Pastierka a kominárik – Hans Christian Andersen

Pastierka a kominárik – Hans Christian Andersen

Zadíval si sa už dakedy na ozaj starú drevenú skriňu, celú čiernu od staroby, zdobenú vyrezávanými ornamentmi a listami? Práve taká skriňa s vyrezávanými ružami a tulipánmi zhora nadol stála v obývacej izbe ako dedičstvo po prababke. Boli tam najčudesnejšie ornamenty a medzi nimi vytŕčali hlavy malé jelene s mnohými parohmi. Uprostred skrine bol vyrezaný človiečik, na pohľad smiešny a aj sa škeril, no nedalo sa povedať, že by sa smial; mal kozie nohy, malé rožky na čele a dlhú bradu.

Deti v izbe ho volali Kozinoha- seržant najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa, lebo sa to ťažko vyslovuje a nie mnohí majú taký titul. Ale vyrezať ho – aj to bol pekný kus práce. No teraz bol už tu! Vždy hľadel na stôl pod zrkadlom, lebo tam stála peknučká malá pastierka z porcelánu. Črievičky mala pozlátené, sukňu trošičku podvihnutú a pripätú červenou ružičkou, mala aj zlatý klobúk a pastiersku palicu. Bola prekrásna!

Hneď vedľa nej stál malý kominárik, čierny ako uhoľ, ale inak aj on bol porcelánový. Bol priam taký čistý ako každý iný a kominára len predstavoval. Celkom dobre mohli z neho urobiť hoci princa, bolo by to jedno!

Stál tam so svojím rebríkom, s bielou tvárou a červenými ružičkami na lícach, a to bola vlastne chyba, lebo trocha začiernený mohol byť. Stál blízko pri pastierke. Obidvoch

postavili tam, kde stáli, a keď ich už k sebe postavili, tak sa zasnúbili. Veď im to spolu pristalo, obaja boli mladí, z toho istého porcelánu a rovnako krehkí.

Pri nich stál ešte jeden panáčik, trikrát toľký ako oni. Bol to starý Číňan, čo vedel kývať hlavou. Aj on bol z porcelánu a vravel, že je malej pastieročke starým otcom, ale nevedel to dokázať. Tvrdil, že má právo jej rozkazovať, a preto prikývol, keď sa o pastierku uchádzal Kozinoha-seržant najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa.

„Toho dostaneš za muža,“ povedal starý Číňan, Je akiste z mahagónu a môže ťa urobiť Kozinohovou-seržantkou najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa. Striebra má plnú skriňu a navyše ešte poklady v tajných skrýšach!“

„Nepôjdem do temnej skrine!“ odvetila pastieročka. „Vraví sa, že tam má už jedenásť porcelánových žien!“

„Tak ty môžeš byť dvanásta!“ povedal Číňan. „Dnes v noci, len čo zapraská stará skriňa, budete mať svadbu. Na to sa môžeš spoľahnúť, a ako že ja som Číňan!“ Potom kývol hlavou a zaspal. Ale pastieročka sa rozplakala a hľadela na svojho milého a vyvoleného porcelánového kominárika. „Budem ťa musieť poprosiť,“ povedala, „aby sme odišli do sveta, lebo tu nemôžeme zostať!“

„Urobím všetko, čo budeš chcieť!“ odvetil kominárik. „Poďme hneď! Myslím, že pri mojom remesle sa uživíme.“

„Len aby sme už boli zo stola dolu!“ vravela. „Nebudem spokojná, pokým neodídeme do

šíreho sveta!“

Kominárik ju utešoval a ukazoval jej, ako má klásť nôžky na vyrezávané hrany a pozlátené lístie na nohe stola. Vzal si na pomoc i rebrík a o chvíľu boli na dlážke.

Ale keď pozreli na starú skriňu, bol tam nevídaný ruch. Všetky vyrezávané jelene dvíhali hlavy, otŕčali parohy a naťahovali krky. Kozinoha-seržant najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa vyskočil vysoko do výšky a zvolal na starého Číňana:

„Utekajú! Utekajú!“

Tu sa trocha zľakli a chytro skočili do zásuvky na pódiu. Ležalo tu troje-štvoro hracích karát, ktoré neboli úplné, a malé bábkové divadlo, postavené, ako sa dalo. Hralo sa divadlo a všetky dámy, krížové i srdcové, kárové i pikové, sedeli v prvom rade a ovievali sa tulipánmi. Za nimi stáli všetci dolníci a ukazovali, že majú hlavu hore i dolu, ako to býva na hracích kartách. Hra bola o dvoch zaľúbencoch, ktorí sa nesmeli vziať, a pastierka sa rozplakala, lebo to bolo ako jej príbeh.

„Nemôžem to vydržať!“ ozvala sa. „Musím vyjsť zo zásuvky!“ Ale keď zišli na dlážku a pozreli na stôl, starý Číňan bol hore a kymácal sa celým telom, lebo zdola bol iba neforemný balvan.

„Už ide starý Číňan!“ zvolala pastierka a spadla rovno na porcelánové kolená, taká bola ustráchaná.

