Hlúpy boháč – Amurská rozprávka

Hlúpy boháč

Bohatstvo, rozumu nepridá a chamtivosť aj o ten ostatný pripraví…

Žili raz na Amure dvaja ľudia: nikanský kupec Li-Fu a nanajský poľovník Aktanko. Každý z nich bol iný.

Aktanko lovil ryby a zver, celý život pracoval, a predsa žil v biede. Li-Fu nevedel ani luk natiahnuť, sojku od tetrova nerozoznal, neulovil v živote ani jedinkú rybu, nevedel ani len, čo je nevod, iba peniaze rátal, v kráme vysedával, a predsa si dobre žil. Aktanko mu odovzdával všetok svoj úlovok za múku a krúpy.

Li-Fu bol chamtivý a nečestný človek.

Bral od Aktanka aj kožušiny. Do svojej knižky si zapisoval, čo bral a čo dával. Ale Aktanko nevedel čítať a písať, ani si porátať, koľko kupcovi dlhuje.

A tak sa stávalo, že čím bohatší lov mal Aktanko, tým drahší bol tovar u Li-Fu, takže poľovník nijako nevedel splatiť svoj dlh.

Nedokáže Aktanko vyplatiť dlžobu. A Li-Fu k nemu každý deň pribehne a vykrikuje:

• Hej, ty, nelež! Choď na lov! Máš dlžobu!

Raz Li-Fu vzal Aktankovi za dlžobu siete. Od chamtivosti celkom ohlúpol, nechápe, že Aktanko bez náčinia nič neuloví.

Porozmýšľal Aktanko, pohútal. Dlho rozmýšľal. Zo sobích žíl narobil oká a luk-samostrel nastavil na chodník, po ktorom chodil k vode diviak. Išiel sa diviak napiť vody a luk-samostrel ho zložil.

Začal Aktanko mäso variť.

Li-Fu zacítil vôňu a pribehol. Kričí na poľovníka, nohami dupoce, do svojej hrubej knihy prstom ďube:

• Hej, ty, zaplať dlžobu!

Dal mu Aktanko všetko mäso. Ale pre Li-Fu je to ešte málo. Vzal mu aj luk-samostrel a oká. Veru tak…

Aktankova žena Ainka vraví:

• Čo budeme robiť, pán Li-Fu? Veď bez náčinia nebude úlovok, nebude mäso ani kožušiny.

Ale Li-Fu nepočúva, zhrabol všetko do náručia a odišiel. Ainka sa rozplakala.

Aktanko jej vraví:

• Neboj sa, žena, dáko si už poradíme.

Porozmýšľal, pohútal. Dlho rozmýšľal. Potom spravil malý luk na vtákov a šiel do tajgy.

Bystré oči má Aktanko a ruku presnú. Keď pustí šíp, hneď trafí vtáka. Priniesol domov peknú korisť. Ainka začala vtákov piecť.

Zaňuchal chamtivý Li-Fu u Aktanka vôňu pečienky a zase pribehol.

• Zaplať dlžobu!

Nemôže Aktanko zaplatiť, a Li-Fu mu vzal luk, šípy aj úlovok.

Ainka plače:

• Beda, prebeda! Akože budeme žiť?

Aktanko jej vraví:

• Neplač, žena, ale ber rozum do hrsti.

Začal Aktanko rozmýšľať. Rozmýšľal celú noc. Skoro všetok tabak vyfajčil, kým rozmýšľal. Ráno vraví žene:

• Choď mi nahotoviť smoly.

Išla Ainka do hory. Nazbierala smoly z jedlí a smrekov. Veľa jej nazbierala, roztopila ju a rozmiešala.

Vzal Aktanko hrniec so smolou a šiel na útes, kde rástol vysoký smrek. Vyliezol naň, na samý vrcholec. Poobzeral sa dookola a videl, že letia vtáci. Začal Aktanko zliezať zo stromu a obmazúvať smolou konáre aj kmeň. Spúšťa sa a obmazúva, spúšťa sa a obmazúva. Obmazal celý strom a šiel domov spať.

