Majstri v skoku – Hans Christian Andersen

Majstri v skoku – Hans Christian Andersen

Blšiak, lúčny koník a skákadlo – hračka vyrobená z husacej kosti – chceli ukázať, kto z nich vyskočí najvyššie, preto pozvali celý svet a každého, kto bol zvedavý na toto predstavenie. Veruže to boli riadni majstri v skoku, keď sa zišli v sieni.

„Slávnostne vyhlasujem, že dám svoju dcéru tomu, kto vyskočí najvyššie!“ oznámil kráľ.

„Veď by to naozaj bola hanba, keby takí majstri museli skákať pre nič za nič!“

Blšiak prišiel na rad prvý a vedel sa spôsobne správať, pozdravoval na všetky strany, veď mal v sebe krv urodzenej slečny a ustavične sa stýkal iba s ľuďmi, na tom predovšetkým záleží.

Potom sa ukázal koník, ktorý bol síce oveľa ťažší, no vedel celkom dobre vystupovať a mal zelenú rovnošatu, ktorú nosil už od narodenia. Navyše tento majster vravel, že má veľmi staré príbuzenstvo v egyptskej krajine a že si ho tam vysoko vážia, veď ho vzali priamo z lúky a ubytovali v trojposchodovom domčeku z karát, na ktorých boli samí králi, obrátení maľovanou stranou dovnútra. Boli tam dvere i obloky vystrihnuté zo sŕdc srdcovej dámy.

„Spievam tak,“ povedal, „že keď ma počulo šestnásť tunajších svrčkov, ktoré cvrlikajú už od malička, a predsa nedostali domček z karát, od zlosti schudlo ešte väčšmi!“

Obaja, blšiak i koník, náležité vysvetlili, kto sú a čo sú, a boli presvedčení, že sa môžu oženiť s princeznou.

Skákadlo nepovedalo nič, no povrávalo sa o ňom, že o to viac myslí, a keď ho dvorný pes oňuchal, vyhlasoval, že skákadlo je z dobrej rodiny. Starý radca, ktorý dostal tri rady preto, aby čušal, uisťoval, že vie, akou prorockou silou je skákadlo obdarené, na jeho chrbte vidieť, či bude mierna alebo tuhá zima, a to nemožno vidieť ani na chrbte samého zostavovateľa kalendára.

„Nuž, ja nevravím ani tak, ani onak,“ prehovoril starý kráľ, „ale vždy si myslím svoje!“

A teraz bolo treba skákať. Blšiak vyskočil tak vysoko, že ho vôbec nebolo vidieť, a potom všetci tvrdili, že ani neskákal, ale to bola podlosť!

Koník vyskočil iba do polovičnej výšky ako blšiak, ale dopadol rovno do tváre kráľovi, a ten vyhlásil, že to bolo odporné. Skákadlo dlho stálo ticho a rozvažovalo. Diváci si napokon mysleli, že vôbec nevie skákať.

„Ktohovie, či mu nie je zle!“ poznamenal dvorný pes a znova ho oňuchal. A tu hop! A skákadlo šikmo poskočilo priamo do lona princeznej, ktorá sedela na nízkom zlatom stolčeku.

Tu vyhlásil kráľ: najvyšším skokom je vyskočiť až k mojej dcére, lebo to je vznešený ciel, ale na to môže prísť iba bystrá hlava, a skákadlo preukázalo, že bystrú hlavu má. Veruže má za ušami!“

A tak princeznú dostalo skákadlo.

„Ja som vyskočil najvyššie!“ povedal blšiak. „Ale na tom nezáleží, nech si len princezná má tú hračku z husacej kosti s drievkom a smolou! Najvyššie som vyskočil ja, no na tomto svete treba mať telo, aby ťa videli!“

Potom blšiak vstúpil do cudzích vojenských služieb, kde – ako sa vraví – padol na poli cti a slávy.

Koník si sadol do trávy v priekope a rozväzoval, ako to vo svete chodí, a pritom povedal:

„Treba mať na to telo! Treba mať na to telo!“ Potom zanôtil svoju smutnú pieseň a z nej pochádza tento príbeh, ktorý je možno celý vyluhaný, hoci vyšiel v tlači.