Čižmy bez dna

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 116 slov
Počet zobrazení: 1 472
Tlačení: 175
Uložení: 167
Čižmy bez dna (Rozprávka)
Bohatý sedliak stál jedného dňa na dvore a obzeral si svoje polia a sady. Obilie mu narástlo vysoké a ovocné stromy boli obsypané plodmi.

V sýpke mal ešte toľko zrna z minulého roku, že ho drevené trámy ledva uniesli.

Vošiel do stajne. Stáli tam mocné voly, vykŕmené kravy a dohladka vyčesané kone. Nakoniec sa vrátil do domu a svoj pohľad plný spokojnosti uprel na železné truhlice, v ktorých mal uložené peniaze.

Ako tak stál a prezeral si svoje bohatstvo, voľačo odrazu silno zaklopalo.

Neklopalo to však na dvere jeho domu, ale na dvierka jeho srdca. Dvierka sa otvorili a sedliak počul hlas, čo sa mu prihováral:

„A poslúžil si tým, čo máš, niekedy aj svojim blízkym? Pamätal si na núdzu a biedu chudobných? Podelil si sa s chlebom s hladujúcimi? Stačilo ti, čo si mal, alebo si chcel mať čoraz viac?"

Srdce neváhalo s odpoveďou:

„Bol som tvrdý a neoblomný a svojim blízkym som ničím dobrým nepomohol. Keď prišiel bedár, oči som od neho odvrátil. Staral som sa iba o zveľaďovanie svojho bohatstva. Aj keby som mal hneď všetko, čo sa rozprestiera pod šírou oblohou, nebol by som nikdy spokojný."

Keď sedliak počul túto odpoveď, veľmi sa zľakol. Kolená sa mu roztriasli, musel si sadnúť. A znova sa ozvalo klopanie, ale tentoraz klopal niekto na dvere jeho izby. Bol to sused, chudobný človek, ktorý mal kŕdeľ večne hladných detí.

Viem, rozmýšľal bedár, sused je bohatý, ale je aj veľmi skúpy. Neverím, že mi pomôže. Moje deti však pýtajú chlieb, tak to predsa len vyskúšam. Povedal preto boháčovi:

- Ťažko dávate niečo zo svojho, ale stojím tu pred vami ako topiaci sa človek, ktorý sa aj slamky chytá. Deti mi hladujú, požičajte mi štyri vrecia zrna.

Boháč naňho hľadel hodnú chvíľu, až nakoniec malý lúčik štedrosti roztopil kúsoček ľadu sedliakovej skúposti.

- Štyri vrecia ti síce nepožičiam, - odpovedal bedárovi, - zato osem ti darujem, ale pod jednou podmienkou.

- Čo mám urobiť? - spýtal sa chudobný sused.

- Keď zomriem, tri noci budeš strážiť na mojom hrobe. Bedárovi bolo nejako úzko pri srdci, ale v tej núdzi by bol pristal na všetko. Povedal teda áno a zrno si odniesol domov.

A čo sa nestalo! Akoby bol boháč všetko predvídal, o tri dni padol zrazu na zem a viacej už nevstal. Nikto nevedel, čo sa vlastne prihodilo, ale nikto za ním ani nesmútil.

Keď ho pochovali, chudobný sused si spomenul na sľub. Rád by sa ho bol striasol, no pomyslel si: Zachoval sa k tebe štedro, jeho zrnom si nasýtil hladné deti. A keby aj to nie, čo si raz sľúbil, treba dodržať.

Keď sa zotmelo, odišiel na cintorín a sadol si na hrob. Všade bolo ticho, iba mesiac svietil a občas preletela ponad hrob sova a žalostne zahúkala.

Len čo vyšlo slnko, pobral sa bedár domov. Takto pokojne prešla aj druhá noc.

Na tretí večer obchádzal suseda akýsi zvláštny nepokoj. Mal pocit, akoby sa malo ešte niečo nečakané prihodiť. Keď prichádzal k cintorínu, zbadal pri múre človeka, ktorého ešte nikdy nevidel. Nebol už mladý a tvár mal vráskavú, no jeho pohľad bol ešte stále ostrý, nebojácny a plný plameňov.

Na sebe mal dlhý starý kabát, spod ktorého vytŕčali iba veľké jazdecké čižmy.

- Čo tu hľadáte? - opýtal sa ho sedliak. - Nebojíte sa na opustenom cintoríne?

