Šibal krajčír

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 605 slov
Počet zobrazení: 2 191
Tlačení: 279
Uložení: 309
Šibal krajčír (Rozprávka)
V jedno letné ráno sedel krajčír za stolom pri obloku, mal dobrú náladu a šil, len sa mu tak ihla v rukách mihala. Vtom išla po ulici sedliacka a na všetky strany volala:

- Kúpte dobrý lekvár! Kúpte dobrý lekvár!

Krajčír sa potešil, vystrčil z obloka hlavu a zakričal na ňu:

- Poďte bližšie, panička, tu z neho dobre predáte.

Žena vyšla aj s ťažkým košom po troch schodoch až ku krajčírovi. Ten jej kázal odokryť všetky hrnce s lekvárom, poobzeral si ich dobre zblízka, že do nich až skoro nos vopchal a napokon povedal:

- Lekvár sa mi vidí dobrý, odvážte mi z neho, panička, tak asi pol kilečka, a vôbec sa nenahnevám, ak bude aj o trošku navyše.

Žena si myslela, že urobí lepší obchod. Dala mu, koľko si žiadal, ale hundrala pri tom a odišla riadne nahnevaná.

No, s tým lekvárom sa mi naozaj pošťastilo, pomyslel si krajčír. Od neho budem celkom iste zdravší a silnejší. Vzal zo skrine chlieb, odkrojil si pekný krajec a natrel si naň poriadne hrubú vrstvu lekváru.

- To bude maškrta, - vravel si, - ale najprv treba dokončiť kabátik!

Odložil chlieb nabok, šil ďalej a od radosti robil čoraz väčšie stehy. Vôňa sladkého lekváru stúpala hore stenou plnou múch. Lekvár ich vábil, a tak húfom zlietali smerom k nemu.

- No toto, ktože vás sem pozval?! - skríkol krajčír a nevítaných hostí odháňal. Muchy však nerozumeli po nemecky, nuž sa nedali odohnať, a bolo ich tam čoraz viac. To už, ako sa hovorí, vošli do krajčíra všetci čerti. Chytil handru a so slovami „počkajte, ja vám ukážem!" nemilosrdne udrel tam, kde bolo múch najviac. Keď ich potom zrátal, zistil, že pred ním leží hore nohami rovných sedem.

- Ej, aký som ja hrdina! - zvolal krajčír a sám seba obdivoval.

- O tomto sa musí dozvedieť celé mesto! - Rýchlo si z látky vystrihol opasok, zošil ho a veľkými písmenami naň vyšil nápis: „Sedem jednou ranou!"

- Čo, mesto! - rozprával si ďalej, - celý svet sa to musí dozvedieť! - A srdce mu od radosti až tak poskočilo.

Krajčír si uviazal opasok okolo tela a povedal si, že pôjde do sveta, lebo sa mu videlo, že dielňa je primalá na toľkú udatnosť.

Skôr ako odišiel, poobzeral sa po dome, či by nenašiel niečo, čo by si mal vziať so sebou.

Našiel však iba kúsok starého syra, tak ho vopchal do kapsy.

Pred dverami zbadal vtáča, čo sa zachytilo v kroví, a aj to hneď pridal do kapsy k syru. Potom už rezko vykročil po ceste; bol štíhly a obratný, takže únavu len tak skoro nepocítil. Cesta viedla cez vysokú horu, a keď vystúpil na jej samý vrch, videl tam sedieť velikánskeho obra, ako sa pokojne obzerá na všetky strany.

Krajčír si dodal odvahy, podišiel k nemu a pozdravil ho:

- Dobrý deň, priateľko, ty si tu, ako vidím, sedíš a prezeráš na šíry svet, pravda? A ja som sa tam práve vybral a chcem skúsiť šťastie. Nemáš chuť ísť so mnou?

Obor pozrel pohŕdavo na krajčíra a povedal:

- Ty trhan! Ty mizerný úbožiak!

