Teraz potkany sledujú potýčku, a tak si ma nevšimnú. Keď sa bitka skončí, bude už neskoro!
Machnáčik bez otáľania otvoril dvierka, opatrne zoskočil na zem a už o chvíľku sa stratil Rukávnikovi aj Sandálikovi z dohľadu.
- Odišiel, - zašepkal Rukávnik. Sandálik skľúčene prikývol.
Na bojovom poli začal menší potkan prerývane dýchať. Prešlo ešte niekoľko minút a potom sa zvalil na zem, aby už nikdy viac nevstal.

Strašná noc

Slnko už pomaly zapadalo, ale po Machnáčikovi nebolo ani chýru ani slychu.
- Kde sa len mohol podieť? - znepokojoval sa Rukávnik. - Čo ak sa mu niečo prihodilo?
Sandálik sa zatváril, akoby sa vôbec nechumelilo.
- Čo sa týka príhod, tak prednedávnom sa Machnáčikovi prihodilo, že si obstaral vretenicu, - zlomyseľne poznamenal

Sandálik. - Kým tu Machnáčik nie je, nemusíme sa jej aspoň obávať.
Pravdaže, Sandálik aj sám dobre vedel, že je to slabá útecha. Čo znamená jedna jediná vretenica v porovnaní s húfom potkanov! Navyše Matilda pokojne sedela v Machnáčikovom vrecku, ale potkany boli čoraz útočnejšie.
Potkany sa čoraz väčšmi a väčšmi zomkýnali okolo auta. Niektoré z nich už vyskočili aj na kapotu. O chvíľku už zaduneli na streche potkanie pazúry. Zakaždým keď sa dlhá fúzatá papuľa obrovského potkaniska zahľadela do okienka, Rukávnika aj

Sandálika zachvátila triaška.
- Dobre si zatvoril dvierka? - tichučko sa spýtal - Sandálik.
Rukávnik prikývol.
- Dvierka sú zavreté, ako treba, - povedal. - Ale vôbec sa nebudem čudovať, keď ...
Rukávnikovu vetu prerušil silný úder. Kamaráti sa vystrašene pozreli cez sklo a zistili, že to z celej sily búcha na auto obrovský potkan.
- Čomu sa nebudeš čudovať? - spýtal sa Sandálik po krátkom mlčaní.
- Ani trošku sa nebudem čudovať, ak sa ukáže, že tie potkany sú schopné prehrýzť železo aj plech, - dokončil prerušenú vetu Rukávnik. - A ak pijú petrolej, ako tvrdíš, tak prečo by neokúsili aj benzín?
Sandálik na to nepovedal nič, ale výraz jeho tváre hovoril za všetko, prezrádzal celkom očividný strach.
Potichučky, takmer nepozorovane sa prikradla noc. Ani Rukávnik, ani Sandálik si veru nepamätali na takú dlhú a tmavú noc, dlhú a tmavú, hoci obloha na obzore bola purpurová ako vždy v lete. Nálada sa im nezlepšila ani vtedy, keď spoza zrúcaného múru vyplával veľký a priateľský mesiac v splne. Práve naopak, v mesačnom svite bolo počínanie potkanov vidieť oveľa lepšie, a tak Rukávnik so Sandálikom pochopili, že sú na tom zle. Bolo jasné, že potkany majú akési nečisté úmysly.
Spočiatku sa prstenec obkľúčenia trošku rozšíril, takže medzi potkanmi a autom vznikol dosť široký priestor. Potom sa tie najobrovskejšie potkany začali stavať pred autom do bojových pozícií. Asi takých dvadsať krokov pred autom sa zoradili do hrozivého zástupu.
- Zdá sa, že sa chystajú na útok, - prerývaným hlasom povedal Sandálik.
- Veru, aj mne sa zdá, - súhlasil Rukávnik. - Pochopili, že iba vyhrážkami nás zo zrúcanín nevyženú. Rukávnik so Sandálikom sedeli celí napätí na predných sedadlách. V mesačnom svite, čo prenikal cez sklo, vyzerali ich vážne tváre ešte bledšie, ako boli v skutočnosti.
