Bábkar – Hans Christian Andersen

Bábkar – Hans Christian Andersen

Na parolodi cestoval obstarný muž s tvárou takou spokojnou že ak jej výraz neklamal, musel to byť najšťastnejší človek na svete. A aj bol, ako sám vravel, počul som to priamo z jeho úst. Bol to Dán, môj krajan, riaditeľ cestujúcej divadelnej spoločnosti. Celý súbor mal uložený vo veľkej debne, bol to bábkar. Vravel, že jeho vrodenú veselú myseľ v ňom ešte zušľachtil istý absolvent vysokej školy technickej a po tomto pokuse sa stal dokonale šťastným. Spočiatku som mu nerozumel, ale potom mi celý príbeh vyrozprával, a tu ho máme.

„Bolo to v Slagelse,“ rozprával, „tam som usporiadal predstavenie v budove poštového úradu, vo skvelom dome a so skvelým obecenstvom s výnimkou niekoľkých starých dám, naskrze ešte v detskom veku. Potom ta prišiel čierno oblečený mládenec, ktorý vyzeral ako študent, sadol si, smial sa a tlieskal vždy vtedy, keď to bolo treba. Bol to naozaj nezvyčajný divák. Nedalo mi, aby som sa neprezvedel, kto to je, a dopočul som sa, že je absolventom vysokej školy technickej.

Poslali ho na vidiek, aby ľud poúčal o technických objavoch. Moje predstavenie sa skončilo o ôsmej, veď deti musia ísť spať zavčasu a treba myslieť aj na pohodlie obecenstva. O deviatej začal absolvent so svojou prednáškou a pokusmi, teraz som bol ja jeho poslucháčom. Bolo to zvláštne počuť ho a vidieť. Na väčšinu z toho môj rozum nestačil, ako sa vraví, ale tu som si pomyslel: Nemohli by sme my ľudia vynájsť voľačo, aby sme vydržali tu na zemi dlhšie?

Muž ukazoval len malé zázraky, všetko jednoduché veci, odpozorované z prírody. Za starých čias by takéhoto absolventa techniky boli pokladali za mudrca, a v stredoveku by ho boli upálili. Celú noc som nespal, a keď som nasledujúci večer usporiadal predstavenie a kandidát prišiel zasa, vtedy som dostal správnu náladu. Istý herec mi rozprával, že v úlohách milovníka myslí len na jedinú osobu v hľadisku, hrá iba pre ňu a na všetkých ostatných zabudne.

Takouto osobou bol pre mňa tento absolvent techniky, bol mojím jediným divákom, pre ktorého som hral. Keď sa predstavenie skončilo, všetky bábky privolali ešte potleskom na scénu a potom ma absolvent pozval k sebe na pohár vína. On rozprával o mojej hre a ja zasa o jeho vede, myslím, že sme sa rovnako tešili z toho i onoho, ale hlavné slovo som mal ja, lebo v jeho vede bolo toho veľa, čomu som nerozumel. Napríklad, keď kus železa prejde špirálou, zmagnetizuje sa.

Nuž a čo je to: Vtelí sa doň duch. Ale skadiaľ? Tak je to aj s ľuďmij nazdávam sa. Preletia cez špirálu času, vtelí sa do nich duch a už stojí pred nami dajaký Napoleon či Luther alebo niekto podobný.

,Celý svet je reťaz záhad/ odvetil technik, ,ale už sme si na ne tak privykli, že ich nazývame všednými vecami.' Rozprával a vysvetľoval, až napokon akoby mi otvoril hlavu, a ja som sa čestne priznal, že keby som nebol už starý chlap, hneď by som išiel na techniku, aby som poznal taje sveta, hoci som jeden z najšťastnejších ľudí. ,Jeden z najšťastnejších,' povedal, akoby to vychutnával. ,Ste šťastný?' spýtal sa.

,Áno,' odpovedal som, ,som šťastný a vítajú ma v každom meste, kam prídem so svojou spoločnosťou. Pravda, mám jedno želanie, občas ma tlačí ako mora a kazí mi dobrú náladu: Chcel by som sa stať riaditeľom divadelného súboru naozajstných ľudí!' „Želáte si, aby vaše bábky ožili, želáte si, aby sa stali naozajstnými hercami,“ vravel. „Myslíte si, že keby ste boli ich riaditeľom, budete dokonale šťastný?' On tomu neveril, ale ja som tomu veril.

Zhovárali sme sa o tom tak i onak, zblížili sme sa v náhľadoch, a pritom štrngali pohárikmi. Víno bolo veľmi dobré, no muselo v ňom byť skryté akési čaro. Bol som triezvy, pritom som však pociťoval akési opojenie. V izbe akoby svietilo slniečko, vychádzalo z tváre absolventa techniky, a ja som si spomenul na večne mladých bohov z dávnej minulosti. To som mu aj povedal, on sa na to usmial a bol by som prisahal, že to je jeden z preoblečených bohov alebo aspoň príbuzný – a to aj bol.

