Prasiatko na peniaze – Hans Christian Andersen

Prasiatko na peniaze – Hans Christian Andersen

V detskej izbe bolo veľa hračiek. Na skrini stála pokladnička, bola hlinená a mala podobu prasiatka. Pravdaže, na chrbte mala škáru, ktorá bola nožom rozšírená, aby sa dali do nej vložiť i strieborné toliare, a tam boli už dva okrem mnohých iných drobných peňazí. Prasiatko bolo už také napchaté, že ani len štrkotať nemohlo, a to je najlepšie, čo môže prasiatko na peniaze dokázať. Teraz stálo na samom vrchu skrine a na všetko pozeralo zhora. Dobre vedelo, že za to, čo má v bruchu, môže kúpiť všetko, a to mu dodávalo sebavedomie.

Na to mysleli všetci ostatní, hoci to nepovedali, lebo mali o čom hovoriť. V zásuvke na bielizníku, ktorá bola povytiahnutá, vstala veľká bábka, bola trochu stará, so zlepeným krkom. Vykukla a povedala: „Zahrajme sa na ľudí, to je vždy veľmi zábavné!“ Hneď nastal ruch, ešte i obrazy na stenách sa obracali, aby ukázali, že majú i zadnú stranu, a nie preto, aby prejavili nesúhlas.

Bolo to prostred noci, oblokom im svietil mesiac, a tak mali svetlo bezplatne. Hra sa mala začať a všetci boli pozvaní, ešte i detský kočík, ktorý predsa len patril medzi väčšie hračky.

„V každom je čosi dobré!“ povedal. „Všetci nemôžu byť šľachtici. Voľakto musí i robiť, ako sa vraví.“

Prasiatko na peniaze bolo jediné, ktoré dostalo písomnú pozvánku. Nazdali sa, že má privysoké postavenie a nepočulo by ústne pozvanie. A ani neodpovedalo, či príde, veď neprišlo. Ak sa má na zábave zúčastniť, môže ostať len na svojom mieste, ostatní nech sa podľa toho zariadia. A tak sa aj stalo.

Malé bábkové divadlo sa postavilo tak, aby prasiatko doň videlo. Chceli začať komédiou, za ňou mal nasledovať čaj a cvičenia rozumu, a tak hneď začali. Hojdací kôň hovoril o tréningu a plnokrvnosti, detský kočík o železnici a parnej sile, lebo to všetko patrilo k tomu, čo ich zaujíma. Hodiny hovorili o politike – tik-tak! – vedeli, ktorá hodina udrela, ale povrávalo sa o nich, že nejdú dobre. Trstenica bola pyšná na svoju striebornú obrúčku a gombík, veď bola podkutá zdola i zhora. Na diváne boli dve vyšívané podušky, peknučké a hlúpučké – a komédia sa už mohla začať.

Všetci sa pozerali a potom ich požiadali, aby praskali, búchali a hrmotili ako pri dobrej zábave. No jazdecký bič povedal, že nikdy nepráska starým, ale len nezasnúbeným. „Ja strieľam každému!“ povedala káps-Ta. „Voľakde musím byť!“ mienilo pľuvadlo a teraz si všetci mysleli, že sú na komédii. Hra nestála zaveľa, ale zahrali ju pekne. Všetci herci sa obracali pomaľovanou stranou, mohli sa totiž ukázať len z jednej strany, nie z opačnej. A hrali znamenite, až celkom pred javiskom, drôty mali pridlhé, ale tak ich bolo aspoň lepšie vidieť. Zlepená bábka bola nadšená, že sa rozlepila, a takisto bolo nadšené i prasiatko na peniaze a rozhodlo sa, že niečo urobí pre voľakoho z nich. Dovolí mu, aby raz, keď príde jeho čas, mal s ním spoločný pohreb.

Bol to ozajstný pôžitok, takže si odpustili čaj a zostali pri cvičení rozumu, ako nazývali hru na ľudí. Nebolo v tom nič zlé, lebo sa iba hrali – a každý myslel na seba a na to, na čo

myslelo prasiatko. Prasiatko myslelo najďalej dopredu, veď myslelo na testament a na pohreb -kedy k tomu dôjde. – Býva to vždy skôr, než sa nazdáme.

Bum! Prasiatko spadlo zo skrine a ležalo na zemi rozbité na márne kusy. Drobné peniaze z neho tancovali a skákali. Najmenšie sa iba vrteli, veľké sa gúľali, najmä jeden strieborný toliar sa chcel poriadne popozerať po svete. A aj sa obzeral a obzerali sa všetky hračky, no črepy z prasiatka sa dostali medzi odpadky. Ale na druhý deň stálo na skrini nové hlinené prasiatko na peniaze, v ktorom nebol ešte jediný peniaz, preto ani nemohlo štrkotať. V tom sa podobalo starému prasiatku. Taký je vždy začiatok – a ním končíme.