Navôkol panovalo ticho. Straka vo svojom hniezde už dávno spala. Iste sa jej snívali sladké sny o Sandálikovej medaile, a tak ani netušila, čo sa odohráva celkom neďaleko.
Vtom sa to začalo...
Zástup potkanov, čo sa zoradil oproti autu, sa odrazu zamrvil a tento zvláštny oddiel sa ako na povel dal do pohybu.
- Už idú, - žalostne zastonal Sandálik. - Ako sivá lavína!
V tom okamihu Rukávnik naštartoval a pridal plyn. Auto doslova poskočilo z miesta.
Potkany už boli celkom blízko. Auto vyrazilo v ústrety zástupu útočníkov.
Zrážka bola nevyhnutná.
„Len aby sa auto neprevrátilo," stihol si pomyslieť Rukávnik.
Vtom sa rozľahol strašný rachot.
V zadnej časti auta zarinčali hrnce a panvice, zacvendžali šálky a taniere. Tieto zvuky sa pomiešali s potkaním piskotom.
Bolo vidieť, ako sa potkany rozpŕchli na všetky strany.
Rukávnik však držal nohu na plynovom pedáli, a tak sa auto so zúrivým vrčaním rútilo dopredu.
- Poďme, pridaj! - nadšene kričal Sandálik zachrípnutým hlasom. - Len do nich, Rukávnik!
Rukávnik pridával plyn a auto sa znova a znova vkliňovalo do húfu potkanov. Tie zúrivo vycierali zuby, ale museli ustúpiť.
Rukávnik zastavil auto až vtedy, keď boli bojové útvary potkanov definitívne rozdrvené.
- Dúfam, že to zatiaľ stačí, - unavene si vzdychol.
- Dostali, čo im patrí, - uškŕňal sa Sandálik. - Teraz budú naše auto z diaľky obchádzať.
Ale Rukávnik o tom taký presvedčený nebol.
- Potkany nie sú z tých, čo sa len tak ľahko vzdávajú, - povedal. - Sú strašne dôsledné a vytrvalé.
Spočiatku sa rozhodne nezdalo, že by potkany mali nejaké útočné plány. Ochotne sa zdržiavali v úctivej vzdialenosti od auta.
Čas plynul a obloha na východe pomaly bledla. Na úsvite sa do zrúcanín vrátilo zopár potkaních oddielov, ktoré zbíjali v okolitých dedinách. Všetku korisť, čo privliekli, rýchlo požrali, a tak sa na lúpež vydali ďalšie oddiely.
- Strašné čo len pomyslieť, koľko ľudskej práce vyjde navnivoč pre týchto nenásytných zbojníkov, - poznamenal Rukávnik.
Sandálik zamračene doložil:
- Keď to takto pôjde aj ďalej, tak kraj môjho detstva čoskoro spustne. Kedysi potkany neboli také pažravé.
Nadišlo ráno a straka na vrchovci borovice privítala východ slnka triumfálnym škrekom. Potom niekoľkokrát zamávala krídlami, akoby skúšala ich pevnosť, vzniesla sa do povetria a vzďaľovala sa smerom k lesu. A pritom neustále škriekala na plné hrdlo.
Rukávnik bol po nepokojnej noci taký unavený, že na straku úplne zabudol a spomenul si na ňu až teraz. - Nemala na krku medailu, - zahundral. - Ale možno ju odniesla v zobáku.
Sandálik vyprskol smiechom.
- Poď, vyskúšame to, - povedal. - Zober si medzi zuby medailu a porozprávaj mi niečo o svojom osamelom živote.
- A prečo sa mi posmievaš? - urazil sa Rukávnik.
- Ako mám hovoriť s medailou v ústach?
