Všetko na pravé miesto – Hans Christian Andersen

Všetko na pravé miesto – Hans Christian Andersen

Už celé storočie prešlo od tých čias.

Pri veľkom jazere za lesom sa vypínal starý kaštieľ, obklopený hlbokými priekopami, kde rástla pálka, sitana a tŕstie. Celkom pri moste, ktorý viedol k bráne kaštieľa, skláňala sa stará vŕba. Z úvozu obďaleč zazneli rohy a dupot koni, preto sa malá husiarka ponáhľala zahnať husi z mosta. Veď poľovnícka spoločnosť sa hnala cvalom. Prileteli tak divo, že musela vyskočiť na kamennú obrubu, aby ju nezrazili. Bola takmer ešte dieťa, útla a nežná, s dobrotivými jasnými očami, ktoré jej tvári dodávali ušľachtilý výraz. Lenže pán veľkomožný z kaštieľa to nevidel. Ako sa hnal popri nej, obrátil v ruke bič a zo samopaše ju násadou sotil do pŕs, až spadla horeznačky.

„Všetko na pravé miesto!“ zvolal. „Do blata s tebou!“ Potom sa rozosmial, lebo to mal byť žart, a ostatní sa smiali s ním. Celá spoločnosť revala a halačila, poľovnícki psi brechali, lebo veď:

Veľkí vtáci s veľkým vetrom prilietajú!

Ktohovie, koľko mu vtedy ešte z bohatstva zvyšovalo!

Úbohá husiarka pri páde vystrela ruku a zachytila sa o ovisnutú vŕbovú vetvicu. Tak sa udržala nad blatom. Len čo sa páni stratili za bránou kaštieľa, usilovala sa vyškriabať, lenže vŕbová vetvica sa zlomila. Husiarka sťažka padla do tŕstia. V tej chvíli ju však zhora vytiahla mocná ruka. Bol to potulný pančuchár, ktorý sa na všetko prizeral z diaľky a potom jej chytro šiel pomôcť.

„Všetko na pravé miesto,“ zažartoval podľa pána z kaštieľa a vytiahol ju na suchú zem. Odlomený vŕbový prútik chcel dať na pôvodné miesto, ale všetko nejde „na pravé miesto“. Nuž zastrčil prútik do mäkkej zeme: „Rásť si, ak môžeš, nech z teba vyrastie pekná píšťalka, čo zahrá pánom z kaštieľa do skoku,“ povedal, lebo zo srdca žičil pánu veľkomožnému a jeho rodine vykrúcačku, z ktorej sa nespamätá.

Potom šiel do kaštieľa, ale nie do panskej dvorany, na to bol priskromný Šiel do čeľadinca medzi služobníctvo, ktoré si jeho tovar prezeralo a kupovalo. Zhora od hodovného stola sa však ozýval krik a rev, mal to byť spev, no na viac sa nezmohli. Bolo počuť spev a zavýjanie psov, hodovalo sa a hýrilo vo veľkom.

Staré víno a jaré pivo sa penilo v pohároch i v krčahoch, napchávali sa všetci, ani na poľovníckych psov nezabúdali. Nejednu z tých beštií páni pobozkali, keď jej najprv dlhými ušami poutierali ňufáč. Dali zavolať nahor i pančuchára s jeho tovarom, ale len preto, aby ho vyviedli na posmech. Víno im stúplo do hlavy a rozum sa z nej vytratil. Naliali mu piva do pančuchy, aby sa napil s nimi, ale chytro! Bolo to od nich mimoriadne láskavé a vtipné! Celé čriedy statku, prenájmy a gazdovstva stavali na jednu kartu, a prehrávali.

„Všetko na správne miesto!“ povedal pančuchár, keď sa dostal z tej Sodomy a Gomory, ako to sám nazval. „Široká cesta, to je moje pravé miesto, tam hore som sa veru necítil vo svojej koži!“ A malá mäsiarka mu prikývla od plota.