- Čo nepovieš! - na to krajčír. Potom si rozopol kabát a ukázal obrovi opasok. - Tu si prečítaj, aký som ja človek!

Obor čítal „Sedem jednou ranou" a myslel si, že išlo o sedem ľudí, ktorých krajčír premohol, preto hľadel na útleho mužíčka s trochu väčšou úctou. No aj tak si ho chcel najprv vyskúšať.

Zodvihol kameň a tak ho v dlani zovrel, až z neho kvapky vody vyžmýkal.

- Teraz ty, - vyzval krajčíra obor, - ak máš nejakú silu.

- Keď len toľko! - povedal krajčír. - To je pre mňa iba hračka.

- Vopchal ruku do kapsy, vybral z nej mäkký syr a tak ho stlačil, že z neho srvátka prúdom vytekala.

- Čo ty na to? - povedal. - To je iná pesnička, no nie?!

Obor nevedel, čo má na to povedať, lebo toľkú silu u takého drobného človiečika veru nečakal. Ale potom zodvihol kameň a vyhodil ho tak vysoko, že ho takmer ani vidieť nebolo.

- No, piadimužík, teraz ty!

- Nebolo to zlé, - povedal krajčír, - ale kameň aj tak padol znova na zem. Ja ho vyhodím tak vysoko, že sa na zem už nevráti.

Vopchal ruku do kapsy, vzal vtáča a vyhodil ho do povetria. Vták, šťastný, že je na slobode, vyletel a letel preč, až sa celkom stratil z dohľadu.

- Pekná práca, čo, priateľko? - chvastal sa krajčír.

- Hádzať by si teda vedel, - uznal obor. - No teraz vyskúšame, či aj niečo unesieš. - Zaviedol krajčíra k obrovskému dubu, čo ležal zoťatý na zemi, a povedal:

- Ak máš toľko sily, pomôž mi vyniesť tento strom z hory.

- Dobre, - odpovedal malý muž. - Ty vezmi na plecia kmeň a ja podvihnem korunu so všetkými konármi, to je ťažšie.

Obor vzal na plecia kmeň a milý krajčír si sadol na konár. Obor sa nemohol obzrieť, a tak vliekol nielen celý strom, ale aj krajčíra na konári. Krajčírovi tam bolo dobre, mal výbornú náladu a pískal si pesničku o troch veselých krajčíroch, ako keby nosiť stromy bola preňho tá najlepšia zábava.

Obor prešiel s ťažkým nákladom kúsok cesty, no odrazu viac nevládal a zvolal:

- Počúvaj, musím strom pustiť na zem.

Krajčír skočil svižne na zem, objal strom oboma rukami, aby to vyzeralo tak, že ho aj on dovtedy niesol, a povedal obrovi:

- Taký veľký chlap, a ani jeden strom neunesieš!

Kráčali spolu ďalej, a ako prechádzali popri čerešní, obor chytil korunu stromu, na ktorom viselo ovocie, a podával ju krajčírovi, aby si zajedol. Ale krajčír bol prislabý na to, aby strom udržal, a keď obor korunu pustil, strom vyletel do výšky aj s krajčírom.

Keď bol zase šťastlivo na zemi, obor sa ho spýtal:

- A to už ako, vari nemáš ani toľko sily, aby si udržal tie tenké konáriky?

- Sily mám dosť, - odpovedal mu krajčír. - Čože je to pre človeka, ktorý zabil sedem jednou ranou! Vyskočil som na strom, lebo tamto v kroví strieľali poľovníci. Vyskoč aj ty, ak si trúfaš.

Obor skúšal, ale na vrch stromu sa mu vyskočiť nepodarilo a ostal visieť iba medzi konármi. Takže krajčír mal aj teraz navrch.

- Keď si taký silný a smelý, - vraví obor, - poď so mnou do našej jaskyne a prenocuj u nás.

Krajčír súhlasil a išiel za ním. Keď vošli do jaskyne, sedelo tam okolo ohňa viacero obrov. Každý držal v ruke pečeného barana a odhrýzal si z neho.