- To by som chcel vedieť aj ja, - zasmial sa Sandálik. - To by sa ti asi nepodarilo. A straka by tiež sotva mohla tak nahlas škriekať s medailou v zobáku.
- No pravdaže, - dovtípil sa Rukávnik. - Zdá sa, že som sa predsa len trošku odtrhol od skutočnosti.
Len čo to však stihol povedať, skutočnosť sama dala o sebe vedieť, a to tým najstrašnejším spôsobom: potkany opäť zaútočili.
- No-no! - povedal Sandálik. - Nestačila vám jedna príučka?
Hlas mu však vôbec neznel sebaisto.
- Bojím sa, že sa z porážky všeličomu podučili, - povedal Rukávnik. - Čo keď si pripravili nový, oveľa lepší plán útoku?! Kamaráti pozorne sledovali presuny potkanov.

Zázračná zbraň

Potkany sa pomaly, ale neodvratne blížili k autu. Nervózne pošklbávali fúzmi, nozdrami nasávali vzduch, krvilačne iskrili očami.
Rukávnik a Sandálik pochopili, že tentoraz si potkany zaumienili útočiť ináč ako v noci. Očividne vyvodili z neúspechu vážne dôsledky.
Mocná úderná sila, špeciálna jednotka z vybraných potkanov, sa teraz rozdelila na dve časti a rozmiestnila sa po obidvoch stranách auta.
- Teraz budú útočiť z krídel, - smutne povedal Rukávnik. - To znamená, že nemôžeme odpovedať protiútokom z auta.
- Keď sa na nás vyrútia z obidvoch strán, - žalostne zahundral Sandálik, - je takmer isté, že budeme za živa pochovaní pod húfom potkanov a auto bude náš hrob na kolesách.
Vyzeralo to vskutku tak.
Rukávnik bezmocne položil ruky na volant. Veľmi sa mu triasli. Čo robiť? Čo len má robiť? Sandálikovi vystúpili na čelo obrovské kvapky potu. Nemali nijaké východisko!
Medzitým sa potkany v rojnici blížili z oboch strán. Opäť sa z húfu ozval ten čudný šramot, ktorý Rukávnik so Sandálikom začuli v noci.
Teraz, práve teraz sa musí začať strašný potkaní útok...
Ale čo to znamená?!
Namiesto toho, aby sa potkany vrhli na auto, ako na povel obrátili hlavy na tú stranu, kde bol vchod do zrúcanín. Ešte okamih, a celá velikánska tlupa sa vyrútila tým smerom, Ako rýchlo a nečakane potkany zmenili smer útoku!
Rukávnik so Sandálikom sa vrhli k zadnému okienku, lebo chceli vidieť, čo potkany mohlo donútiť, aby sa vzdali pôvodného zámeru. Vtom však kamaráti jednohlasne zvolali:
- Machnáčik!
Machnáčik sa konečne vrátil. Ale v akej chvíli!
Sandálik si zakryl oči, to isté urobil aj Rukávnik. Ani jeden nechcel vidieť, ako zahynie ich priateľ a spoločník.
O chvíľu Sandálik ticho povedal, s očami ešte stále zavretými:
- Bol to výborný kamarát.
Teraz bol Sandálik ochotný Machnáčikovi všetko odpustiť, zabudnúť na všetky nedorozumenia, ktoré občas medzi sebou mali.
Dokonca ani tú Matildu, tú potvorskú vretenicu, ani tú už nikdy nespomenie nedobrým slovom.
- Iste už bude po všetkom, - povedal napokon Rukávnik. - Otvoríme oči?
- Čo už zmôžeme, otvorme, - súhlasil Sandálik. - Aspoň priamo pozrieme do očí vlastnému osudu.
Keď otvorili oči, uvideli Machnáčika, ako si celkom spokojne vykračuje k autu.
- Stal sa zázrak! -zvolal Rukávnik.
