Polievka z klobásového drievka – Hans Christian Andersen

Polievka z klobásového drievka – Hans Christian Andersen

1/ POLIEVKA Z KLOBÁSOVÉHO DRIEVKA

Stará myš rozprávala inej, ktorá sa na hostine nezúčastnila: „Bol to včera znamenitý obed! Sedela som na dvadsiatom prvom mieste od starého myšieho kráľa, a to nebolo miesto nijako podradné! Ak vám budem rozprávať o jednotlivých chodoch, boli veľmi vhodne zostavené. Plesnivý chlieb, kožka zo slaniny, lojová sviečka a klobása – a to isté zasa znova. Priam akoby sme jedli dva razy. Bola tam dobrá nálada a príjemný hovor ako v rodinnom kruhu. Nezostalo nič, iba drievka z klobásy.

O nich sme sa potom zhovárali, až sme sa dostali k otázke, ako uvariť polievku z klobásového drievka. Každý už o nej počul, ale nik ešte takú polievku neochutnal, nie to, že by vedel, ako sa varí. Venovali sme pekný prípitok vynálezcovi, zaslúžil by si stať sa otcom chudobných! No nebolo to vtipné? Potom vstal starý myší kráľ a sľúbil, že tá mladá myš, ktorá uvarí najchutnejšiu polievku z klobásového drievka, stane sa jeho kráľovnou. Dal im na to lehotu rok a deň.“

„To by nebolo zlé,“ poznamenala druhá myš, „ale ako sa polievka varí?“

„Hej, ako sa varí? Na to sa pýtali všetky myši, mladé i staré. Všetky by chceli byť kráľovnami, ale bez námahy. Ani jednej sa nechce vypraviť do šíreho sveta, aby sa to naučila, no inak sa to nedá! Pravda, každý ani nemôže opustiť rodinu a staré diery. Vo svete sa nenarazí každý deň na korku syra a nezavonia kožka zo slaniny, kdežeby, vo svete vládne hlad, ba možno ťa aj zaživa zožerie mačka!“

Tieto myšlienky aj odradili väčšinu myší od cesty za vedomosťami. Na cestu sa vydali len štyri myši, mladé a statočné, ale chudobné. Každá sa chcela vypraviť do jedného zo štyroch kútov sveta, potom bude záležať iba na tom, ktorej bude šťastie žičiť. Vzali si drievko z klobásy, aby pamätali, prečo sa vydali na cestu, a zároveň, aby im poslúžilo ako pútnická palica.

Do sveta šli v máji a v máji o rok neskôr sa vrátili, ale len tri, štvrtá sa nehlásila, ani nič neodkázala, hoci už nastal deň, keď sa malo rozhodnúť.

„Aj pri najlepšej zábave sa môže prihodiť niečo smutné!“ konštatoval myší kráľ, no dal príkaz, aby zvolali všetky myši z ďalekého a širokého okolia. Mali sa zhromaždiť v kuchyni. Tri myši – cestovateľky stáli v osobitnom rade. Na miesto štvrtej postavili drievko z klobásy zahalené čiernym flórom. Nikto si netrúfal povedať svoju mienku, pokým tri pretekárky neprehovoria a pokým myší kráľ nenaznačí, čo treba povedať.

A teraz čujme!

/ ČO VIDELA A ČO SA NA CESTE NAUČILA PRVÁ MYŠKA

„Keď som sa vyberala na cestu do šíreho sveta,“ rozprávala myška, nazdala som sa – ako mnohé iné v mojom veku – že som zhltla všetku múdrosť sveta, ale kdeže, na to treba čakať celý rok a deň. Hneď som nastúpila na loď, ktorá zamierila na sever. Počula som, že na mori sa kuchár musí vynájsť, lenže on sa ľahko vynájde, keď tam má plno bravčoviny, sudov so soleným mäsom a zatuchnutou múkou. Žijú si vyberane! Ale nenaučíš sa tam nič o tom, ako uvariť polievku z klobásového drievka. Plavili sme sa veľa nocí a dní, more nás hojdalo a zalievalo vodou. Keď sme sa dostali na miesto určenia, zišla som z plavidla. Bolo to veľmi ďaleko, na severe.