„Voľačo mi zišlo na um!“ povedal kominárik. „Vlezme do veľkej misy s voňavkovou zmesou, čo stojí v kúte. Tam môžeme ležať na ružiach a levanduliach, a keď príde, hodím mu soľ do očí.“

„To by nepomohlo!“ odvetila pastierka. „Okrem toho viem, že starý Číňan bol s misou zasnúbený, a keď mali k sebe taký blízky vzťah, vždy voľačo z neho medzi nimi zostane! Nie, veru niet iného východiska, len odísť do šíreho sveta!“

„Naozaj si trúfaš odísť so mnou do šíreho sveta?“ spýtal sa kominárik. „Uvedomila si si, aký je veľký a že sa už nikdy nebudeš môcť vrátiť?“

„Áno, všetko som uvážila,“ uistila ho.

Kominárik sa na ňu zahľadel a povedal: „Moja cesta vedie komínom! Naozaj si trúfaš driapať sa so mnou cez kachle, cez bubon i cez rúru? Potom sa dostaneme do komína, tam sa už viem obracať. Vystúpime tak vysoko, aby sa za nami nedostali, a na samom vrchu je diera do šíreho sveta!“

Odviedol ju ku dverám do kachieľ.

„Vyzerá to tam čierno,“ povedala. Ale predsa šla s ním cez bubon i cez rúru, kde bolo tma ako vo vreci.

„Už sme v komíne!“ zvolal kominárik. „A hľa, hľa! Nad nami svieti prekrásna hviezda!“ Naozaj, nad nimi svietila hviezda nebeská, akoby im chcela ukazovať cestu. A obaja sa driapali a liezli, bola to namáhavá cesta, tak vysoko--vysoko. Kominárik pastierku dvíhal, nadnášal, držal ju a ukazoval jej najlepšie miesta, kam má klásť porcelánové nôžky. Napokon sa dostali na vrch komína a tam si sadli, lebo boli veľmi ustatí. Veru aj mali byť z čoho.

Nad sebou mali oblohu so všetkými hviezdami, pod sebou všetky strechy mesta. Videli ďaleko navôkol do šíreho sveta. Neborká pastierka si to takto nepredstavovala, sklonila hlavičku ku svojmu kominárikovi a plakala, až jej popukalo zlato na pásiku.

„To je priveľa!“ vravela. „To nevydržím! Svet je priveľký! Kiež by sme boli zasa na stolíku pod zrkadlom! Nebudem mať radostnej chvíle, pokým sa ta nevrátime! Šla som s tebou do šíreho sveta, ak ma trochu ľúbiš, teraz poď ty so mnou späť!“

Kominárik ju začal rozumne prehovárať, spomenul jej starého Číňana a Kozinohu-seržanta najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa, ale pastierka tak veľmi vzlykala a bozkávala svojho kominárika, že ju musel poslúchnuť, hoci to bolo nerozumné.

A potom s veľkou námahou zasa zliezali dolu komínom, cez bubon a rúru, vôbec to nebolo príjemné, a napokon zastali v temných kachliach. Tam nakúkali dvierkami, aby zistili, ako to vyzerá v izbe. Bolo tam celkom ticho. Vykukli – ach, naprostred dlážky ležal starý Číňan; keď chcel bežať za nimi, spadol zo stola a rozbil sa na tri kusy. Odlúpil sa m!| celý chrbát a hlava sa mu odgúľala do kúta. Kozinoha-seržant najvyššieho generálneho a miestogenerálneho vojnového veliteľa stál zadumaný tam, kde vždy stával.

„To je strašné!“ vzlykala pastieročka. „Starý otec sa rozbil a my sme to zavinili. To neprežijem!“ A zalamovala drobnými rúčkami.

„Dá sa ešte zlepiť!“ povedal kominárik. „Celkom dobre sa dá zlepiť! Len nebuď taká citlivá. Keď sa mu zlepí chrbát a do šije sa mu vloží dobrá spona, bude ako nový a môže nám ešte povedať veľa nepríjemností!“

„Myslíš?“ povedala. Potom vyliezli zasa na stolík, kde stáli prv.

„Vidíš, ako ďaleko sme sa dostali!“ povzdychol si kominárik. „Tam sme si mohli ušetriť všetky nepríjemnosti!“

„Len aby už bol starý otec zlepený!“ povedala pastierka. „Bude to drahé?“

A zlepili ho. Rodina mu dala zlepiť chrbát, vložili mu dobrú sponu do šije a bol ako nový, len hlavou už nemohol prikyvovať.

„Akosi ste spyšneli odvtedy, čo ste sa rozbili!“ povedal Kozinoha-seržant generálneho a miesto--generálneho vojnového veliteľa. „Myslím, že zato veru ešte nemusíte dvíhať hlavu tak vysoko! No dostanem ju, či nedostanem?“

Kominárik a pastieročka hľadeli so vzrušením na starého Číňana. Obávali sa, že prikývne. Ale prikývnuť nemohol a bolo mu nepríjemné rozprávať cudziemu človeku, že má navždy sponu v šiji. A tak porcelánové figúrky zostali spolu, blahorečili spone starého otca a ľúbili sa, pokým sa nerozbili.