To sa naozaj bez akéhokoľvek zveličovania dalo nazvať zázrakom; potkany, ktoré sa predtým tak zúrivo vrhli k Machnáčikovi, teraz vystrašene otáľali dobrý kus od neho. Dokonca ani tie najmocnejšie, s ocami sršiacimi hnevom, neosmelili sa priblížiť k Machnáčikovi ani na krok. Akoby bol obkolesený nejakým múrom, cez ktorý sa nemohol prebiť ani jeden potkan. Machnáčik si vykračoval a pritom sa tváril, akoby rozzúrený húf vôkol neho jednoducho nejestvoval. V ruke hompáľal čímsi, čo vyzeralo ako kytička kvetov, a dokonca si nôtil akúsi melódiu. Napokon pristúpil k autu, otvoril dvierka a bodro pozdravil:
- Dobré ráno!
Teraz, keď tlupa potkanov znovu ustúpila a Machnáčik živý a zdravý sedel v aute, Sandálik začal opäť zapárať.
- Vitaj, ty čudo čudovaté! - odpovedal uštipačne. - Čo najsrdečnejšie ti ďakujeme za kyticu kvetov v toto nádherné ráno.
U nás je všetko v tom najlepšom poriadku a na svojom mieste, dokonca máme aj čerstvé kvietky. Veď čože by to bol za život - bez kvetov a bez vretenice Matildy!
Ale Machnáčik povedal:
- To máš naozaj pravdu. Bez tohto, ako si sa vyjadril, kvietka by naozaj nijaký život teraz nebol. Pre- * tože tento takzvaný kvietok, to je bylinka zvaná psí jazyk, vynikajúca, zázračná zbraň proti potkanom.
Machnáčik zamával kamarátom pred nosom rastlinou s červenými kvetmi a podlhovastými lístkami a potom pokračoval:
- Tak teda o čo ide, - povedal. - Ani jeden potkan totiž neznesie zvláštnu vôňu tejto rastlinky. Práve preto som tak ľahko prešiel cez potkaní zástup. Mimochodom, známe sú dokonca také prípady, že sa potkany a myši hromadne topili v mori, ak sa na palube lode zjavil čerstvý psí jazyk.
- Hurá! - nadšene zvolal Sandálik.
Po jeho nespokojnosti nezostalo ani stopy.
- Myslím, že je najvyšší čas, aby sme sa dali do toho, - rozhodne vyhlásil Rukávnik a naštartoval. - Veď vyškriabať sa na vrcholec borovice nie je len taká jednoduchá vec, zvlášť pre mňa, keď si nemôžem zobliecť rukávnik.
- Pravdaže, - prikývol Sandálik. - Skoré ráno je najvhodnejší čas na obsadenie stračích hniezd. V horúčave, čo bude cez deň, sa nám už nebude veľmi chcieť útočiť.
Rukávnik podišiel s autom k borovici. Machnáčik vystúpil a rozháňajúc sa rastlinkou, odohnal potkany do úctivej vzdialenosti. Za ním sa odvážili vystúpiť aj Rukávnik so Sandálikom.
- Tak sa dáme do toho, - bodro zvolal Sandálik. - Vpred k novým výšinám!
Vtom sa už aj začal obratne škriabať po kmeni stromu a pritom holými prstami na nohách majstrovsky vyhľadával oporu v štrbinách borovicovej kôry.
- Ako rýchlo sa všetko môže zmeniť! - pokrútil hlavou Rukávnik. - Ešte pred chvíľou sa Sandálik v duchu lúčil so životom, a teraz sa ako nejaký junák derie k výšinám!
- Si na rade, - prerušil Rukávnika Machnáčik. Odrazu sa však Rukávnik zamračil.
- Vieš... je dosť nebezpečné nechávať auto bez dozoru, - povedal. - Ešte by doň mohli vliezť potkany.
- Hm, - uškrnul sa Machnáčik a zamyslel sa.
- Čo ste tam ostali trčať? - ozval sa z vrcholca stromu Sandálikov hlas.
Vtom zišla Machnáčikovi na um spásonosná myšlienka:
- Položíme vedľa auta psí jazyk.
