Ropucha – Hans Christian Andersen

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: filomena (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 20.12.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 973 slov
Počet zobrazení: 1 538
Tlačení: 91
Uložení: 89

Ropucha – Hans Christian Andersen

Studňa bola hlboká, preto i povraz bol dlhý. Hriadeľ sa sťažka pohyboval, keď bolo treba preniesť vedro vody ponad okrej studne. Vo vode v studni sa slnko nikdy nezrkadlilo, čo ako jasne svietilo, ale pokiaľ dosiahlo, všade boli zeleňou obrastené kamene. Bývala tam rodina z rodu ropúch, prisťahovali sa sem, vlastne skočili sem dolu hlavou so starou ropuchou- matkou, ktorá ešte žila. Zelené žaby, ktoré tam bývali už dávno predtým a plávali po vode, uznali príbuzenstvo a volali ich „studniční hostia“. Ale hostia tam nepochybne chceli zostať, lebo sa im tam veľmi príjemne žilo na suchu, tak vraveli vlhkým kameňom.

Žabia matka sa raz dostala do vedra, keď ho ťahali nahor, no bolo tam pre ňu priveľa svetla a pálili ju oči. Našťastie sa jej podarilo z vedra vyskočiť, spadla do vody s veľkým čľapnutím, a tak ju od toho rozbolel chrbát, že musela tri dni ležať. Veľa toho nevedela povedať o svete hore, ale vedela, a vedeli to všetci, že studňa nie je celý svet. Ropušia matka by vedela všeličo rozprávať, ale keď sa jej na niečo pýtali, nikdy neodpovedala, preto sa jej radšej nepýtali.

„Je tučná a mrzká, hnusná a nadutá!“ vraveli mladé zelené žabky. „Jej deti budú priam také mrzké.“

„Môžbyť!“ povedala ropušia matka. „Ale jedno z nich má v hlave drahokam, alebo ho mám ja.“

Zelené žabky načúvali a hľadeli, a pretože sa im to nepozdávalo, zaškerili sa a skočili na dno. Ale ropušie deti od pýchy naťahovali zadné nohy. Každé z nich si myslelo, že má drahokam. A tak sedeli, hlavou ani nehli, no napokon sa spýtali, na čo sú pyšné a čo vlastne je ten drahokam.

„To je čosi také krásne a vzácne,“ povedala ropušia matka, „že vám to neviem opísať. To je

čosi, čo sa nosí pre potešenie a na čo sa iní zlostia. Ale nepýtajte sa, ja vám neodpoviem.“

„Aha, ja iste nemám drahokam,“ povedala najmenšia ropucha. Bola taká mrzká, že už mrzkejšia nemohla byť. „Prečo by som mala mať takú nádheru? A keď sa preto iní zlostia, ani by som sa z nej netešila. Nie, želám si, aby som sa raz mohla dostať zo studne a pozrieť, ako to vyzerá hore. Tam je iste krásne!“

„Zostaň len tam, kde si!“ povedala stará. „Tu sa vyznáš, vieš, kde čo je. Daj si pozor na vedro, aby ťa nerozmliaždilo. A keby si sa doň predsa dostala, vždycky môžeš vyskočiť, ale nie všetci sú takí šťastliví, že im pritom zostanú údy celé a vajcia sa nerozbijú ako mne.“

„Kvak!“ povedala malá, a to je to isté, ako keď my ľudia povieme

„Ach!“.

Tak sa jej žiadalo dostať sa zo studne a pozrieť sa von. Veľmi túžila po zeleni tam hore. A keď sa na druhý deň ráno vedro plné vody začalo dvíhať a na chvíľočku sa zastavilo pri kameni, na ktorom sedela ropucha, zvieratko sa striaslo a skočilo do plného vedra na dno; potom vedro

vytiahli a vodu z neho vyliali.