Je to zvláštne odísť z domu, zo svojej vlastnej diery, a nastúpiť na loď, kde sú tiež akési diery, a odrazu sa ocitnúť v cudzej krajine, stovky míľ ďaleko. Boli tam divé smrekové a brezové lesy, ktoré prenikavo voňajú. Ja to nemám rada! Divé rastliny páchli tak korenisto, až som sa rozkýchala a spomenula som si na klobásu. Rozkladali sa tam šíre lesné jazerá, zblízka vyzerala voda jasná, ale zďaleka čierna ako atrament.

Plávali na nej biele labute, ktoré som pokladala za penu, tak tíško na nej sedeli, no keď som ich videla letieť a chodiť, spoznala som ich. Patria do čeľade husí, keď na ne pozrieš, ako kráčajú, ani jedna nemôže zaprieť svoje príbuzenstvo! Ja som sa držala svojich a priplietla som sa medzi lesné a poľné myši, ktoré napokon majú strašne málo vedomostí, najmä o pohostinstve. Nuž ale práve preto som sa vybrala na cestu do cudziny.

Myšlienka uvariť polievku z klobásového drievka sa im videla taká mimoriadna, že sa hneď rozšírila po celom lese, no že by sa táto myšlienka dala riešiť, pokladali za nemožnosť. A zo všetkých najmenej som s tým rátala ja, že návod na toto jedlo získam ešte tej noci a v tých končinách. Bolo to uprostred leta, preto les tak prenikavo vonia, vraveli, preto sú rastliny také korenisté, jazerá jasné, a predsa temné, keď na nich plávajú biele labute. Na okraji lesa, medzi tromi-štyrmi domami, postavili stĺp, vysoký ako lodný sťážeň, a z vrcholca mu viseli venčeky a stužky, bol to máj.

Dievčatá a chlapci tancovali okolo neho a spievali opreteky s hudcovými husľami. Veselo sa tam zabávali pri západe slnka a za mesačného svitu, ale ja som sa na ich zábave nezúčastnila, veď čo by malá myšička hľadala na lesnom bale? Sedela som v mäkkom machu a držala som svoje drievko z klobásy. Mesiac svietil práve na jedno miesto, kde stál strom obrastený machom, takým jemným, hej, trúfala by som si povedať, že bol jemný ako kožuštek myšieho kráľa, jeho zelená farba lahodila očiam.

Odrazu ta pripochodovali utešené malé bytôstky, nie väčšie ako mne po kolená, vyzerali ako ľudia, ale mali krajšie postavy. Nazývali sa škriatkami a mali pekné šaty z lupienkov kvetov a mušie a komárie krídla, nuž veru pohľad na pohľadanie. Hneď sa mi zazdalo, že voľačo hľadajú, lenže som nevedela čo, no potom zopár z nich prišlo za mnou a najvznešenejší z nich ukázal na moje drievko z klobásy a povedal: ,Práve čosi také potrebujem! Je to aj zahrotené, pristrúhané, to je znamenité!' Čoraz väčšmi sa nadchýnal, ako pozeral na moju pútnickú palicu. ,Požičiam, ale nedám!' povedala som.

, Vrátime!' vraveli všetci, vzali drievko z klobásy, ktoré som im prepustila, a odtancovali s ním k miestečku obrastenému jemným machom. Tam uprostred zelene ho vztýčili. Aj oni chceli mať máj, a ten, čo mali teraz, bol pre nich ako stvorený. Hneď ho aj vyzdobili, a veru vyzeral prekrásne!

Malé pavúčiky upriadli okolo neho zlaté vlákna a navešali naň závoje a zástavy, utkané tak jemne a v mesačnom svite také snehobiele, až ma z toho pálili oči. Z motýlích krídel vzali farby a pofŕkali ich na biele plátno, na ktorom zažiarili kvety a diamanty, nemohla som poznať svoje drievko z klobásy. Bol z neho taký máj, akému nebolo páru na celom svete. A len teraz sa zišla naozaj veľká spoločnosť škriatkov, boli celkom bez šiat a nemohli byť krajší. Aj mňa pozvali, aby som pozerala na tú parádu, ale len z diaľky, lebo som bola priveľká.

Potom to začalo hrať! Priam akoby sa rozozneli tisíce sklených zvončekov, naplno a mocne. Nazdala som sa, že to labute spievajú, ba prichodilo mi, že počujem kukučku a drozda, napokon akoby sa k tejto hudbe pridal celý les. Ozývali sa detské hlasy, zvonenie zvončekov a vtáčí spev, boli to najpôvabnejšie melódie. A všetky tie čarokrásne zvuky vychádzali z mája škriatkov, akoby to bola zvončeková hra, ale zaznievala z môjho klobásového drievka. Nikdy som neverila, že by sa z neho dalo vyčariť až toľko, no iste záleží na tom, do akých rúk sa dostane. Bola som naozaj dojatá. Od radosti a pohnutia som plakala, ako len môže plakať malá myšička.

