Najlepší priateľ – Iránska rozprávka

Najlepší priateľ

Žil v Iráne chudobný pastier. Jeho domovom bola jaskyňa na úbočí, jeho ochrancom pastierska palica, ktorou vyháňal ovce na pasienok. A jeho najlepším priateľom bol ovčí kožuch. Cez deň ho nosil na roztrhaných háboch, a keď prišla noc, zakrútil sa do kožucha a tak šiel spať.

Pastier sa nikdy neučil čítať ani písať, a jednako bol oveľa múdrejší ako nejeden učiteľ. Poznal obyčaje každého zvera, čo sliedil po vrchoch a lesoch, i obyčaje drobného hmyzu, čo liezol po stromoch a v tráve. Počúval vtákov a ich piesne naučili ho tešiť sa zo života. Pozoroval oblohu a mračná a naučil sa rozpoznať podľa vetra, kedy bude pršať vzácny, veľmi očakávaný dážď. Príroda bola pre neho knihou. V prírode sa vyznal lepšie než hockto v Iráne.

Každý deň, keď hnal kŕdeľ na pasienok, stretal iných pastierov, a pretože sa s nimi spriatelil a rozprával, porozumel mravom a myšlienkam ľudí.

Časom sa dopočuli o pastierovi mešťania a prichádzali k nemu po radu, keď prišlo na nich trápenie. – Ty si múdry, – vraveli, – pomôž nám. – Potom mu vyrozprávali o svojich trampotách. Niekedy boli nešťastní, že sa poškriepili so susedmi. Inokedy boli nešťastní, že kedysi boli bohatí, a teraz sú chudobní. A stalo sa, že niekedy boli nespokojní i takí ľudia, ktorí kedysi boli chudobní a potom zbohatli.

Pastier každého vypočul, a pretože mal ľudí rád a veľa o nich rozmýšľal, vedel im dať múdru odpoveď. Ľudia, ktorí chodili k nemu po radu, odchádzali domov uspokojení, rozprávali o ňom svojim priateľom a pomaly sa chýr o pastierovi rozniesol, až sa dostal do uší samého šacha.

Šach bol dobrým vladárom. Chcel, aby sa jeho ľudu vodilo čo najlepšie, a hľadal múdrych správcov pre všetky kraje svojej krajiny. Keď sa dopočul o pastierovi, zaumienil si, že ho potajomky navštívi a vyzvie, či je naozaj taký múdry, ako ľudia hovoria.

Istej noci poslal po svojho najvernejšieho sluhu. – Mustafa, – riekol, – chcem vykonať dlhú cestu celkom sám. Nikto ma nesmie poznať. Odnes môj hodvábny odev a daj mi svoje najstaršie šaty a ošúchaný plášť.

Sluha sa nič nevypytoval, a urobil, ako mu šach kázal.

Zamotaný v starom plášti, v ruke malý batôžtek s jedlom, vysadol šach na mulicu a zamieril k horám.

Pomaly šiel, tu a tam sa prihovoril mulici a občas zjedol datľu. Oči podchvíľou upieral do diaľky, ale videl iba chumáče trávy, piesok a niekoľko nízkych kríkov. Už sa začínal nepokojiť, kde nájde pastiera, keď v diaľke uvidel čosi ako mračno prachu.

• Ach, – riekol, – to bude iste karavána kupcov, ktorí idú do mesta. Opýtam sa ich, či videli toho chýrneho pastiera.

Popohnal mulicu a zamieril oproti mračnu prachu. Ale keď sa dostal bližšie, spoznal, že to nie je karavána kupcov, lež kŕdeľ oviec, pasúcich sa na úbočí. Ovce boli také pokojné, že sa sotva pohýbali, keď pomedzi ne prechádzal. Usmial sa a pomyslel si: ..Aha, tie majú dobrého pastiera."

• A kde je váš strážca, milé ovečky? – opýtal sa.

Človek, ktorý sedel pri vchode do jaskyne, vstal a podišiel k nemu.

• Pokoj s tebou, pane, – riekol. – Môžem ti ponúknuť trochu ovčieho syra s chlebom a datľami? Vína nemám, ale voda v mojej fľaši je čerstvá. – Otvoril koženú fľašu, ktorú mal zavesenú pri boku, strhol rozodraný ovčí kožuch a rozprestrel ho na zem tak opatrne, akoby to bol vyšívaný hodvábny plášť.

• Odpočiň si, – riekol šachovi, – lebo podľa prachu na tvojom odeve a na mulici vidím, že si prišiel zďaleka.

Šach si sadol na ovčí kožuch a začal sa s pastierom rozprávať. Pýtal sa ho na všeličo a pozorne počúval jeho odpovede. Žasol nad múdrosťou pastierových slov. O chvíľu vstal, prívetivo sa usmial a povedal: – Ďakujem ti za pohostenie, ale teraz musím ísť ďalej, lebo som iba obyčajný chudobný pocestný a mám pred sebou dlhú cestu.

Pastier sa hlboko poklonil. – Pane, – riekol, – ty nie si chudobný pocestný. Máš na sebe rozodrané rúcho, ale nosíš ho ako kráľ. Tvoja reč je rečou človeka, ktorý je navyknutý, že ho iní poslúchajú. Oči máš zamyslené a priame, oči človeka, ktorý rozkazuje. Tvoje spôsoby sú zdvorilé, sú to spôsoby človeka, ktorý sa stýka s mnohými ľuďmi a musí dávať pozor na každého, či je veľký alebo malý. Ty si istotne šach. Či sa nerozpráva tvoj služobník pastier so svojím šachom?

