Kráľ Drozdia bada

Kráľ Drozdia bada (Rozprávka)
V ďalekej krajine žil raz kráľ a ten mal dcéru, ktorá bola síce krásna, ale taká samoľúba a pyšná, že sa jej každý nápadník málil. Odmietala jedného za druhým a ešte ich aj vysmievala.

Raz vystrojil kráľ veľkú slávnosť a pozval na ňu zblízka i zďaleka všetkých mládencov súcich na ženenie.

Postavili ich do radu podľa stavu a hodnosti:

prví boli králi, potom vojvodovia, kniežatá, grófi a baróni, na konci ostatní šľachtici.

Princezná prešla popri nich, ale každému pytačovi niečo vyčítala.

Jeden bol pritučný ako vínny sud.

Druhý pridlhý ako kovová tyč, ktorou sa pahreba v peci na chlieb prehrabáva.

Tretí zas prikrátky ako prasa, čo stálo len groš.

Štvrtý príliš bledý ako múčny mech.

Piaty priveľmi červený ako moriak.

Šiesty nebol dosť rovný, ale krivý ako kľučka.

A tak na každom niečo našla, ale najviac sa posmievala istému dobrému kráľovi, ktorý stál celkom vpredu a mal trocha vyčnievajúcu bradu.

- Íha, - zasmiala sa. - Veď ten má bradu ako drozd zobák!

- A od tej chvíle volali toho kráľa Drozdia brada.

Keď otec videl, že sa dcéra ľudom iba posmieva a všetkými zhromaždenými mladíkmi len opovrhuje, zaprisahal sa, že ju vydá za prvého žobráka, ktorý príde pred ich dvere.

O niekoľko dní stál pod zámockým oblokom potulný spevák a spieval, aby mu podali nejakú almužnu. Keď ho kráľ počul, povedal:

- Pošlite ho sem! - Vošiel spevák v špinavých a zodratých šatách, zaspieval pred kráľom a princeznou, a keď skončil, poprosil o odmenu. Kráľ mu povedal:

- Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti za odmenu dávam svoju dcéru za ženu.

- Princezná sa zľakla, ale kráľ trval na tom, čo vyslovil:

- Zaprisahal som sa, že ťa vydám za prvého žobráka, a slovo dodržím. Nepomáhali nijaké prosby. Zavolali hneď farára, ktorý princeznú namieste so spevákom zosobášil. Keď farár odišiel, kráľ dcére povedal:

- Nepatrí sa, aby si ako žobrákova manželka naďalej bývala v mojom zámku. Drž sa svojho muža ako každá poriadna žena.

Spevák ju vzal za ruku a spolu opustili zámok. Keď potom prišli k rozľahlej hore, princezná sa ho spýtala:

- Komu patrí táto pekná hora, komu? A muž jej odpovedal:

- Tomu, ktorého si vyhnala raz z domu. Keby si s ním, pyšná, chcela žiť, pekná hora mohla tvoja byť.

Hory a doly má mocný vladár.

A či vieš ktorý? Kráľ Drozdia brada!

Onedlho prechádzali cez zelenú lúku a princezná:

- Komu patrí táto krásna lúka, komu? A muž jej odpovedal:

- Tomu, ktorého si vyhnala raz z domu. Keby si s ním, pyšná, chcela žiť, krásna lúka mohla tvoja byť.

Lúky i sady má mocný vladár:

A či vieš ktorý? Kráľ Drozdia brada!

Princezná sklonila hlavu a bedákala:

- Vysmiala som ťa, nemala rada. Odpusť, ach, odpusť, kráľ Drozdia brada!

Keď vošli do veľkého mesta, zase sa vypytovala:

- Komu patrí toto veľké mesto, komu?

A muž jej odpovedal:

- Tomu, ktorého si vyhnala raz z domu. Keby si s ním, pyšná, chcela žiť, veľké mesto mohlo tvoje byť. Mestá i zámky má mocný vladár.

A či vieš ktorý? Kráľ Drozdia brada! Princezná znova sklonila hlavu a nariekala:

- Vysmiala som ťa, nemala rada. Odpusť, ach, odpusť, kráľ Drozdia brada!

- Nepáči sa mi, - ozval sa spevák, - že stále spomínaš iného muža. Nie som ti vari dosť dobrý?

Po dlhom putovaní prišli k maličkému domčeku. Princezná sa spýtala:

- Dom je starý, chatrč malá, plesnivá.

Kto v takom biednom obydlí môže vôbec bývať? Spevák jej odpovedal:

- Je to môj a tvoj dom, v ňom budeme odteraz žiť. Musela sa zohnúť, aby prešla cez nizučké dvere.

- A kde sú sluhovia? - dožadovala sa kráľovská dcéra.

- Akíže sluhovia?! - čudoval sa spevák. - Všetko, čo bude treba, si musíš sama urobiť. Rozlož oheň, postav vodu a navar mi. Veľmi som sa cestou unavil.

No kráľovská dcéra nevedela ani oheň rozložiť, ani uvariť. Spevák musel sám priložiť ruku k dielu, aby aspoň voľačo navarili. Keď zjedli chudobnú večeru, ľahli si spať. Muž vyháňal ráno ženu z postele, aby sa starala o domácnosť. Z ruky do úst žili niekoľko dní a minuli všetky zásoby. Jedného rána muž povedal:

- Žena, takto to ďalej nepôjde! Len míňame, a nič nezarobíme. Budeš koše pliesť.