„Fuj, márnosť!“ zvolal paholok, keď ju zazrel. „To je najväčšia hnusoba, akú som kedy videl!“ a rozohnal sa drevákom po ropuche, ktorá sa len o vlások zachránila skokom do vysokých pŕhľav. Videla byľku vedľa byľky a pozerala sa nahor. Slnko svietilo na listy, boli to hotové zástavy. Cítila sa ako my ľudia, keď zrazu prídeme do veľkého lesa, kde slnko presvitá pomedzi konáre a lístie.

„Tu je oveľa krajšie než v studni! Tu by som chcela zostať po celý život!“ povedala malá ropucha. Ležala tam hodinu, preležala tam dve hodiny. „Ako to vyzerá vonku? Keď som sa už dostala sem, musím ísť ďalej!“ Liezla tak chytro, ako len vedela, a dostala sa na cestu, kde svietilo slnko a kde ju prach zapudroval, keď prechádzala cez hradskú.

„Teraz som ozaj na suchu,“ povzdychla si ropucha. „Už mám dobrého priveľa, prach ma dusí!“ Dostala sa k priekope. Rástli tam nezábudky a tavoľníky, celkom pri nich stál živý plot z orgovánu a bieleho hlohu, rástol tu popínavý povojník „Máriine biele rukávce“. Bolo tam

vidieť farby a poletoval tam motýľ. Ropucha sa nazdala, že je to kvet ktorý sa odtrhol, aby sa lepšie obzrel po svete, a pokladala to za celkom správne.

„Keby som bola taká pohyblivá ako on!“ pomyslela si ropucha. Pri priekope zostala osem nocí a osem dní, jedla tam mala dosť. Ôsmy deň si pomyslela: ,Ďalej Ale čo môže byť krajšie? Možno malá ropucha alebo niekoľko zelených žabičiek. Zdalo sa jej, že poslednú noc vietor prinášal hlasy príbuzenstva.

„Krásne je žiť! Dostať sa zo studne, ležať v pŕhľavách, liezť po zaprášenej ceste a odpočinúť si vo vlhkej priekope! Ale čo ďalej! Sprobuj nájsť žaby alebo malé ropuchy, bez nich sa nedá žiť, príroda samotná nestačí!' A zase sa vydala na cestu. Prešla poľom k veľkému rybníku s tŕstím dookola. Hneď sa ta pobrala.

„Iste tu bude pre vás vlhko,“ povedali jej žaby, „ale pekne vás vítame.“

Potom ju pozvali na večerný koncert, rodinný koncert. Veľké nadšenie a slabé hlásky, to už poznáme. Pohostenie nedávali, iba pitie bolo zadarmo, celý rybník, kto by ho vládal vypiť.

„Teraz pôjdem ďalej!“ povedala si malá ropucha. Vždy túžila po dačom lepšom.

Videla trblietať sa hviezdy, veľké a jasné, videla svietiť nov mesiaca, videla slnko stúpať vyššie a vyššie.

„Iste som ešte v studni, vo väčšej studni, musím sa dostať nahor! Túžba mi nedá pokoj.“ A keď nastal mesačný spln, pomyslelo si úbohé zvieratko: ,To isté vedro sa spúšťa nadol, musím doň skočiť, aby som sa dostala hore. A či je slnko to veľké vedro? Aké je veľké, ako žiari, vmestili by sme sa doň všetci! Musím vystihnúť vhodnú príležitosť. Ach, ako mi svieti v hlave! Ani drahokam nemôže svietiť krajšie! Ale ja ho nemám a ani za ním neplačem, nie, hore, vyššie k lesku a radosti! Viem o tom, a predsa sa bojím. Je to ťažký krok, ale musím sa odhodlať. Vpred, rovno na hradskú!“

A vykročila, ako len vedela, a dostala sa na cestu, pri ktorej stáli ľudské príbytky. Boli tu kvetinové aj kapustné záhrady. Odpočinula si pri kapustnej záhrade.

