Kresadlo – Hans Christian Andersen

Kresadlo – Hans Christian Andersen

Po hradskej si vykračoval vojak: Raz, dva! Na chrbte mal batoh a po boku šabľu; bol na vojne a teraz sa vracal domov. Tu stretne na hradskej bosorku. Bola stará a ohyzdná, spodná pera jej visela až na prsia. | „Dobrý deň, vojačik!“ prihovorila sa mu bosorka. „Akú máš peknú šabľu a veľký batoh. Si pravý vojak! A ak budeš chcieť, dostaneš toľko peňazí, koľko sa ti len zažiada!“

„Ďakujem ti, stará bosorka!“ odvetil vojak.

„Vidíš ten veľký strom?“ spýtala sa bosorka a ukázala na strom, ktorý stál vedľa nich.

„Znútra je celkom prázdny. Vylezieš naň, zhora uvidíš v kmeni dieru, cez ktorú sa prešmykneš a vojdeš hlboko do stromu. Okolo pása ti uviažem povraz, aby som ťa mohla vytiahnuť, keď na mňa zavoláš!“

„Po čo mám ísť do toho stromu?“ opýtal sa vojak.

„Po peniaze!“ riekla bosorka. „Aby si vedel, keď sa spustíš na dno stromu, ocitneš sa vo veľkej chodbe. Je v nej dosť svetla, lebo tam horí vyše sto lámp. Potom uvidíš troje dverí. Môžeš ich otvoriť, kľúče sú v nich. Keď vojdeš do prvej miestnosti, uvidíš tam naprostriedku veľkú truhlicu a na nej sedí pes. Má oči veľké ako čajové šálky, ale na to nedbaj! Dám ti svoju belaso-kockovanú zásteru, prestri ju na zem. Potom rýchlo vezmi psa, posaď ho na moju zásteru, otvor truhlicu a naber si odtiaľ medených pätákov, koľko sa ti len zachce. No ak máš radšej striebro, choď do ďalšej izby. Lenže tam sedí pes, ktorý má oči veľké ako mlynské kolesá. Ale na?, to nedbaj, posaď ho len na moju zásteru a naber si peňazí! Ak by si však chcel aj zlato, môžeš ho mať toľko, koľko len unesieš. Zlato je v tretej miestnosti. No pes, ktorý tam sedí na truhlici s peniazmi, má oči veľké ako Okrúhla veža v Kodani. Uvidíš, je to ozrutné psisko! Ale na to nedbaj! Posaď ho len na moju zásteru, nič ti neurobí, a naber si z truhlice zlata, koľko len chceš!“ „To by nebolo zlé!“ povedal vojak. „Ale čo T mám za to priniesť tebe, stará bosorka? Nadarmo ma tam neposielaš, viem, že aj ty budeš voľačo chcieť!“ „Nie,“ povedala bosorka, „nechcem ani deravý groš! Prinesieš mi len staré kresadlo, čo tam zabudla moja stará mať, keď tam bola posledný raz.“ „No, tak mi opáš povraz!“ povedal vojak. „Tu je,“ riekla bosorka, „a tu máš moju belaso-kockovanú zásteru.“

Potom vojak vyliezol na strom, spustil sa do diery a zastal vo veľkej chodbe, v ktorej, ako vravela bosorka, horelo vyše sto lámp.

A už otvoril prvé dvere. Hó! Sedel tam pes a gánil na neho okáľmi veľkými ani čajové šálky.

„Ty si mi chlapík!“ zhíkol vojak. Hneď ho posadil na bosorkinu zásteru, nabral si medených pätákov, až mal plné vrecká, zatvoril truhlicu, posadil na ňu psa a šiel do druhej izby. Hí! Tam sedel pes s okáľmi ani mlynské kolesá.