- Myslíš, že to pomôže?
- Pravdaže! - Machnáčik bol priam nadšený svojím nápadom. - Psí jazyk ochráni auto lepšie ako tá najtajnejšia zámka. - Po latinsky sa psí jazyk volá Cynoglossum officinale.
To rozhodlo, lebo latinský názov psieho jazyka urobil na Rukávnika hlboký dojem.
- Nech je po tvojom, - povedal.
Machnáčik položil bylinku na kapotu a vedno s Rukávnikom sa začali škriabať na strom.

V stračom hniezde

Sandálik sa už zakrádal ku korune stromu a Rukávnik s Machnáčikom boli kdesi na polceste, keď odrazu doľahol ku kamarátom podráždený škrek straky.
- Blíži sa sem! - práve tak podráždene vykríkol Sandálik.
Z výšky videl okolie lepšie a vďaka tomu prvý zbadal straku, ktorá sa ako šíp blížila od lesa.
- Pohni sa, rýchlejšie! - zvolal Machnáčik.
- Zohni sa, rýchlejšie! - skríkol Rukávnik, ktorý si od vzrušenia vždy plietol slová.
Sandálik, pravdaže, aj sám dobre vedel, že hniezdo sa dá skôr obrániť ako dobyť. Len skús vniknúť do hniezda, keď ťa každú chvíľu môže po hlave udrieť ostrý stračí zobák! Oveľa ľahšie je letiacemu vtákovi nedovoliť, aby sa priblížil k hniezdu. Sandálik sa preto všemožne usiloval vyliezť hore skôr, než priletí straka, aby mohol zaujať obranné postavenie.
Ale straka si to zrejme všimla. S každým mávnutím krídla sa priam hrôzostrašnou rýchlosťou približovala k hniezdu.
- Kto z koho? - najedovane si hundral Sandálik popod nos a kŕčovito sa zakvačil do najbližšieho konára.
Kolená ho pálili, dlane a nohy mal lepkavé od živice, pichľavé vetvičky ho podchvíľou šľahali po tvári.
Ale Sandálik si ničoho nevšímal. Hniezdo mal už na dosah ruky. Tak, a hotovo. Posledné vypätie síl, a Sandálikova vytrvalosť bola korunovaná úspechom - stál na okraji hniezda. Kdesi-čosi, o chvíľočku sa zjavila straka a s ohlušujúcim škrekom začala poletovať okolo hniezda.
- Si šikulka! - zakričal zdola Machnáčik.
- Si cibuľka! - zakričal Rukávnik, ktorý bol ešte nižšie.
Žiaľ, Sandálik nemal čas tešiť sa z uznania svojich zásluh. Veľmi dobre vedel, že straka vôbec nekrúži okolo hniezda pre vlastné potešenie, ale usiluje sa vystihnúť vhodnú chvíľu, aby sa vrhla na bezočivého votrelca.
Sandálik si rýchlym pohľadom obzrel hniezdo. Hľadal palicu alebo konárik, ktorý by mohol použiť ako zbraň. A pozrime sa, stal sa zázrak nad zázraky! Pravdaže, iba ruka osudu alebo niečo podobné mohlo položiť do hniezda celkom dobrú gumipušku. Sandálik v okamihu gumipušku schmatol a teraz sa rozhliadal vôkol seba, lebo hľadal nejaké strelivo. To je skvelé! Koruna borovice bola obsypaná mladými zelenými šuškami.
Vybral si jednu neveľkú, ale od živice dosť ťažkú šušku a odtrhol ju z vetvičky. Tak, hotovo. Na skúšku natiahol gumku a presvedčil sa, či je gumipuška naozaj súca. Teraz už straka mohla útočiť.
Zdola k nemu doliehalo Machnáčikovo a Rukávnikovo fučanie. Napredovali pomaly, veď Machnáčikovi zavadzala machová brada a Rukávnikovi - rukávnik.
- Čo je nové? - zavolal po chvíľke Machnáčik.