Keď šach toto počul, chytil pastiera za ruku a povedal: – Šach sa rozpráva s najmúdrejším zo svojich poddaných a chce ho urobiť správcom všetkých dedín, cez ktoré prešli tieto ovce.

Od toho času prestal pastier strážiť ovce na úbočí a stal sa správcom dedín, cez ktoré prešli jeho ovce. Býval v bielom dome so záhradou. Mal veľa sluhov, nosil krásne šaty. V jeho stajni boli kone, mulice i ťavy. Nosili jeho batožinu, keď cestoval po území, ktoré spravoval.

Ľudia na dedinách sa tešili, že sa stal ich správcom, lebo ho mali radi, a dlhé roky mu dôverovali. Ale po čase mu začali nedôverovať, hoci im dával múdre odpovede a láskavé rady.

Kamkoľvek išiel, nosil na ťave pevnú truhlicu, stiahnutú železom a zamknutú dvoma zámkami. O tejto truhlici si začali ľudia pošepkávať.

• Prečo ju stráži tak starostlivo? – pýtali sa jedni. – Má v nej poklad?

• Azda v nej opatruje peniaze, ktoré platíme od pôdy a od domov, – odpovedali druhí.

• To nie je čestné, – hovorili iní, – lebo peniaze, ktoré platíme od svojho majetku, patria šachovi. Prečo si ich náš správca necháva pre seba?

Tak sa stali ľudia podozrievavými a o krátky čas rozprávali po dedinách o človeku, ktorý bol kedysi pastierom, a dnes je nečestným správcom.

• Okráda chudobných! – šomrali, ženy. – Kradne šachove peniaze, – vraveli chlapi. I deti sa obrátili proti nemu a vraveli: – Bojí sa, že niekto otvorí jeho truhlicu. Preto ju stráži tak starostlivo a má na nej dve zámky.

Nadarmo sa nevraví, že zlá novina sa rýchlo šíri. Onedlho sa dostala zvesť o nečestnom správcovi aj do kráľovského paláca. Šach sotva veril svojim ušiam. Ale donášali mu zvesť za zvesťou, až si pomyslel, že všetko, čo sa ukradlo a stratilo, je zamknuté v truhlici nečestného správcu..

Sklamaný a nahnevaný poslal po svojho obľúbeného sluhu.

• Mustafa, – riekol, – prines mi najslávnostnejšie rúcho. Pošli po moje najlepšie kone a po otrokov. Idem na cestu po krajine.

Sluha urobil, ako šach rozkázal, a o niekoľko hodín vydal sa k správcovmu bielemu domu veľký sprievod na čele so šachom. Za ním šli najvyšší sudcovia mesta a najvernejší hodnostári.

Neboli dlho na ceste, keď šach opäť uvidel v diaľke mračno prachu. Po tvári mu prebehol tieň a v očiach sa ukázal zármutok. Prišla mu na um príhoda, keď sa z mračna prachu stal kŕdeľ oviec s pastierom, ktorý sedel pri vchode do jaskyne.

Teraz bolo mračno väčšie, a keď šach prišiel bližšie, videl, že to nie je mračno, ale správca a jeho sluhovia, ktorí mu vyšli oproti.

Správca bol na bielom koni, ale za ním išla ťava s drevenou truhlicou na chrbte. Truhlica mala dve zámky a železné obruče. Strážili ju ozbrojenci a pohonič, ktorý viedol veľké zviera na šarlátovom povraze.

Keď správca prišiel k šachovi, uklonil sa po zem. Ale šach na neho iba prísne pozrel. – Čo sú to za reči, ktoré som o tebe počul? Ty okrádaš chudobných? – opýtal sa a začal rozprávať všetko, čo o správcovi počul.

Správca potriasol hlavou. – Neukradol som nič a neukryl som nič, – riekol.

• Teda otvor tamtú truhlicu, – rozkázal šach zlostne, a ukáž, čo je v nej!

Správca pristúpil k ťave, dotkol sa jej a ťava si hneď na tichý rozkaz kľakla. Potom vzal kľúč, čo mu visel na hodvábnej šnúročke za pásom, sklonil sa a otvoril truhlicu.

Hodnostári a sudcovia sa tisli dopredu. Ba aj otroci sa pohli bližšie. Len šach stál na svojom mieste, lebo správca nevyložil drahocenné veci. Vyložil z truhlice iba ošúchaný ovčí kožuch. Ukázal ho šachovi a vyzliekol si pekné rúcho, ktoré mal na sebe.

Keď sa zahalil do svojho starého kožucha, povedal: – Pane, tento kožuch je mojím pokladom. Nechal som si ho, starostlivo som ho opatroval, aby mi pripomínal dni, keď som sa túlal po kopcoch ako chudobný pastier. Bál som sa, že od šťastia zabudnem, že som kedysi nemal nič, iba ovčí kožuch. Bál som sa, že zabudnem na skromnosť. Opatrujem si svojho najlepšieho priateľa, lebo môže sa stať, že mi môj pán odníme pocty a budem znovu pastierom.

Keď šach počul tieto slová, zjavili sa mu v očiach slzy.

• Oj, ty najmúdrejší z mojich poddaných, – riekol, – od tejto chvíle si najvyšším správcom v mojej krajine.

A tak správca, ktorý bol kedysi pastierom, stal sa po šachovi prvým človekom v krajine. Ale vždy bol skromný a až do svojej smrti opatroval starý ovčí kožuch.