O dreve – Slovenská rozprávka

O dreve

Bolo to veľmi, veľmi dávno. Ešte vtedy, keď žili ľudia celkom bezstarostne. V tých časoch rástol klas priamo od koreňa. Ľudia nepoznali biedu.

Keď prišla zima, nemuseli zvážať drevo na vozoch alebo na chrbtoch. Vyšli do hory, narúbali poriadnych klád, zviazali ich do viazanice a bolo. Potom si vzali iba prútik, pošibali drevo a povedali:

• Ta sa, milé drevo, až do môjho dvora!

A drevo samo utekalo.

Ej, veru, dobre bolo vtedy ľuďom.

Drevo skákalo, krbáľalo sa hore i dolu kopcom, trafilo samo úzkymi cestami do dvora, kam patrilo. Nik mu nemusel ukazovať cestu. A ľudia si pekne bezstarostne cupkali za ním. Doma ich už čakala viazanica naprostred dvora. Porozväzovali ju, klady popílili a potom mohlo prísť i sto zím.

Prečo je i dnes nie tak?

Nuž preto: keď je niekomu dobre, chce sa mať ešte lepšie. Ako tá žena, čo to všetko zapríčinila. Keď raz bola v lese na drevo a viazanicu už mala prichystanú, povedala si: – Drevo ide, pôjdem i ja, – a sadla si na viazanicu. Chcela, aby ju viazanica odniesla domov. Vzala prútik a šibe milú viazanicu:

• Ta sa, moje drevo, i so mnou do dvora!

Ale drevo nič. Ani sa nehlo. Darmo ho milá ženička šibala, darmo sa mu prihovárala, darmo i kričala, drevo nešlo a nešlo. Musela veru z viazanice zliezť. Šibe potom zlostne drevo, aby šlo.

A drevo ani tak nechcelo ísť. A odvtedy nešlo ani žene ani nikomu, a ľudia musia ťažko pracovať, kým ho dostanú z lesov do dvorov.