- Našiel si medailu? - zakričal vzápätí Rukávnik. Ale Sandálik, pravdaže, práve vtedy nemohol hľadať medailu. Celú svoju pozornosť sústredil na straku, takže kamaráti sa odpovede nedočkali. Sandálik vystrčil dopredu ľavú ruku s gumipuškou, pravou natiahol gumku a zároveň ostražito sledoval, čo má straka za lubom.
Straka stále krúžila a krúžila okolo hniezda. Čím dlhšie krúžila, tým bol Sandálik ostražitejší. Je predsa prirodzené, že straka takto nemôže krúžiť donekonečna. Bolo jasné, že s každou vzdušnou piruetou sa približuje okamih, keď sa priberie vyhnať nezvaného hosťa.
A ten okamih nastal!
Straka odrazu prudko zletela nad hniezdo, aby odtiaľ hodila na Sandálika kameň. To však bola nenapraviteľná chyba. Veď Sandálik už v detstve ráňal gumipuškou zo stromov jablká aj hrušky a naučil sa mieriť práve zdola nahor. Tak aj teraz zacielil gumipušku dohora, z celej sily natiahol gumku a vystrelil šušku.
Vzápätí nasledoval zásah.
Zúfalý výkrik straky celkom jasne dokazoval, že šuška neminula cieľ.
- Jablko nepadá ďaleko od stromu, - povedal Rukávnik, ktorý od vzrušenia nemohol nájsť vhodnejšie príslovie, aby Sandálikovi vyjadril svoj obdiv.
V tej chvíli Rukávnik práve liezol do hniezda. Potom sa nad hniezdom zjavila machová brada a hneď za ňou aj sám Machnáčik.
- To bol nádherný výstrel! - povedal Machnáčik. - Pozrime sa, veď ty si naozajstný odstreľovač, milý náš Sandálik!
Zdá sa, že k takému záveru prišla aj straka, lebo sa vzďaľovala od zrúcanín so žalostným krákaním.
- Ty si jednoducho zázračný tvor, Sandálik, - povedal Rukávnik a pozrel sa naňho tak, akoby ho videl prvý raz. - Ale odkiaľ máš zrazu tú gumipušku?
- Čo, gumipušku? - zahundral Sandálik. - Tá sa tu kdesi povaľovala.
Až teraz si Sandálik mohol gumipušku poriadne poprezerať. Zdalo sa mu, že je to naozaj veľmi kvalitný výrobok. Pravdaže, letiaceho vtáka nemôžeš trafiť z hocijakej borievkovej gumipušky, nech by si bol neviem akým odstreľovačom. Táto gumipuška nebola nová, skôr naopak. Dokonca ani iniciálky vyrezané nožom sa nijako nedali rozlúštiť. Ale aj tak...
- Počkajte, chlapci! - skríkol odrazu Sandálik tak nahlas, až sa ostatní strhli. - Veď sú to moje vlastné iniciálky!
Rukávnik aj Machnáčik sa sklonili, aby lepšie videli.
- No len sa pozrite! Moje vlastné iniciálky S. D.! To som predsa vyrezal ja sám! Konečne som našiel svoju gumipušku!
- Teda je to tá istá straka... -krútil hlavou Rukávnik.
- Tá istá alebo niekto z jej potomkov, - povedal Sandálik. - Veď to je celkom jedno. Hlavná vec, že som dostal naspäť gumipušku aj medailu. Len si predstavte, taká nezvyčajná kombinácia!
- No medailu si tuším ešte nazad nedostal, - poznamenal Machnáčik. - Ešte ju treba pohľadať, obrazne povedané, ako štvorlístok.
- Och, veru hej, - zarazil sa Sandálik. - Máš pravdu.
Niekoľko ráz sa vôkol seba roztržito poobzeral a potom s úsmevom povedal:
- Je tu taký neporiadok ako v stračom hniezde. Jednoducho si neviem rady, kde mám začať hľadať.