Noc bola prikrátka! Ale tam na severe v tomto období nebýva dlhšia.

Na svitaní zavial mierny vánok, vodná hladina na lesnom jazierku sa zvlnila a všetky jemné, vznášajúce sa závoje a zástavy vzlietli do vzduchu. Rozhojdané letohrádky z pavučín, visuté mosty, balustrády a ako sa volá to, čo lístok po lístku uplietli, uleteli ako nič. Šesť škriatkov mi prinieslo moje drievko z klobásy a spýtali sa ma, či nemám dajaké želanie, ktoré by mi mohli splniť. Požiadala som ich, aby mi poradili, ako sa robí polievka z klobásového drievka.

,Nuž práve si videla/ zasmial sa najvznešenejší z nich, ,ako to robíme my! Veď svoje drievko z klobásy si iste sotva poznala!'

,Ide o novú vec/ povedala som a hneď aj vyrozprávala, prečo som sa vydala na cestu a čo u nás doma odo mňa očakávajú. ,Aký osoh/ spýtala som sa, ,bude mať myší kráľ a celé naše mocné kráľovstvo z toho, že som videla všetku tú krásu? Veď ju nemôžem vytriasť z klobásového drievka a povedať: Hľa, tuje drievko, hneď bude polievka! Treba vždy voľačo priniesť na stôl, ak sa chceme nasýtiť

Tu si škriatok namočil svoj malý prštek do belasej fialky a povedal mi: ,Daj pozor! Potriem ti tvoju pútnickú palicu, a keď sa vrátiš domov do zámku myšieho kráľa, dotkni sa palicou kráľovej teplej hrude. Na celej palici hneď vyrastú fialky, hoci by bola najtuhšia zima. Tak vidíš, tu máš pre svojich darček a ešte voľačo navyše!'„ No kým myška povedala, o aké voľačo navyše ide, obrátila palicu ku kráľovej hrudi. A naozaj – vyrástla na nej utešená kytica kvetov, ktoré voňali tak prenikavo, že myší kráľ rozkázal myšiam pri komíne, aby hneď vopchali chvosty do ohňa, nech cítiť spáleninu, lebo vôňa fialiek bola na nevydržanie, na týchto miestach nebola obľúbená.

„A aké voľačo navyše si to spomínala?“ spýtal sa myší kráľ.

„Nuž,“ odpovedala myška, ,je to čosi, čo sa nazýva efekt!“ Potom drievko z klobásy obrátila a už na ňom nebolo vidieť kvety, držala len holé drievko a dvíhala ho ako taktovku.

„Fialky sú pre oči, vôňu a cit,“ povedal mi škriatok, „ale treba ešte uspokojiť aj sluch a chuť!“ A potom myška udávala takt. Nebola to tá istá hudba ako v lese pri slávnosti škriatkov, no taká, aká zaznieva v kuchyni. Ach, to bolo čosi! Prišlo to odrazu, akoby vietor zaskučal vo všetkých komínoch, v kotloch a hrncoch to začalo kypieť, lopatka bubnovala na

mosadzný kotol a potom, práve tak náhle, nastalo ticho. Bolo počuť tlmený spev čajníka, taký zvláštny, že vôbec nebolo poznať, či sa začína, alebo sa končí. Malý hrnček vrel a veľký hrniec vrel, ten nedbal na onen, akoby nemali v hlave jedinej myšlienky. A malá myška mávala taktovkou čoraz vyššie, v hrncoch to penilo, bublalo a prekypovalo, vietor skučal, komín pískal – hú, há! Bolo to také strašné, až malej myške vypadla taktovka.

„To bola hustá polievka!“ poznamenal starý myší kráľ. „Ale príde vôbec na stôl?“

„To bolo všetko!“ odvetila malá myška a uklonila sa.