Odišiel k potoku, narezal vŕbových prútov a dovliekol ich domov.

Žena sa pustila do košov, ale tvrdé prúty jej do krvi dopichali jemné prsty.

- Ako vidím, nejde ti to, - poľutoval ju muž. - A čo keby si priadla, to by ti možno išlo lepšie.

Sadla si a skúšala priasť, ale tvrdá priadza jej čoskoro tak dorezala mäkké prsty, až jej z nich krv tiekla.

- Vidíš, - pokýval hlavou muž, - na nič nie si súca. Veru zle som s tebou pochodil! Skúsime to teraz s hrncami a hlineným riadom. Pôjdeš na trh a budeš ich predávať.

Och, rozmýšľala princezná, ak tam prídu ľudia z otcovej ríše a uvidia ma sedieť na trhu a ponúkať hrnce, vysmejú sa mi! Ale nič iné jej neostávalo.

Ak nechcela zomrieť od hladu, musela sa premôcť.

Prvý raz sa jej s predajom aj celkom darilo, lebo od peknej ženy kupovali ľudia radi a zaplatili jej toľko, koľko si vyžiadala. Poniektorí dokonca dali peniaze a hrnce jej nechali.

Z toho zárobku žili, pokiaľ sa im peniaze neminuli. Potom muž vyrobil nový riad. Žena si s ním na trhu sadla do kúta a ponúkala ho. Odrazu však pricválal opitý husár a vyrútil sa rovno medzi hrnce!

V tej chvíli ostali na zemi len črepy. Princezná sa rozplakala a nevedela, chúďa, čo má robiť.

- Ach, ja nešťastnica! - nariekala. - Čo mi len povie muž!

- Bežala domov a porozprávala mu, čo sa jej prihodilo.

- Kto to kedy videl, sadnúť si s hlineným riadom do kúta! - hneval sa muž.

- Prestaň rumádzgať, už vidím, že sa na žiadnu poriadnu prácu nehodíš. Bol som na zámku nášho kráľa a pýtal som sa, či nepotrebujú slúžku do kuchyne. Sľúbili mi, že ťa vezmú. Dostaneš za to stravu.

Tak bola kráľovská dcéra slúžkou v kuchyni. Musela byť po ruke kuchárovi a robiť tie najhoršie práce. V hrnčekoch potom domov prinášala to, čo jej zo zvyškov kuchár nadelil, a tým sa obaja živili.

Po istom čase chystali na zámku svadbu najstaršieho syna. Biedna žena postavila ku dverám do svadobnej siene. Keď zažali všetky svetlá a do siene vchádzali vyobliekaní ľudia a všetko okolo nej len tak žiarilo, so skľúčeným srdcom myslela na svoj neľahký osud. Preklínala svoju pýchu a tvrdohlavosť, ktoré ju uvrhli do takejto biedy.

Z lahodných jedál, ktoré sluhovia nosili dnu i von, jej tu i tam hodili niekoľko kúskov. Dávala si ich do hrnčekov a chcela ich odniesť domov.

Vtom vošiel do siene kráľovský syn, oblečený v zamate a hodvábe a so zlatými reťazami ovinutými okolo krku. Keď vo dverách zazrel peknú ženu, chytil ju za ruku a viedol do tanca.

Žena sa vyľakaná odťahovala, lebo v ňom spoznala kráľa Drozdiu bradu, ktorý sa o ňu kedysi uchádzal a ktorého vtedy s výsmechom odbila.

Nepomohlo jej, že sa bránila, lebo kráľ Drozdia brada ju vtiahol do siene.

Šnúrka, na ktorej viseli vrecká, sa jej odrazu roztrhla, hrnčeky spadli na zem, polievka sa vyliala a kúsky jedla popadali na dlážku. Keď to ľudia videli, smiali sa a uškŕňali. V tej chvíli by sa bola radšej videla hlboko pod zemou.

Skočila k dverám a chcela ujsť, ale na schodoch ju dohonil nejaký pán a doviedol ju naspäť. Pozrela naňho a videla, že je to zase kráľ Drozdia brada. Prívetivo prihovoril sa jej:

- Neboj sa, to ja som ten spevák, čo s tebou býva v biednom dome. Preobliekol som sa za speváka len kvôli tebe. Aj husár, čo ti hrnce porozbíjal, som bol ja. Urobil som to len preto, aby som zlomil tvoju pýchu a potrestal ťa za to, že si ma tak bezcitne vysmiala. Princezná horko zaplakala a povedala:

- Veľmi som ti ukrivdila a nie som hodna stať sa tvojou ženou. Ale kráľ Drozdia brada ju upokojoval:

- Už sa netráp, zlé dni sa pominuli, teraz vystrojíme veľkú svadbu. Prišli komorné a poobliekali ju do drahocenných šiat.

Prišiel aj jej otec a celý kráľovský dvor a želali jej veľa šťastia k sobášu s kráľom Drozdia brada. To vám ale bolo radosti a veselosti v kráľovskom paláci! Aká škoda, že sme tam neboli. Ani ja a ani vy.