,Len na mňa toľko negáň!“ zahriakol ho vojak. „Ešte by ťa mohli rozbolieť oči!“ Posadil psa na bosorkinu zásteru, a keď videl v truhlici hŕbu strieborných peňazí, odhodil všetky medené, čo mal, a naplnil si vrecko i batoh samým striebrom. Potom šiel do tretej miestnosti. – Juj, to bolo hnusné! Pes mal naozaj oči veľké ani Okrúhla veža! A krútili sa mu v hlave ako kolesá! „Dobrý večer!“ pozdravil vojak a dvihol ruku k čiapke. Veď takého psa v živote ešte nevidel. Ale keď sa naňho chvíľu pozeral, pomyslel si, že to hádam postačí, a dal ho na zásteru, potom otvoril truhlicu a – ach, panebože! Koľko tam len bolo zlata! Bol by za to kúpil celú Kodaň i pernikárkino cukrové prasiatko, všetkých cínových vojačikov, biče a hojdacie koníky z celého sveta. Tam veru bolo peňazí! – Nuž poodhadzoval strieborniaky, ktorými si naplnil všetky vrecká i batoh, a namiesto nich si nabral zlata a znova si naplnil vrecká i batoh, čiapku i čižmy, že sotva nohy vliekol! Psa posadil zasa na truhlicu, zatvoril dvere a zakričal:

„Nože ma vytiahni, stará bosorka!“

„Vzal si kresadlo?“ opýtala sa bosorka.

„Ozaj,“ spomenul si vojak, „celkom som naň zabudol.“ A vrátil sa poň. Potom ho bosorka vytiahla a o chvíľu stál zasa na hradskej – čižmy, batoh i čiapku mal plnú peňazí.

„Čo budeš robiť s kresadlom?“ opýtal sa vojak.

„Čo ťa po tom!“ odpovedala bosorka. „Svoje peniaze máš, daj mi to kresadlo!“

„Láry-fáry!“ rečie vojak. „Alebo mi hneď povieš, načo ti bude kresadlo, alebo vytiahnem

šabľu a zotnem ti hlavu!“

„Nepoviem!“ odvetí bosorka.

Vojak jej teda zoťal hlavu, tam leží v prachu. Potom si nasypal všetky peniaze do bosorkinej zástery, prehodil šiju ako nosu cez plecia, kresadlo vložil do vrecka a vybral sa rovno do mesta.

Bolo to prekrásne mesto. Vojak vošiel do najlepšieho hostinca a objednal si najkrajšie izby i najvyberanejšie jedlá, lebo teraz bol veľmi bohatý, keď mal toľko peňazí.

Sluha, ktorý mu čistil čižmy, si pomyslel, že taký bohatý pán má veru napodiv starú obuv, lebo vojak si zatiaľ ešte nestačil kúpiť novú. Na druhý deň si vojak zadovážil nové topánky i pekné šaty. Teraz už bol z neho vznešený pán a ľudia mu rozprávali o všetkej nádhere v meste, o svojom kráľovi i o tom, aká krásna je princezná, kráľova dcéra.

„Kde by som ju mohol vidieť?“ spýtal sa vojak.

„Nikto ju nesmie vidieť!“ vraveli všetci. „Býva v medenom zámku, obklopenom množstvom múrov a veží! Nik okrem kráľa sa k nej nedostane, lebo podľa veštby sa má vydať za celkom obyčajného vojaka, a to sa kráľovi nepáči.“

„Chcel by som ju vidieť,“ pomyslel si vojak, ale vedel, že by mu to vôbec nedovolili.

Nuž si žil veselo, chodieval do divadla, vozil sa po kráľovskej záhrade a chudobným dával veľa peňazí. A to bolo od neho pekné! Pamätal si ešte, ako zle sa mu žilo bez jediného groša vo vrecku. – Teraz bol bohatý mal pekné šaty i veľa priateľov. Všetci o ňom vraveli, že je vzácny Človek ozajstný gavalier, a to sa vojakovi páčilo! Ale pretože každý deň peniaze len míňal a nijaké nedostával, prišiel deň, keď mu zostali už iba dva groše a musel sa vysťahovať z krásnych izieb, kde býval, do maličkej komôrky celkom pod strechou. Sám si musel čistiť topánky a zašívať ich, a nikto z jeho priateľov už k nemu neprišiel, lebo ta viedlo veľa schodov.