Prešli dni a týždne, a odlomený vŕbový prútik, čo pančuchár zastokol do zeme pri priekope, bol stále svieži a zelený, ba vyrástli na ňom aj nové výhonky. Malá husiarka videla, že zapustil korene, a veľmi sa tomu tešila, lebo sa jej zdalo, že je to jej strom.

Vŕba sa rozrastala, zato panstvo od ustavičného hýrenia a kartovania upadalo. To sú dve kolieska, na ktorých sa zle stojí. Neprešlo ani šesť rokov – a pán odišiel s batôžkom a s palicou ako chudobný človek. Kaštieľ kúpil bohatý pančuchár, práve ten, ktorému kedysi na posmech a hanbu naliali piva do pančuchy. Nuž statočnosť a usilovnosť sú dobrí pomocníci, a teraz bol -pančuchár v kaštieli pánom. Ale odvtedy sa tu karty nikdy nezjavili. To je zlé čítanie,“ povedal, „to čert, keď uvidel Bibliu, chcel ju zosmiešniť nuž vymyslel karty!“

Nový pán kaštieľa sa oženil. A s kým? S tou malou husiarkou, ktorá bola vždy šľachetná, zbožná a dobrá. A v nových šatách vyzerala taká vznešená a pôvabná, sťaby sa už bola narodila ako urodzená slečna. Ako sa to stalo? Ech, to by bola pridlhá história v našich časoch večného zhonu, ale stalo sa, a to najdôležitejšie prišlo len potom.

Šťastne a dobre žili v starom kaštieli, sama pani sa starala o domácnosť a pán o hospodárstvo. Akoby požehnanie zahostilo v tomto dome, a kde je požehnanie, tam je i blahobyt. Starý kaštieľ dali opraviť a vymaľovať, priekopy vyčistili a nasadili ovocné stromy. Bolo tu príjemne a útulno, dlážky sa leskli čistotou ako jedálenský stôl. Za zimných večerov pani so všetkými slúžkami vo dvorane jpriadla vlnu a ľan. A každú nedeľu večer sa čítalo nahlas z Biblie. Čítal sám pán súdny radca, lebo pančuchár sa stal súdnym radcom, ale až ako starý pán. Deti im vyrástli – veď mali aj deti – a všetkým sa dostalo dobrého vzdelania, no nie všetky mali rovnako bystré hlavy, ako to už býva v každej rodine.

Z vŕbového prútika vonku vyrástol krásny strom, ktorý voľne a nedotknutý vystieral konáre.

„To je náš rodový strom!“ vraveli starí manželia. „Ten strom majte v úcte a vážnosti!“ napomínali svoje deti, i tie, čo nemali bystré hlavy.

Tak prešlo sto rokov.

Sme v dnešných časoch. Jazero sa zmenilo na močiar, a starý kaštieľ akoby sa pod zem prepadol. Z bývalých hlbokých priekop zostal iba pás stojatej vody s malým kamenným múrikom na strane. Ale stál tu ešte krásny strom s ovisnutými konármi, rodový strom, na ktorom bolo vidieť, do akej krásy sa vŕba rozvinie, keď si môže voľne rásť. Pravda, kmeň sa už rozčesol od koreňa až ku korune, búrky ho trocha pokrútili, ale strom tu ešte stál.

Vo všetkých škárach a puklinách, do ktorých vietor navial hlinu, rástla tráva a kvety. Najmä hore, kde sa veľké haluze rozvetvovali, vznikla celá visutá záhradka s malinovými výhonkami a hviezdicou. Ba ešte aj malá jarabinka tu zapustila korene. Štíhla a pekná sa vypínala uprostred starej vŕby, ktorá sa zrkadlila v čiernej vode, keď vietor odvial žaburinku z nej do kúta. Celkom pri nej viedol úzky chodníček na panské pole.