„Koľko je len rozličných stvorení, aké som nikdy nepoznala! A aký je svet veľký a pestrý! Ale treba sa i po ňom obzrieť, nie trčať na jednom mieste.“ A potom skočila do kapustnej záhrady. „Ako je tu zeleno! Ako je tu krásne!“

„To viem,“ povedala húsenica na liste. „Môj list je tu zo všetkého najväčší! Zakrýva pol sveta, ale bez neho sa zaobídem.“

„Ko-ko!“ ozvalo sa, a prišli kury. Chodili po záhrade. Prvá kura bola ďalekozraká a zazrela húsenicu na liste, ďobla do nej, až spadla na zem a tam sa mrvila a krútila. Kura sa pozrela najprv pravým okom, potom ľavým, lebo nevedela, Čo vzíde z toho mrvenia.

„Nerobí to dobrovoľne,“ pomyslela si kura a zdvihla hlavu, aby ďobla ešte raz. Ropucha sa tak zhrozila, že vykročila rovno oproti kúre.

„Tak ona má pomocné vojsko!“ povedala. „Pozrimeže na toho plaza!“ A kura sa obrátila.

„Nestojím o tú malú zelenú potravu, darmo by ma šteklila v hrdle!“ Ostatné kury si mysleli to isté a odišli.

„Vykrútila som sa z toho!“ povedala húsenica. „Dobre je mať duchaprítomnosť. Ale najťažšie mám pred sebou - dostať sa na kapustnú hlavu. Kde je?“

Malá ropucha prišla k nej a prejavila jej svoju účasť. Tešila sa, že svojou mrzkosťou zahnala kury.

„Čo tým chcete povedať?“ začudovala sa húsenica. „Sama som sa z toho vykrútila. Je veľmi nepríjemné pozerať sa na vás. Dovoľte, aby som šla domov. Cítim už kapustu. Všade dobre, doma najlepšie. Ale musím ísť vyššie.“

„Áno, vyššie!“ povedala malá ropucha, „vyššie! Cíti rovnako ako ja. Ale dnes nemá náladu, iste preto, že sa zľakla. Všetci sa chceme dostať vyššie!“ A pozerala čo najvyššie. Bocian sedel v hniezde na sedliackom dome. Klopal zobákom a klopala aj bocianica.

„Ako vysoko bývajú!“ pomyslela si ropucha. „Kto sa len dostane tak vysoko!“

V sedliackom dome bývali dvaja mladi študenti. Jeden bol básnik, druhý prírodovedec. Jeden spieval a radostne písal o všetkom, čo je na svete a čo sa zrkadlilo v jeho srdci. Vyspieval to krátko, jasne a ľúbezne vo zvučných veršoch. Druhý sa zaoberal vecami samostatnými, ba rozpitval ich, keď bolo treba. Pozeral na svet ako na veľký matematický príklad, odčítal, násobil, chcel to poznať spredu i odzadu a rozumne o tom hovoriť.' Veď v tom i bolo veľa umu a rozprával o tom radostne a zasvätene. Obaja boli dobrí a veselí ľudia.

„Tam sedí nádherný exemplár ropuchy!“ povedal prírodovedec. „Dám si ju do liehu!“ „Veď máš už dve ropuchy,“ povedal básnik. „Nechaj ju, nech si žije!“ „Ale je taká nádherne škaredá!“ namietol priateľ. „Hej, keby sme jej našli v hlave drahokam,“ povedal básnik,

„potom by som sám chcel byť pri tej pitve.“ „Drahokam!“ pozastavil sa priateľ. „Pekne poznáš prírodopis!“ „A nie je voľačo pekné na povere, že ropucha, najmrzkejšie zviera,

často má v hlave skrytý najvzácnejší drahokam? Či to nie je priam tak i s ľuďmi? Aký drahokam mal Ezop alebo Sokrates?“

Viacej ropucha nepočula a nerozumela z toho ani polovicu. Dvaja priatelia odišli a ropucha sa nedostala do liehu.