Ráno budí ženu:

• Hej, žena, choď pobrať úlovok!

Išla Ainka ku stromu, a čo vidí? Celý smrek je obsiaty vtákmi. Sadli si v noci na strom oddýchnuť a prilepili sa. Čo ako trepotali krídlami, nevedeli sa oslobodiť. Pobrala Ainka úlovok a šla domov. Začala vtákov piecť.

Li-Fu spal a rátal vo sne zisk. Odrazu zaňuchal vôňu mäsa. Vyskočil a bežal k poľovníkovi. Od chamtivosti sa mu až tak ruky trasú, vrkoč sa mu nadhadzuje na chrbte, papuče mu padajú z nôh a plášť mu vyskakuje povyše kolien.

Pribehol k Aktankovi a ďube prstom do svojej hrubej knihy:

• Hej, ty! Dlžobu neplatíš, a mäso ješ! Zaplať, čo si dlžný!

• Nemôžem, – vraví Aktanko. – Nemôžem, pán bohatý.

• Tak dávajte náčinie!

• Nemám náčinie, – vraví Aktanko. – Všetko si mi vzal.

Li- Fu vopchal ruku do Aktankovho kotla a vytiahol tetrova. Ako ho zazrel, vyvalil oči, zadupotal nohami, očervenel od zlosti a kričí celkom premeneným hlasom:

• A tetrova si ako chytil? Vari ti sám vletel do kotla?

• Bez náčinia som ho chytil, – vraví Aktanko. – Treba len strom obmazať smolou. Vtáci naň sadnú, prilepia sa a ty ich holými rukami zbieraj a do kotla hádž.

Zaradoval sa Li-Fu. „Ako dobre,“ myslí si. „Pochytám takto všetky husi a kačky. Pôjde mi obchod! A Aktankovi už nedám ani múky, ani krúp, ani masti.“

Utekal boháč domov a vyhnal ženu do hory zbierať smolu. Nazbierala za plný sud. Horko-ťažko ho obidvaja dovliekli na útes, kde rástli vysoké stromy.

Li-Fu nabral smoly do medeného kotla a dal sa liezť na strom. Lezie a obmazúva, lezie a obmazúva…

Kým sa vyškriabal na vrchovec, obmazal smolou celý strom. Obmazal hojne a husto, aby sa len čím viacej vtákov prilepilo.

Žena mu kričí:

• Hej, zliezaj, Li-Fu, lebo všetkých vtákov odplašíš. Pozri, kŕdeľ husí letí! A aké sú len tučné, tučnučké, masť z nich do rieky kvapká!

Kupec začal zliezať. Ale strom je lepkavý. Čím nižšie ide, tým je smola tuhšia.

Prilepil sa Li-Fu na strom. Prilepili sa mu ruky, nohy, aj vyšívaný plášť.

A žena ho súri:

• Zliezaj, Li-Fu, husi sú už blízko!

Ale Li-Fu nemôže ani hore, ani dolu. Vraví žene:

• Nemôžem zliezť. Stínaj strom! Vtáci sadnú aj na zoťatý.

Chytila kupcova žena sekeru a začala strom stínať. Rozháňa sa z celej sily, len tak fŕkajú triesky na všetky strany.

A Li-Fu kričí:

• Skorej, skorej, lebo husi preletia pomimo!

Podťala žena strom. Zachvel sa, bachol o zem a chamtivý Li-Fu sa zabil. Zo stromu sa odlomil konár a udrel boháčovu ženu po čele. Vletela do suda so smolou.

Sud sa prevalil, začal sa kotúľať a spadol do rieky i so ženou hlúpeho a chamtivého Li-Fu. A nám jej nie je ľúto, nebola lepšia od svojho muža.

Aktanko šiel do domu Li-Fu a pobral si svoje náčinie: siete, luk-samostrel i oká. Začal si žiť – poľovať a ryby loviť.

Úlovok mu už nikto viac nebral.