Povyše, na pahorku, pri lese s krásnym výhľadom, vypínal sa novy kaštieľ. Bol veľký a honosný, so sklenými oknami takými čistými, že sa zdalo, akoby v nich sklo vôbec nebolo. Veľké schodište pri bráne vyzeralo, akoby na ňom bola klenba s ružami a veľkolistými rastlinami. Trávnik: sa tak pekne zelenel, sťaby každé stebielko ošetrovali ráno i večer. Vo dvorane viseli vzácne obrazy, zapĺňali ju hodvábom a zamatom obtiahnuté pohovky a kreslá, ktoré bezmála samy chodili, stoly s lesklými mramorovými platňami, knihy viazané v safiáne a so zlatorezom... veru hej, bývali tu naozaj bohatí ľudia, vznešené panstvo, tu sídlili baróni!

Podľa toho to aj muselo vyzerať. „Všetko na pravé miesto!“ vraveli aj oni. Preto všetky obrazy, ktoré kedysi na čestnom mieste zdobili starý kaštieľ, vyvesili teraz na chodbu do čeľadinca. Veď sú to len haraburdy, najmä tie dva portréty muža s parochňou v ružovom fraku a dámy s napudrovanými vlasmi s uzlom a červenou ružou v ruke, oba vo veľkom venci z vŕbového prútia. Tieto dva obrazy sa hmýrili okrúhlymi dierkami, lebo malí bardnici do nich vždy strieľali lukmi. Bol to súdny radca so ženou, zakladatelia celého rodu.

„Veď tí už ani nepatria do našej rodiny!“ vyhlásil jeden z malých barónikov. „On bol pančuchár a ona husiarka. Neboli takí ako otecko a mamička!“

Tie obrazy sú len haraburdy, a keďže sa raz povedalo „Všetko na pravé miesto!“ – dostal sa praotec s pramatkou na chodbu do čeľadinca. V kaštieli bol učiteľom farársky syn. Keď si raz vyšiel na prechádzku s bardnčatami a ich najstaršou sestrou, ktorá mala práve po konfirmácii, prešli po chodníku k starej vŕbe. Ako sa prechádzali, nazbierala kyticu poľných kvetov. „Všetko na pravé miesto“ – bola to dokonalá krása. Pritom však pozorne počúvala všetko, čo sa rozprávalo, a tešilo ju, keď farársky syn hovoril o prírode a o slávnych historických osobnostiach. Mala zdravú, ušľachtilú povahu, vznešenú dušu i myseľ, srdce otvorené každému tvorovi.

Zastali pri starej vŕbe. Najmenšie barónčiatko chcelo píšťalku, dosť ich už malo z iných vŕb, a farársky syn mu odlomil prútik. „Joj, nie!“ ozvala sa mladá baronesa, ale už sa stalo. „Veď to je náš starý slávny strom! Veľmi som si ho obľúbila. Doma sa mi pre to posmievajú, ale na tom nezáleží. O tomto strome je povesť...“

A potom vyrozprávala všetko, čo sme už počuli o strome a o starom kaštieli, o husiarke a pančuchárovi, ktorí sa tu stretli a boli prarodičmi vznešeného rodu i mladej baronesy.

„Nechceli sa dať povýšiť na šľachticov, tí starí poctivci!“ povedala. „Mali príslovie: Všetko na pravé miesto! Nuž nazdali sa, že by nebolo všetko na pravom mieste, keby sa dali povýšiť za peniaze. Až ich syn, môj starý otec, sa stal barónom. Bol veľmi učený a vážili si ho princovia i princezné, veď sa zúčastnil na všetkých ich slávnostiach. Jeho majú v našej rodine najradšej, ale neviem prečo, mňa srdce vždy tiahne k tým starým manželom. Ako krásne, ako starosvetsky sa žilo v starom kaštieli, kde pani domu priadla so všetkými slúžkami a starý pán nahlas čítal z Biblie!“

„Boli to skvelí, rozumní ľudia,“ povedal farársky syn. Tak sa rozhovorili o šľachte a meštianstve a zdalo sa, že farársky syn ani nepatrí k meštianstvu, tak sa vyjadroval o šľachte. „Je šťastie patriť k rodu, čo sa vyznamenal. Krásne je mať rodové meno, vizitku do domov najpoprednejších rodín. Sľachtictvo znamená šľachetnosť, je to zlatá minca, na ktorej je pečať jej skutočnej hodnoty.