„Všetko? No teda čujme, čo nám povie ďalšia!“ prikázal myší kráľ.

lll / ČO ROZPRÁVALA DRUHÁ MYŠKA

„Narodila som sa v zámockej knižnici,“ začala druhá myška, ja ako aj mnohí moji príbuzní, sme nikdy nemali šťastie dostať sa do jedálne, a už vôbec nie do komory. Len keď som sa dnes vybrala sem, zazrela som kuchyňu. V knižnici sme často trpeli hladom. Ale získali sme veľa vedomostí.

Tam ma zastihol aj chýr o kráľovskej cene za polievku z klobásového drievka, a tu moja stará mať vytiahla rukopis, ktorý nevedela prečítať, ale počula, ako ho čítali, a bolo v ňom napísane: Iba naozajstný básnik uvarí polievku z klobásového drievka. Spýtala sa ma, či som básnik. Cítila som, že tu moje vedomosti nestačia, preto mi povedala, že sa musím usilovať, aby som sa poetkou stala. Ale čo na to treba, pýtala som sa, lebo to bolo pre mňa priam také ťažké ako nájsť recept na varenie polievky. Stará mať však vypočula čítanie celého rukopisu a povedala, že nevyhnutné sú tri hlavné veci: ,Rozum, fantázia a cit! Ak ich získaš, potom budeš básnikom, poradíš si aj s drievkom z klobásy.' Potom som sa pobrala do šíreho sveta na západ, aby som sa stala poetkou.

Vedela som, že rozum je v každom prípade najdôležitejší, na druhých dvoch veciach už natoľko nezáleží. Preto som najprv hľadala rozum. Ale kde sídli? ,Choď za mravcami a uč sa múdrosti!' povedal veľký kráľ

Židovskej krajiny, ako som vedela z knižnice, a nezastavila som sa, pokým som neprišla k prvému veľkému mravenisku, a tam som striehla, aby som sa stala múdrou.

Mravce sú tvory úctyhodné, stelesnený rozum. U nich je všetko ako dobre vyrátaná počtová úloha, ktorá vychádza. Pracovať a znášať vajíčka, vravia, to je ako žiť dnes a pritom sa starať o budúcnosť. A tak to aj robia. Delia sa na mravce čisté a špinavé. Hodnosti si určujú číslami. Mravčia kráľovná ma číslo jeden a iba jej mienka je správna. Zhltla všetku múdrosť sveta a pre mňa to bolo dôležité vedieť.

Nahovorila toľko múdrostí, až sa mi to zdalo hlúpe, povedala, že ich mravenisko je najvyššie na svete, ale hneď pri mravenisku stál strom oveľa vyšší, to sa nedalo poprieť, preto sa o tom nehovorilo. Raz večer ta ktorýsi mravec zablúdil, liezol po kmeni, nedostal sa ani do koruny, no predsa sa len ocitol vyššie než hociktorý iný mravec, a keď sa vrátil a našiel svoj domov, rozprával v mravenisku o čomsi oveľa vyššom.

Mravce to pokladali za urážku celej spoločnosti, a tak mravcovi nasadili náhubok a odsúdili ho na ustavičnú samotu. Onedlho sa však dostal k tomuto stromu iný mravec, a keď podnikol rovnakú cestu, spojenú s tým istým objavom, začal o tom rozprávať, ako sa vraví, s rozvahou a nezrozumiteľne, a keďže to bol vážený mravec, jeden z čistých, uverili mu a po smrti mu postavili na hrob vaječnú škrupinu ako pomník, lebo vedcov si ctili.

Videla som,“ rozprávala malá myška, „že mravce jednostaj behajú so svojimi vajíčkami na chrbtoch. Jeden z nich stratil svoje vajíčko a veľmi sa namáhal, aby ho dostal zasa na chrbát, no nedarilo sa mu to. Tu pribehli dva iné mravce a zo všetkých sú mu pomáhali, div nestratili svoje vajíčka, no potom mu prestali pomáhať, lebo vlastný záujem je na prvom mieste. A mravčia kráľovná na to povedala, že tu ukázali srdce i rozum.

,Tieto dve veci nás mravce stavajú na najvyššie miesto medzi rozumnými tvormi. Rozum má a musí prevažovať, a ja mám najväčší rozum!' Potom sa postavila na zadné nohy a bolo ju vidieť tak dobre, že som sa nemohla zmýliť a zhltla som ju. ,Choď k mravcom a uč sa múdrosti!' Teraz som mala v sebe kráľovnú i s jej múdrosťou!