V tom mal Sandálik celkom pravdu - poriadok v hniezde teda nebol. Dokonca aj postavené bolo len tak všelijako, halabala.
- Tak sa mi vidí, že gumipuška im poslúžila len ako stavebný materiál, - povedal Machnáčik. - Zato medailu straka celkom iste schovala bezpečnejšie.
- Musíme ju nájsť za každú cenu, - rázne vyhlásil Rukávnik. - Po takom skvelom Sandálikovom výstrele sa predsa nemôžeme vrátiť bez medaily.
A Rukávnik sa hneď aj začal energicky prehrabávať v stračom hniezde. Ostatní ho mlčky nasledovali.

Nové otrasy

Čas plynul. Asi tak okolo poludnia mali stračie hniezdo dôkladne preskúmané; vetvička po vetvičke a tak to šlo celý deň. Žiaľ, medaila tam nebola.
Počasie bolo jasné a pokojné, slnko pripekalo. Z kamarátov tiekol pot cícerkom a náladu mali, no, horšiu už ani mať nemohli.
- Straka tú medailu stratila, - usúdil Rukávnik.
- To je možné, - pokrčil plecami Machnáčik. - Od tejto straky možno očakávať všetko.
Sandálik vyhlásil:
- Som hladný a chce sa mi spať.
Len čo to stihol povedať, odrazu všetci pocítili ukrutánsky hlad a únavu.
- Zíďme dolu, - navrhol Rukávnik. - V chladničke zostalo ešte niečo pod zub.
- Tentoraz vás musím poprosiť, aby ste mi dovolili trošku si pospať spolu s vami v aute, - povedal Machnáčik. - Na okolí sa to len tak hemží potkanmi, takže sa nedá spať pod holým nebom.
- Dáme si len ľahkú večeru, aby sme rýchlo zaspali, - unavene sa usmial Sandálik. - Potom odtiaľto navždy zmizneme. Medailu Sandálik nespomenul ani slovíčkom.
- Nuž čože, poďme teda dolu, - povedal Rukávnik. - Veď sme urobili všetko, čo bolo v našich silách.
Rukávnik už-už chcel vyliezť z hniezda, no vtom sa náhodou pozrel dolu a stŕpol.
- Pozrite! - zašepkal. - Len sa pozrite, čo sa tam robí!
Sandálik aj Machnáčik sa hneď vyklonili cez okraj hniezda a stŕpli takisto ako Rukávnik.
- To je strašné! - vyriekol Machnáčik.
- Čo myslíte, kde teraz podľa vás budeme jesť a spať? - spýtal sa Sandálik piskľavým hlasom.
Obraz, ktorý sa kamarátom naskytol, bol neočakávaný aj hrozný zároveň. Potkany pod sebou doslova pochovali auto. - Tu máš tvoje Cynoglossum officinale, - povedal Rukávnik.
- Zázračná zbraň z akejsi nevysvetliteľnej príčiny zlyhala, - zlostne začal zapárať Sandálik. - Napokon, prečo by sme nemohli všetci traja spolu s jedným jedovatým hadom príjemne stráviť čas na strome?!
Machnáčik sa cítil vinný, a tak smutne povedal:
- Psí jazyk zvädol, lebo naň svietilo slnko. Na potkany má účinok len úplne čerstvá rastlina. Bol som taký zaujatý hľadaním medaily, že som na to zabudol.
- A čo teraz? - vybuchol Sandálik. - To budeme bývať na strome?! Spolu s touto potvorskou vretenicou, ktorá sa ti, mimochodom, už-už chystá vyliezť z vrecka?
Táto poznámka by Machnáčika celkom iste urazila, keby sa práve v tom okamihu nestala príhoda, ktorá ho prinútila na urážku okamžite zabudnúť. Sandálik začal od vzrušenia zúrivo pohybovať prstami na nohách, a pretože nestál na hladkej dlážke, ale na nerovnom okraji stračieho hniezda, stratil rovnováhu a zletel dolu...