Krajčír sa obzeral a rozmýšľal, že jaskyňa je veru oveľa priestrannejšia ako jeho dielnička.

Obor mu ukázal posteľ a povedal, aby si ľahol a vyspal sa.

No posteľ bola pre krajčíra priveľká, neľahol si teda do nej, ale skrčil sa radšej v kúte.

O polnoci, keď sa obor domnieval, že krajčír už tuho spí, prikradol sa k posteli a veľkou železnou tyčou z celej sily udrel po perine. Myslel si, že toho krajčírskeho trpaslíka zahlušil.

Zavčas rána odišli obri do hory a na krajčíra celkom zabudli. Len tu odrazu vidia, že krajčír je živý a veselo a odvážne si vykračuje rovno k nim. Zľakli sa, lebo sa báli, že ich všetkých pobije, tak sa všetci rozutekali.

A krajčír sa pobral ďalej, rovno za svojím zvedavým špicatým nosom.

Po dlhom putovaní prišiel na nádvorie kráľovského paláca. Bol veľmi unavený, ľahol si teda do trávy a zaspal. Ako tam ležal, zhromaždili sa okolo neho ľudia, obzerali si ho zo všetkých strán a na opasku si prečítali nápis „Sedem jednou ranou".

- No toto, - hovorili si, - ktovie čo k nám tohto udatného a dozaista veľmi silného bojovníka priviedlo?

Odišli to oznámiť kráľovi. Radili mu, že by vôbec neškodilo prijať do služieb takého významného a užitočného človeka, najmä ak by vypukla vojna.

Kráľovi sa rada zapáčila a poslal za krajčírom jedného zo svojich dvoranov. Mal mu ponúknuť službu pri kráľovskom vojsku, až sa zobudí. Kráľovský posol stál pri spáčovi a trpezlivo čakal, kým si povystieral údy a otvoril oči, a potom mu predniesol kráľovu ponuku.

- Práve preto som sem prišiel, - odpovedal krajčírik. - Som prichystaný vstúpiť do kráľovských služieb.

- Prijali ho teda s náležitými poctami a postarali sa mu aj pohodlné bývanie.

Vojenským veliteľom však krajčír nebol po chuti, najradšej by ho boli videli najmenej tisíc míľ ďaleko od kráľovského paláca.

- Nič dobré z toho nevzíde, - rozprávali sa medzi sebou, - veď ak sa s ním poškriepime a on udrie, siedmich nás zabije jedným vrzom. Tak by sme pri ňom veru neobstáli.

Rozhodli sa, že pôjdu ku kráľovi a požiadajú ho, aby ich prepustil zo služieb.

- Netrúfame si ti naďalej slúžiť popri človeku, - vraveli kráľovi, - ktorý zabije siedmich jedným úderom.

Kráľ zosmutnel, že má kvôli jednému stratiť všetkých verných služobníkov. Už si aj želal, aby mu krajčír radšej nebol nikdy prišiel na oči. A aj by sa ho bol nejako striasol, ale neopovážil sa ho prepustiť, lebo sa bál, že by ich všetkých pobil a sám sa posadil na kráľovský trón. Rozmýšľal tak i onak a nakoniec našiel spôsob. Poslal svojich ľudí ku krajčírovi a prikázal im, aby mu povedali, že kráľ mu dáva takúto úlohu:

V jeho krajine žijú v jednej hore dvaja obri, ktorí už narobili veľa škody, keďže neustále lúpia, vraždia, vyvolávajú spory a podpaľujú domy. Nikto sa k nim neodváži ani priblížiť, aby neprišiel o život. Ak obrov premôže, dá mu za manželku svoju jedinú dcéru a pol kráľovstva k tomu ako svadobný dar. Okrem toho vyšle s ním za obrami sto jazdcov, aby mu pomohli, ak by bolo treba.

To už áno, pomyslel si krajčír, to je dačo pre chlapa, ako som ja! Peknú kráľovskú dcéru a pol kráľovstva nenúkajú človeku každý deň!