Potom som šla bližšie k spomínanému veľkému stromu, bol to dub z vysokým kmeňom a rozložitou korunou, veľmi starý. Vedela som, že tu prebýva živý tvor, dievčina – dryáda, ktorá sa spolu so stromom rodí aj umiera. Počula som o tom v knižnici. Teraz som videla taký strom a takú

dubovú dievčinu. Vystrašene vykríkla, keď ma zazrela tak nablízku. Ako všetky ženy, veľmi sa bála myší, ale mala na to viac príčin než iné, lebo som mohla nahlodať strom, a od neho závisel jej život. Vľúdne a srdečne som sa jej prihovorila, posmelila som ju, až ma vzala do svojej jemnej rúčky,

a keď sa dozvedela, prečo som sa vypravila do šíreho sveta, sľúbila mi, že azda už v ten večer získam jeden z dvoch pokladov, ktoré ešte hľadám. Rozprávala mi o Fantasovi,

svojom veľmi dobrom priateľovi, ktorý je taký krásny ako boh lásky a neraz odpočíval pod listnatými konármi stromu, ktorý potom ešte mohutnejšie šumel nad nimi. Vravela, že Fantasos ju nazýva svojou dryádou a strom svojím stromom. Hrčovitý, mohutný a krásny dub bol celkom podľa jeho vkusu. Korene má pevne, hlboko a široko zapustené do zeme, kmeň a koruna sa dvíhajú vysoko do sviežeho vzduchu a poznajú snehovú fujavicu, ostré vetry i horúce slnko.

Hej, rozprávala takto: ,Vtáci spievajú v korune a rozprávajú o cudzích krajoch! Na jedinej suchej haluzi si bocian postavil hniezdo, ktoré je peknou ozdobou, tak aspoň niečo počujeme o krajine pyramíd. To všetko sa Fantasovi páči, ale ani to mu nestačí, sama mu musím rozprávať o živote v lese od čias, keď som bola malá a strom útly, takže ho mohla zakryť pŕhľava, až dosiaľ, keď je taký veľký a mocný. Sadni si teraz pod marinku a dávaj dobrý pozor, keď príde Fantasos, vystriehnem vhodnú chvíľku, aby som mu vytrhla pierko z krídla, a potom ti ho dám, lepší dar nemôže dostať nijaký básnik – to ti bude stačiť!' Fantasos prišiel, dryáda mu pierko vytrhla a ja som ho chytila,“ rozprávala malá myška,

„namáčala som ho vo vode, až zmäklo! Aj tak som ho veľmi ťažko trávila, hoci som ho dôkladne rozžula. Nie je vôbec ľahké prehrýzť sa k básnictvu, veľa toho treba prehltnúť. Tak som už mala dve veci, rozum i fantáziu, a potom som si uvedomila, že tretiu vec nájdem v knižnici, lebo istý veľký muž povedal a napísal, že sú také romány, ktoré majú ľudí iba oslobodiť od zbytočných sĺz, teda sú to akési huby, ktoré do seba vstrebávajú city. Spomenula som si na dve takéto knihy, ktoré sa mi vždy videli veľmi chutné, toľko ich čítali a také boli zamastené, dozaista vstrebali do seba veľmi veľa citov.

Vrátila som sa domov do knižnice a hneď som zožrala takmer celý román, totiž mäkkú časť, podstatu, zato škrupinu, väzbu, som nechala nedotknutú. Keď som strávila túto knihu a ešte jednu, pocítila som už, ako sa to vo mne hýbe, zožrala som ešte časť tretej a potom som sa stala poetkou. Vravela som si to sebe a vraveli to aj iní. Bolela ma hlava i vnútornosti, už ani neviem, aké všakovaké bolesti som mala.

Začala som rozmýšľať, aké príhody sa dajú vymyslieť v spojení s klobásovým drievkom, a tak mi v mysli vyvstali mnohé drievka. Mravčia kráľovná mala neobyčajný rozum. Spomenula som si na muža, ktorý si dal biele drievko do úst a stal sa neviditeľným. On i drievko. Spomenula som si na drevá, drievka i polená, na drievka, ktorými sa mieša staré pivo, na dieťa, čo kľačí na polienku, na drievka, ktorými zatĺkajú rakvy. Všetky moje myšlienky sa upínali k drievku! Ale o nich vie skladať príbehy len básnik, a ním som, prehrýzla som sa k tomu! A tak vás každý deň v týždni môžem počastovať jedným príbehom o drievku – nuž to je moja

polievka!“

„Čujme teraz tretiu!“ prikázal myší kráľ.