- Sandálik! -zreval Machnáčik.
- Počkaj!-zvrieskol Rukávnik.
Ale Sandálik čakať veru nemohol. Nezadržateľne letel nadol a pritom sa bolestivo udieral o borovicové konáre. Pád trval iba zopár sekúnd a za taký krátky čas sa nedalo robiť vôbec nič. Sandálik si rýchlo zastrčil gumipušku do záhrenia a počas pádu sa pokúšal zachytiť najhrubších konárov. Keď sa mu to nepodarilo, oboma rukami si roztiahol cípy svojho kabátika. Teraz pripomínal veľké nemotorné vtáča, ktoré sa ešte nestihlo naučiť lietať. Dôležité však je, že to naozaj spomalilo pád. A natoľko, že keď Sandálik capol na zem, dokonca ani nestratil vedomie.
- Žiješ? - znepokojene naňho zavolal Machnáčik. Ale Sandálik na otázku neodpovedal. Namiesto toho začal opatrne pohybovať rukami aj nohami, kým sa nepresvedčil, že kosti vďaka veľkému šťastiu zostali celé.
- Schovaj sa v aute! - skríkol Rukávnik. Sandálik zostal ležať v tej istej polohe, v ktorej sa ocitol po páde - doluznačky, s roztiahnutými rukami aj nohami. Keď začul Rukávnikovu radu, opatrne obrátil hlavu smerom k autu a zadumane prižmúril oči.
Auto bolo asi meter od neho, ale na tomto metri bolo také množstvo potkanov, že Sandálik by ich v terajšej svojej situácii dokonca ani nevedel porátať.
„Čudné, že ma potkany dosiaľ nezožrali," premýšľal Sandálik s neotrasiteľným pokojom.
Vtom však pocítil, že sa naňho ktosi díva.
Tento pohľad mu spútaval telo, prenikal ním skrz-naskrz, znútra ho pálil ako plameňomet a zimomravý kŕč mu sťahoval každý sval.
Nedá sa povedať, že by Sandálik hneď prišiel k sebe natoľko, aby mohol rozpoznať potkana, ktorý naňho vrhal taký pohľad. Ale Sandálik ho spoznal! Ten istý potkan! Ten istý, čo smrtonosným pohľadom neľútostne zamordoval svojho súpera.
„Koniec," premýšľal Sandálik. „Teraz je so mnou amen."
S radosťou by bol zažmúril oči, ale akási záhadná zlá sila, ktorú vyžaroval potkaní pohľad, mu to nedovolila urobiť. Akoby mu počarili: Sandálik sa zahľadel na svojho mučiteľa a uprene pozoroval jeho vycerené zuby a naježený zátylok.
„To je koniec," Sandálik myslel stále iba na jedno a to isté. „Teraz je so mnou už naozaj amen."
Vtom sa však z trávy vedľa neho ozval ľahký šuchot. Čosi chladivé a hladké prekĺzlo vedľa neho a zamierilo rovno k potkanovi.
Vretenica! Vretenica Matilda!
Neuveriteľné! Vari Matilda zliezla zo stromu, aby jemu, Sandálikovi, prišla na pomoc?
Sandálik si celý rozradostený uvedomil, že opäť môže premýšľať aj o niečom inom okrem svojej poslednej hodinky.
„Aká zvláštna vretenica," premýšľal.
Ďalej sa všetko odohralo veľmi rýchlo.
Zlá sila potkanieho pohľadu odrazu prestala pôsobiť. Matilda sa vrhla na potkana. Potkan prenikavo zapišťal.
„Na strom!" zišlo na um Sandálikovi. „Musím sa zasa vyškriabať na strom!"
Sandálik vyskočil a za okamih už liezol hore po kmeni borovice.
Tu sa však jeho nešťastie neskončilo. Pravdaže, Matilda počastovala potkana jedom, ale to dravca nezložilo. Keď sa vretenica odplazila kdesi pod múr, potkan si všimol, že Sandálik uši