- Keď len to, - odpovedal poslom, - s obrami si ja ľahko poradím a tých sto jazdcov mi netreba. Kto trafí siedmich jedným úderom, dvoch sa nemá prečo báť.

Krajčír sa vybral do hory a sto jazdcov šlo za ním. Keď došiel na kraj hory, povedal svojmu sprievodu:

- Vy ostaňte pekne tu, ja si to s nimi už vybavím aj sám.

Rýchlo vošiel do hory, obzrel sa vpravo, obzrel sa aj vľavo. V tej chvíli zazrel obidvoch obrov. Ležali pod stromom a spali, a tak pri tom chrápali, že až konáre nad sebou rozkývali.

Krajčírik nelenil, nazbieral za plné vrecká kameňov a vyliezol s nimi na strom. Keď už bol hlboko v korune stromu, prešmykol sa na konár, čo bol rovno nad hlavami spáčov. Tam sa usadil a jednému obrovi začal zhadzovať na hrudník kameň po kameni. Obor dlho nič necítil, ale nakoniec sa prebudil, drgol toho druhého do boku a povedal:

- Prečo ma biješ?

- Čo sa ti sníva? - bránil sa druhý. - Ja ťa nebijem. Keď zase zaspali, krajčír spustil kameň na druhého obra.

- A to je zas čo? - skríkol druhý. - Čo na mňa hádžeš?

- Ja na teba nič nehádžem, - zahundral prvý.

Chvíľu sa hádali, ale boli unavení, tak prestali a znova zatvorili oči. Krajčír pokračoval v hre. Vytiahol najväčší kameň a z celej sily ho šmaril prvému obrovi opäť na hrudník.

- Už mám toho dosť! - skríkol prvý, vyskočil a ako zmyslov zbavený sotil druhého do stromu, až sa zatriasol. Ten mu neostal nič dlžný a obaja sa tak rozzúrili, že stromy z koreňov povytŕhali a dovtedy ich po sebe hádzali, kým sa nimi na smrť neutĺkli.

Krajčír potom zoskočil na zem. - Ešte šťastie, - povedal si, - že nevytrhli aj strom, na ktorom som sedel, lebo by som z neho musel preskočiť na druhý ako veverička.

Pozrel na mŕtvych obrov, od hrdosti vypäl hruď a vrátil sa k jazdcom.

- Prácu som vykonal, - oznámil im, - obidvoch obrov som zniesol zo sveta. Ale poviem vám, išlo veru poriadne do tuhého. Keď im priháralo, aj stromy vytrhávali zo zeme a tými sa bránili. No ani to im nepomohlo, lebo mali do činenia s takým, čo jednou ranou siedmich trafí.

- Nie ste ranený? - pýtali sa jazdci.

- Všetko šlo ako po masle, - chválil sa krajčírik. - Ani vlas na hlave mi neskrivili.

Jazdci mu veľmi neverili a zašli preto hlbšie do hory. Našli tam naozaj dvoch mŕtvych obrov ležať na zemi a okolo nich povytŕhané stromy.

Krajčír žiadal od kráľa sľúbenú odmenu, no ten už svoj sľub oľutoval a znovu uvažoval, ako by sa nemilého hrdinu striasol.

- Skôr ako dostaneš moju dcéru aj polovicu kráľovstva, - povedal mu, - musíš vykonať ešte jeden hrdinský čin. Po hore sa preháňa jednorožec a robí tam veľkú škodu. Toho musíš najprv uloviť.

- Jednorožca sa bojím ešte menej ako dvoch obrov. Sedem jednou ranou, to je moja miera! - Vzal si povraz a sekeru, pobral sa do hory a jazdcom, ktorých mu zase pridelili, prikázal čakať na jej kraji.

Dlho hľadať nemusel, jednorožec sa čoskoro zjavil. Hnal sa rovno k nemu, ako keby chcel krajčíra napichnúť na roh.