„Pí pí“ ozvalo sa v kuchynských dverách a malá myška, štvrtá, ktorú pokladali za mŕtvu, vbehla dnu. Prevrátila drievko z klobásy, ovinuté čiernym flórom. Bežala noc a deň, príležitostne sa odviezla nákladným vlakom, a predsa len-len že neprišla neskoro. Tisla sa dopredu, bola celá udychčaná a strapatá, stratila svoje klobásové drievko, ale nie reč, začala rozprávať hneď, akoby čakali len na ňu a len ju chceli počúvať, akoby sa všetko iné na svete sveta netýkalo. Spustila a dostala zo seba všetko, čo mala na srdci. Prišla tak nečakane a hovorila toľko, že nik nemal čas pozastaviť sa nad ňou a nad jej slovami. Nuž teda čujme!

IV/ ČO ROZPRÁVALA ŠTVRTÁ MYŠ, KTORÁ PREDBEHLA TRETIU

„Vybrala som sa rovno do najväčšieho mesta,“ začala, „na jeho meno si nespomínam, nemám dobrú pamäť na mená. Zo železnice som sa so skonfiškovaným tovarom dostala na radnicu a tam som bežala k žalárnikovi. Rozprával o svojich väzňoch, najmä o jednom, ktorý povedal nerozvážne slová a o tých sa hovorilo znova a znova, čítalo a písalo. ,To všetko je len polievka z klobásového drievka,' povedal.

,Ale tá polievka ho môže stáť hlavu!' Hneď som sa začala o väzňa zaujímať,“ rozprávala myška, „využila som príležitosť a šuchla som sa k nemu do cely, lebo aj za zatvorené dvere vždy vedie myšia diera! Vyzeral bledý, mal dlhú bradu a veľké, žiarivé oči. Lampa čadila, ale múry si na to už zvykli, väčšmi už nemohli očernieť. Väzeň kreslil obrázky a písal verše čiernym na biele, ale tie som nečítala. Myslím, že sa nudil a bola som mu vítaným hosťom.

Lákal ma omrvinkami chleba, pískaním i láskavými slovami, tak sa zo mňa tešil. Mala som k nemu dôveru, a tak sme sa spriatelili. Delil sa so mnou o chlieb a vodu, dával mi syr a klobásu, bol to krásny život. No musím povedať, že ma tam zdržiavala práve jeho láskavosť. Dovolil mi behať po svojej dlani i zápästí až do rukáva, nechal ma liezť po svojej brade a nazýval ma svojou malou priateľkou. Celkom som si ho obľúbila, veď také čosi býva vždy vzájomné. Zabudla som na svoje poslanie v šírom svete. I svoje drievko od klobásy som zabudla v škáre dlážky, ešte tam

leží. Chcela som zostať tam, veď keby som odišla, nemal by úbohý väzeň nikoho, a to je predsa len primálo na tomto svete! Ja som zostala, ale on tam nezostal! Posledný raz sa ku mne prihováral tak žalostne, dal mi dvojnásobné množstvo chleba a korok zo syra, prstami mi poslal bozk, odišiel a už sa nevrátil. Nepoznám jeho príbeh. ,Polievka z klobásového drievka!' povedal žalárnik, a odišla som k nemu, ale nemala som mu veriť. Vzal ma pevne do ruky, no potom ma vopchal do klietky, do akéhosi šliapacieho mlyna, a to bolo strašné! Tam musíš len behať a behať, no nikam sa nedostaneš a každému si len na smiech!

Žalárnik mal vnúčika, utešeného chlapčeka so zlatými kučeravými vláskami, veselými očami a ústočkami, ktoré sa vždy usmievali. ,Neborka myšička!' povedal, pozrel do mojej mrzkej klietky a odtiahol z nej železný kolík – ja som hneď vyskočila a dolu podobločnicou som zbehla do žľabu. Som slobodná, slobodná! Myslela som iba na to, a nie na cieľ svojej cesty! Bolo tma, blížila sa noc a našla som si prístrešie v starej veži. Tam býval hlásnik a sova.