„Aj oni hovorili o drahokame“ pomyslela si ropucha. ,Dobre, že ho nemám, boli by z toho len nepríjemnosti!'

Ozvalo sa klopanie zo sedliakovej strechy. Bocian prednášal svojej rodine, ktorá hľadela zhora na dvoch mladých ľudí v kapustnej záhrade. „Človek je najmárnomyseľnejšie stvorenie!“ povedal bocian. „Počujte, ako mu ide zobák! A nevie ním ani poriadne zaklepotať. Vystatuje sa svojou rečou, darom jazyka! Pekná reč! Len čo preletíme deň cesty, už nerozumie, každý hovorí inakšie! Našou rečou sa dorozumieme na celom svete, v Dánsku i v Egypte. A ľudia nevedia ani lietať! Vedia sa teraz pohybovať trocha rýchlejšie na tom novom vynáleze, čo sa volá železnica, ale často si na ňom vylámu krk. Zobák sa mi roztrasie, keď si na to pomyslím. Svet by sa celkom dobre zaobišiel bez ľudí. Nám by nechýbali. Len nech sú žaby a dážďovky!“

„To bola skvelá reč!“ pomyslela si malá ropucha. „To je velikán a sedí tak vysoko, ako som ešte nikoho nevidela. A ako vie plávať!“ zvolala, keď bocian rozprestrel krídla a letel.

I bocianica v hniezde hovorila, rozprávala o egyptskej krajine, o vodách Mu, o prekrásnom bahne v cudzej krajine. Malej ropuche to znelo celkom novo a lákavo.

„Musím sa dostať do Egypta!“ povedala. „Keby ma tam chcel vziať bocian alebo niektoré z jeho detí. Odslúžim sa mu za to na jeho svadbe. Hej, dostanem sa do Egypta, veď už som taká šťastná! Celá moja túžba a žiadostivosť sú lepšie než drahokam v hlave.“

A práve ona mala drahokam: večnú túžbu a žiadostivosť ísť nahor, stále nahor. Ona jej v hlave žiarila, žiarila jej radostne a túžobne.

Vtom priletel bocian. Zazrel ropuchu v tráve, spustil sa k nej a nie priam najjemnejšie chytil malé zvieratko. Zobák ju zvieral, vietor svišťal, nebolo to príjemné, ale vedela, že ide nahor, nahor do Egypta. Preto jej zažiarili oči, zdalo sa, akoby jej z nich vyletela iskierka: „Kvak, ach!“

Telo bolo mŕtve, ropucha zabitá. Ale kam sa podela iskra z jej očí? Slnečný lúč ju vzal, slnečný lúč odniesol drahokam z ropuchinej hlavy. Kam?

Nepýtaj sa prírodovedca. Opýtaj sa radšej básnika. Povie ti o tom rozprávku. Bude v nej húsenica i bociania rodina. Predstav si: Húsenica sa premení na krásneho motýľa! Bociania rodina preletí cez hory do ďalekej Afriky, a predsa sa najkratšou cestou vráti do rodného Dánska, na to isté miesto, na tú istú strechu! Veru, znie to takmer priveľmi rozprávkovo, a jednako je to pravda! Len sa opýtaj prírodovedca, on ti musí prisvedčiť. A vieš to aj ty sám, lebo si to videl. Ale čo drahokam v ropuchinej hlave? Hľadaj ho v slnku! Pozri naň, ak môžeš!

Žiara slnka je prisilná. Nemáme ešte také oči, aby sme mohli hľadieť do všetkej nádhery, ale raz ich budeme mať, a to bude najkrajšia rozprávka, lebo v nej budeme i my.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Rozprávky od Hans Christian Andersen



Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.025 s.
Zavrieť reklamu