- Len pomaly, pomaličky, - pomyslel si krajčír, - netreba sa unáhliť.

- Zastal a čakal, pokým sa zviera nepriblížilo až k nemu, a potom obratne skočil za strom.

Jednorožec sa rútil proti stromu a rohom vrazil tak prudko do kmeňa, že ho nevládal vytiahnuť.

- A už je vtáčik chytený, - pochvaľoval si krajčír. Vyšiel spoza stromu, jednorožcovi najprv obviazal povraz okolo šije, potom sekerou vysekal roh zo stromu a jednorožca odviedol ku kráľovi.

No kráľ mu ani potom nechcel dať prisľúbenú odmenu a uložil mu tretiu úlohu. Krajčír mal ešte pred svadbou chytiť diviaka, čo v tej istej hore už dlhšie vystrájal, a jazdci mu mali pri tom opäť pomáhať.

- Dobre, - privolil krajčír, - to bude hračka.

Jazdcov ani nepustil do hory a tí boli celkom radi. Lebo diviak ich už viackrát tak privítal, že nemali chuť merať si s ním sily.

Keď diviak zbadal krajčíra, rozbehol sa k nemu so speneným rypákom a vycerenými zubami a chcel ho zvaliť na zem. No ľahkonohý hrdina skočil do blízkej kaplnky a v tej istej chvíli vyskočil oblokom zasa von.

Diviak vbehol do kaplnky, ale krajčír, ktorý medzitým kaplnku obehol, za ním rýchlo zavrel dvere. Rozzúrené zviera, nemotorné a príliš ťažké na to, aby sa dostalo von oblokom, zostalo v kaplnke uväznené.

Krajčír privolal jazdcov, nech zajatého diviaka vidia aj na vlastné oči.

Hrdina sa potom pobral ku kráľovi, ktorý, či už chcel, alebo nie, musel svoj sľub splniť, dať krajčírovi nielen dcéru za manželku, ale spolu s ňou aj polovicu kráľovstva. Keby bol vedel, že pred ním nestojí udatný bojovník, ale krajčír, bolo by ho srdce ešte väčšmi bolelo.

A bola svadba veľkolepá, hoci pre niektorých neradostná. A z krajčíra sa stal zrazu kráľ.

Čas plynul, až jednej noci započula mladá kráľovná, ako jej muž rozpráva zo sna:

- Chlapče, uši mi kabátik a zaplátaj mi nohavice, inak ti ten meter oplieskam o uši!

Tak sa dozvedela, v akom hniezde sa mladý pán vyliahol. Na druhý deň ráno bežala za otcom, vyžalovala sa mu a prosila ho, aby jej pomohol striasť sa manžela, ktorý je len obyčajným krajčírom.

Kráľ ju utešoval a povedal:

- Túto noc nechaj dvere na vašej izbe otvorené. Moji sluhovia budú stáť vonku, a keď zaspí, vojdú dnu, zviažu ho a odnesú na loď, čo ho odvezie do šíreho sveta.

Žena sa upokojila, no kráľov zbrojnoš, ktorý to počul a mladého pána si obľúbil, mu všetko vyzradil.

- Veď ja ti skrížim plány, - povedal krajčír. Večer si ako zvyčajne ľahol aj so ženou do postele. Tá keď sa nazdávala, že už zaspal, vstala, otvorila dvere a znova si ľahla. Krajčír, ktorý sa len robil, že spí, začal nahlas volať:

- Chlapče, uši mi kabátik a zaplátaj mi nohavice, inak ti ten meter oplieskam o uši! Ja som trafil siedmich jednou ranou, dvoch obrov som premohol, jednorožca privliekol a diviaka chytil, a teraz by som sa mal báť tých, čo stoja predo dvermi?!

Keď to tí vonku počuli, premohol ich taký strach, že sa hneď dali na útek, akoby mali v pätách celý oddiel ozbrojených vojakov.

A tak krajčír aj naďalej zostal kráľom a bol ním až do konca svojho života.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012