Bol temný večer a vojak už nemal ani na sviečku; tu si spomenul, že malý ohorok sviečky je na kresadle, čo vzal z dutého stromu, kam mu bosorka pomohla vojsť. Vytiahol kresadlo so zvyškom sviečky, no len čo zakresal a z kameňa vyskočila iskra, otvorili sa dvere a v nich pes, s očami veľkými ani čajové šálky, ten, čo ho videl v strome. I povie pes: „Čo rozkáže môj pán?“

„Čože!“ povie vojak. „To je znamenité kresadlo, keď pomocou neho môžem získať, čo chcem. Prines mi dáke peniaze!“ povedal psovi. A hup, pes už bol aj preč. Hup, už tu bol zasa, v papuli veľké vrecko, plné peňazí.

Teraz už vojak vedel, aké je to vzácne kresadlo. Keď zakresal raz, prišiel pes, čo sedel na truhlici s medenými peniazmi, keď zakresal dva razy, prišiel ten, čo mal strieborné peniaze, a keď zakresal tri razy, prišiel ten, čo mal zlato. – Potom sa vojak zasa nasťahoval do pekných izieb a obliekal sa do krásnych šiat. Opäť sa k nemu hlásili všetci jeho priatelia a veľmi ho mali radi.

Tu si raz pomyslí: Predsa len je to smiešne, že tú princeznú človek nesmie vidieť. Vraj je prekrásna, všetci tak vravia. Ale čo z toho, keď musí večne sedieť vo veľkom medenom zámku s množstvom veží. – A či ju naozaj nemôžem vidieť? – Kde mám kresadlo? Zakresal – a hup – už tu bol pes s očami ako čajové šálky.

„Už je čierna noc,“ povedal vojak, „ale veľmi rád by som videl princeznú, čo len na okamih!“ Pes zaraz zmizol a vojak sa ani nenazdal, už tu bol aj s princeznou. Spala mu na chrbte tak prekrásne, že každý v nej musel poznať ozajstnú princeznú. Vojak sa nijako nemohol zdržať, musel ju pobozkať, lebo to bol pravý vojak.

Potom zaniesol pes princeznú naspäť. Ale ráno, keď kráľ s kráľovnou pili čaj, povedala princezná, že mala v noci veľmi čudný sen o psovi a vojakovi. Niesla sa vraj na psovi a vojak ju pobozkal. „To je teda podarená história!“ povedala kráľovná. Tej noci mala stará dvorná dáma bdieť pri princeznej, aby sa videlo, či to bol ozaj sen, alebo či sa to zakladá na pravde.

Vojakovi sa veľmi žiadalo zasa vidieť krásnu princeznú, a tak pes v noci prišiel, vzal princeznú a utekal, ako len vládal. Ale dvorná dáma si obula čarovné topánky a utekala mu v pätách. Keď videla, že sa stratil vo veľkom dome, pomyslela si, že už vie, kde to je, a kusom kriedy urobila krížik na bráne. No pes zbadal, že na bráne, kde vojak býva, je krížik, a aj on vzal kus kriedy a načiaral krížiky na všetky brány v meste. A múdro urobil, lebo teraz, keď všade boli krížiky, dvorná dáma nemohla nájsť pravú bránu.

Kráľ s kráľovnou, stará dvorná dáma i všetci dôstojníci išli sa včasráno pozrieť, kde bola princezná.

„Tam je to!“ povedal kráľ, keď zazrel prvú bránu, označenú krížikom.

„Nie, je to tu, muž môj drahý!“ ozvala sa kráľovná, keď videla inú krížikom označenú bránu.