- Nič nehľadám, - odpovedal neznámy muž, - ale ani sa ničoho nebojím. Som ako ten mládenec, ktorý sa vybral do sveta, aby sa naučil, čo je to strach, ale zbytočne. Ibaže on aspoň dostal kráľovu dcéru za ženu a s ňou veľké bohatstvo, zatiaľ čo ja som zostal chudobný. Som vojak vo výslužbe a chcel by som tu prenocovať, lebo nemám kde hlavu zložiť.

- Ak nemáte strach, - vraví sedliak, - ostaňte pri mne a pomôžte mi postrážiť tamten hrob.

- Držať stráž, - odpovedal neznámy, - to je tá pravá práca pre vojaka. Čokoľvek sa nám tu prihodí, dobré či zlé, sme na to dvaja. - Sedliak bol spokojný a tak si obaja sadli na hrob.

Do polnoci bolo ticho, no vtom sa ozval ostrý hvizd a pred strážcami stál sám diabol.

- Berte sa preč, naničhodníci, - skríkol na nich, - ten, čo leží v tomto hrobe, je môj. Prišiel som si poňho, a ak sa hneď nestratíte, krky vám vykrútim.

- Milý pane s červeným perím, - ozval sa vojak, - nie ste mojím kapitánom, vás poslúchať nemusím a báť som sa ešte nenaučil. Choďte si len svojou cestou, my ostaneme tu.

Čert rozmýšľal: Tých dvoch trhanov si najskôr kúpim peniazmi. Zabrnkal na jemnejšiu strunu a opýtal sa ich miernym hlasom, či by neprijali mešec zlata a neodišli domov.

- To je už iná reč, - odpovedal vojak, - ale jeden mešec nám nestačí. Ak nám dáte toľko zlata, koľko sa zmestí do mojej čižmy, vyprázdnime vám pole a odtiahneme preč.

- Pri sebe toľko nemám, - odpovedal čert, - ale donesiem. V susednom meste býva majiteľ zmenárne, ktorý je môj dobrý priateľ, ten ma rád založí.

Keď čert zmizol, vojak si vyzul ľavú čižmu a povedal:

- Veď my tomu rohatému ukážeme. Podajte mi svoj nôž, kmotrík. - Odrezal z čižmy podošvu a čižmu postavil k hrobu na kraj jamy zarastenej vysokou trávou. - Takto to bude dobre, - spokojne si povedal vojak. - Teraz ten zloduch už môže prísť.

Obidvaja si sadli a čakali. Netrvalo dlho, čert sa vrátil aj s vreckom peňazí.

- Sem to vysypte, - kázal mu vojak a máličko čižmu nadvihol. - Len dúfam, že toho bude dosť.

Čert vyprázdnil vrecko, zlato sa prepadlo do jamy a čižma ostala prázdna.

- Čertisko sprosté, - zvolal vojak, - málo si doniesol, veď som ti to hneď povedal! Choď ešte raz a dones viac!

Čert krútil hlavou, ale odišiel a o hodinu sa vrátil s oveľa väčším vreckom pod pazuchou.

- Len vysyp, - povedal vojak. - No nie som si istý, či sa čižma naplní.

Zlato cvendžalo, ako padalo, ale čižma ostala aj teraz skoro prázdna. Sám čert nazrel do nej blčiacimi očami a presvedčil sa, že je to veru pravda.

- Máte strašne hrubé lýtka! - zreval a zaškľabil sa.

- Chceš povedať, - odsekol mu vojak, - že mám konskú nohu ako ty?

A odkedy si ty až taký lakomý? Len dovleč viac zlata, lebo inak nebude z nášho obchodu nič!

Diabol sa teda vzdialil ešte raz. Tentoraz mu to trvalo dlhšie, a keď sa napokon vrátil, dychčal pod ťažkým vrecom, čo niesol na pleci. Vysypal zlato do čižmy, no tá sa naplnila iba trochu. Čert sa rozzúril a chystal sa vojakovi vytrhnúť čižmu z ruky, ale v tom okamihu sa na nebi zjavil prvý lúč vychádzajúceho slnka.

A zloduch sa s veľkým krikom akoby pod zem prepadol.

Sedliak chcel zlato rozdeliť, ale vojak mu povedal:

- Čo patrí mne, rozdaj chudobným a ja ostanem bývať v tvojom dome. Uvidíš, že aj so zvyšným zlatom budeme nažívať šťastlivo a spokojne.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#polia a sady #o malom obrovi #na co sú nám polia sady

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.031