– Moje najväčšie želanie sa malo splniť, bábky mali ožiť a ja som mal byť riaditeľom živého divadelného súboru. Pripili sme si na to. Všetky moje bábky zabalil do drevenej debny, priviazal mi ju na chrbát a potom ma spustil dolu špirálou, ešte teraz počujem, ako to buchlo, keď som sa ocitol na dlážke – to je pravda pravdúca. Celá herecká spoločnosť naskutku povyskakovala z debničky, všetci ožili, zo všetkých bábok sa stali vynikajúci herci, aspoň to sami tvrdili, a ja som bol riaditeľom.

Všetko bolo pripravene na prvé predstavenie. Chcel sa so mnou zhovárať celý súbor a aj obecenstvo. Tanečnica povedala, že keby nestála na jednej nohe, celé divadlo by sa zrútilo, ona je najdôležitejšia zo všetkých a žiada, aby sa s ňou podlá toho aj zaobchodilo. Bábka, ktorá hrala cisárovnú, nástojila, aby sa k nej správali ako k cisárovnej aj mimo scény, lebo inak vyjde z formy.

Sluha, čo prinášal listy, sa cítil rovnako dôležitý ako prvý milovník, lebo v umeleckom celku sú malé úlohy rovnako dôležité ako veľké, hovoril. Hrdina si zasa žiadal úlohu skrátiť. Hovoriť bude len závery replík, lebo tým sa tlieska. Primadona chcela hrať iba pri červenom osvetlení, pretože to jej pristane – všetko belasé odmieta. Bolo ich ako múch vo fľaške a ja, ich riaditeľ, som sa ocitol uprostred nej. Hlava mi šla odpadnúť, cítil som sa taký zúbožený, ako len človek môže byť. Dostal som sa do novej spoločnosti a želal som si, aby som ich mal zasa všetkých v debne a aby som už nikdy nebol riaditeľom. Povedal som im z mosta doprosta, že všetci sú vlastne iba bábky, a potom ma zabili.

Prebral som sa na posteli vo svojej izbe, ale ako som sa ta od absolventa techniky dostal, to vie len on, ja to neviem. Mesiac mi svietil na dlážku, kde ležala debna s bábkami prevrátená a všetky bábky boli povyhadzované, veľké i malé, celý súbor. No ja som nelenil, vyskočil som z postele a pohádzal som ich všetky, hlava-nehlava do debny, vrchnák som pribuchol a sadol som si naň. Obrázok na vymaľovanie. Vidím ho pred sebou, vidíte ho aj vy?

,A teraz zostanete tu,' povedal som, ,a nikdy si už nebudem želať, aby ste boli z mäsa a krvi!“ Bolo mi ľahko na mysli, bol som najšťastnejší človek. Absolvent techniky ma zušľachtil a zakalil. Plný blaženosti som zaspal na debne, a ráno – bolo to vlastne až napoludnie, lebo to ráno som spal napodiv dlho -ráno som tam sedel ešte, šťastný, lebo som sa poučil, že moje dovtedajšie jediné želanie bolo hlúpe. Pýtal som sa na absolventa techniky, ale bol preč, zmizol ako grécki a rímski bohovia.

A odvtedy som najšťastnejší človek. Som šťastným riaditeľom, môj súbor sa nebúri, a ani obecenstvo, ktoré sa zo srdca zabáva. Sám si môžem slobodne vytvárať všetky svoje hry. Zo všetkých komédií si vyberám tie, ktoré sa mi najlepšie páčia, a nikto sa preto na mňa nezlostí. Hry, ktorými teraz vo veľkých divadlách pohŕdajú, ale na ktoré sa pred tridsiatimi rokmi obecenstvo hrnulo a vzdychalo pri nich, tie teraz vyberám ja. Hrám ich deťom, ktoré pri nich vzdychajú tak ako kedysi ich otec a mať.

Hrávam Johannu Montfauconovú a Dyveke, ale skrátené, lebo deti nemajú rady dlhé citové prejavy, môže to byť hoci i nešťastný príbeh, ale musí mať spád. Precestoval som Dánsko krížom-krážom, poznám všetkých a všetci poznajú mňa. Teraz som sa vybral do Švédska, a ak tam budem mať úspech a dobre zarobím, stanem sa už Škandinávcom, iba ak budem mať úspech, inak nie, to vravím vám, krajanovi!“

A ja, krajan, to hneď rozprávam ďalej, len aby som niečo rozprával.