„Ale krížik je tamto i tuto!“ vraveli všetci. Kam sa len pozreli, všade bol na bráne krížik. Tak sa presvedčili, že by márne hľadali.

Kráľovná však bola veľmi múdra žena a dokázala viac než voziť sa v koči. Vzala svoje veľké zlaté nožnice, nastrihala veľký kus hodvábu na kúsky a ušila z neho peknučké malé vrecúško. Potom ho naplnila drobnou, jemnou pohánkovou krupicou, priviazala ho princeznej na nočný kabátik, a keď to urobila, vystrihla na vrecúšku malú dierku, aby sa krupica sypala po celej ceste, kadiaľ princezná pôjde.

V noci pes zasa prišiel, vzal princeznú na chrbát a bežal s ňou k vojakovi, ktorý ju veľmi

ľúbil a rád by bol princom, aby sa s ňou mohol oženiť.

Pes vôbec nespozoroval, ako sa krupicové zrnká sypú od zámku až k vojakovmu obloku, kam po múre vybehol s princeznou na chrbte. Kráľ a kráľovná ráno videli, kde bola ich dcéra, a hneď vojaka chytili a zatvorili do žalára.

A tak sedel. Och, ako tam bolo temno a otupno, a navyše mu ešte povedali: „Zajtra budeš visieť.“ Takýto chýr ho veru nepotešil, najmä keď zabudol doma svoje kresadlo. Ráno cez mreže v malom okienku videl veľa ľudí. Náhlili sa von z mesta, aby videli, ako ho budú vešať. Počul bubny a videl pochodovať vojakov. Bežali ta všetci ľudia. Medzi nimi bol aj ševcovský učeň v koženej zástere a pantofliach. Tak bežal, až mu pantofľa z nohy odletela rovno na múr, kde vojak vyzeral spoza mreží.

„Hej, ševčík, čože tak utekáš?“ prihovoril sa mu vojak. „Aj tak z toho nič nebude, pokým ta ja neprídem! No ak mi zabehneš po kresadlo do hostinca, kde som býval, dám ti štyri groše. Ale vezmi nohy na plecia!“ Ševcovský učeň neohrdil štyri groše a zabehol po kresadlo, dal ho vojakovi a – no, teraz počujme!

Za mestom bola postavená šibenica, okolo nej stáli vojaci a mnohotisícový zástup ľudí. Kráľ s kráľovnou sedeli na skvostnom tróne, práve naproti sudcovi a celej rade.

Vojak už stál na rebríku, ale keď mu mali hodiť slučku na krk, povedal, aby odsúdenému, ako to vždy bývalo, pred vykonaním trestu splnili posledné nevinné želanie. Rád by si vyfajčil fajku tabaku, veď to už bude jeho posledná fajka na tomto svete.

To mu kráľ nemohol odoprieť, a tak vytiahol kresadlo a zakresal raz, dva, tri! A už tu stáli traja psi, jeden s očami veľkými ako čajové šálky, druhý s očami ako mlynské kolesá, a aj ten, čo mal oči ako Okrúhla veža.

„Pomôžte mi, aby ma neobesili!“ povedal vojak. A psi sa pustili do sudcov a celej rady, toho chytili za nohy, toho za nos, vyhadzovali ich do výšky na veľa lakťov, takže keď spadli, celkom sa dobili.

„Mňa nie!“ volal kráľ, ale najväčší pes schmatol jeho i kráľovnú a šmaril ich za ostatnými. Tu sa vojaci naľakali a všetci ľudia začali kričať: „Buď naším kráľom, vojačik, a vezmi si krásnu princeznú!“

Potom vojaka posadili do kráľovského koča a všetci traja psi tancovali pred ním a volali mu na slávu, chlapci pískali na prstoch a vojaci mu vzdávali poctu. Princezná vyšla z medeného zámku a stala sa kráľovnou, a to sa jej páčilo! Svadba trvala osem dní a za stolom sedeli aj psi a vyvaľovali oči.