Neverila som ani jednému z nich, sove najmenej, lebo sa podobá mačke a má tú veľkú chybu, že žerie myši. Pravda, ľahko sa môžeme zmýliť, a zmýlila som sa aj ja. Bola to úctyhodná, nesmierne vzdelaná stará sova, vedela viac než hlásnik a práve toľko, čo ja. Sovie mláďatá kričali pre každú maličkosť. ,Nerobte hneď polievku z klobásového drievka!' napomenula ich, a to bolo najprísnejšie napomenutie, aké vyslovila, lebo veľmi lipla na svojej rodine. Pocítila som k nej takú dôveru, že som zapípla zo škáry, v ktorej som sedela. Táto dôvera sa jej zapáčila a ubezpečila ma, že budem pod jej ochranou. Nijaké zviera mi nesmie ublížiť, ba ani v zime, keď nebude dosť jedla.

Bola múdra vo všetkom. Dokázala mi, že hlásnik môže húkať iba na rohu, ktorý mu visí po boku. ,Strašne si na tom zakladá, nazdáva sa, že je sovou vo veži! Má to byť čosi úžasné, ale je to len veľmi málo! Iba polievka z klobásového drievka!“ Požiadala som ju, aby mi dala na ňu recept, a potom som dostala takéto vysvetlenie: ,Polievka z klobásového drievka je len ľudská povrávka, možno jej rozumieť tak i onak, a každý si myslí, že jeho vysvetlenie je správne. Ale to všetko vlastne neznamená vôbec nič!“

,Vôbec nič!' opakovala som. Tu mi svitlo. Pravda nie je vždy príjemná, ale pravda je to najvyššie! To povedala aj stará sova. Zamyslela som sa nad tým a usúdila som, že keď prinesiem to najvyššie, potom prinesiem oveľa viac, ako je polievka z klobásového drievka. Preto som sa odtiaľ ponáhľala preč, aby som prišla zavčasu domov a priniesla to najvyššie a najlepšie: pravdu. Myši sú osvietené tvory a myší kráľ je nad nimi všetkými. Môže ma urobiť kráľovnou za pravdu.“

„Tvoja pravda je lož!“ vyhlásila myš, ktorá sa ešte nedostala k slovu. „Ja viem variť túto polievku a aj ju uvarím!“

V/AKO SA POLIEVKA VARÍ

„Ja som neodcestovala,“ rozprávala štvrtá myš, „zostala som vo vlasti, lebo tak je to správne! Netreba cestovať, všetko možno získať aj tu. Ja som zostala! Svojmu umeniu som sa nenaučila od nadprirodzených bytostí, neprehrýzla som sa k nemu, ani som sa nezhovárala so sovami. Dopracovala som sa k nemu rozjímaním. Postavte kotol, až po vrch ho naplňte vodou a zapáľte pod ním! Nech pod ním horí, kým voda nezovrie a nesklokoce. Tak, a teraz do nej hoďte drievko! Nuž a teraz prosím myšieho pána kráľa, nech ráči vopchať do nej svoj chvost a zamieša vriacu vodu! Čím dlhšie bude miešať, tým bude polievka výdatnejšia. Nebude nás to stáť vôbec nič! Netreba nijaké prísady, stačí len miešať!“

nemohol by to urobiť za mňa niekto iný?“ spýtal sa myší kráľ.

„Nie,“ nástojila myška, „takú silu má len chvost myšieho kráľa!“

Voda vrela klokotom, myší kráľ sa postavil celkom k nej – bolo to takmer nebezpečné – vystrčil chvost, ako to myši robia v komore, keď chcú zobrať z misky smotanu a potom si obliznúť chvost, ale myší krá! natiahol chvost len do horúcej pary a potom hneď odskočil:

„Pravdaže, ty si moja kráľovná!“ zvolal. „S polievkou vyčkáme až do našej zlatej svadby, tak sa aspoň chudoba v mojom kráľovstve bude mať na čo tešiť, a táto radosť im vydrží na dlhé roky!“

Potom oslávili svadbu. Ale viaceré myši, keď prišli domov, vraveli: „Veď to nemožno nazvať polievkou z klobásového drievka, ale skôr polievkou z myšacieho chvosta!“ – Mnohé z rozprávania pokladali za správne, ale celok by mal vyzerať inak! „Ja by som to bola rozprávala tak a tak...!“

To boli hlasy kritiky, ktorá je vždy nesmierne múdra – keď je už po všetkom.

***

Táto rozprávka šla šírym svetom a mienky o nej boli také i onaké, ale rozprávka zostala celá. A to je najsprávnejšie. Lenže vďaku za ňu čakať nemôžeme!