Podľa najnovšej módy, a mnohí básnici sa jej, pravdaže, prispôsobujú, všetko šľachtické musí byť zlé a hlúpe, zato však chudobný, čím hlbšie k nemu zostúpiš, tým väčšmi sa trbliece. Isteže to nie je môj náhľad, lebo je naskrze pomýlený a celkom chybný. U vyšších stavov nájdeme veľa dojímavých a krásnych čŕt. O jednej z nich mi rozprávala moja matka a mohol by som uviesť viaceré. Bola na návšteve vo vznešenom dome v meste, myslím, že moja stará mama tam bola dojkou milostivej panej.

Matka bola v izbe so starým urodzeným pánom. Odrazu vidí, ako prišla do dvora starena o barlách. Každú nedeľu sem prichádzala a dostala dáky groš. ,To je tá neborka,' povedal starý pán, ,tak ťažko sa jej chodí!' A matka sa ani nenazdala, vyšiel zo dverí a ponáhľal sa dolu schodmi, on, sedemdesiatpäťročný pán, excelencia, zišiel za chudobnou ženou, aby jej ušetril namáhavú cestu za almužnou. Je to len skromná povahová črta, ale vyznieva z hĺbky srdca, je to ozvena ľudskej povahy.

A na to by mal básnik poukázať, práve v našich časoch by mal spievať o tom, čo sa robí dobre, čo zmierňuje a zmieruje. Ale taký, čo len preto, že má modrú kry a rodokmeň ako arabský kôň, stavia sa na zadné nohy a erdží na ulici a zasa doma vraví: ,Boli tu ľudia z ulice keď príde voľakto z meštianskeho stavu, to je šľachtic na úpadku, sľachtictvo je pre neho maskou, akú mal Thespis. Taký si zaslúži len posmech a satirické zosmiešnenie.“ Farársky syn hovoril trocha dlho, no zatiaľ vyrezal píšťalku.

V kaštieli sa zišla veľká spoločnosť, veľa hostí z okolia i z hlavného mesta. Dámy boli oblečené vkusne i nevkusne. Veľká dvorana bola plná ľudí. Kňazi z okolia sa úctivo postavili do kúta. Vyzeralo to tu ako na pohrebe, hoci mala byť zábava, no zábava sa zatiaľ ešte nezačala.

Ohlásili veľký koncert, preto si malý barónik priniesol svoju vŕbovú píšťalôčku, ale nepodarilo sa mu na nej zapískať a nepodarilo sa to ani jeho oteckovi, skrátka, píšťalka nestála za nič.

Hrala tu hudba, vystupovali speváci, a to bolo najpríjemnejšie pre tých, čo svoje umenie sami predvádzali. Napokon, ušľachtilá zábava.

„Aj vy ste virtuóz!“ povedal oteckov synáčik domácemu učiteľovi. „Hráte na flaute, ktorú ste si vyrezali. Génius predsa svetom vládne a udáva tón. I ja kráčam s dobou, tak treba! Všakže nás všetkých nadchnete týmto malým nástrojčekom?“ Podal mu píšťalku vyrezanú z vŕby pri vodnej priekope a slávnostne všetkým oznámil, že domáci učiteľ bude mať sólo na flaute.

Ľahko bolo uhádnuť, že má robiť šaša, preto domáci učiteľ pískať nechcel, hoci by vedel. Ostatní však naliehali a nútili ho, takže napokon píšťalku vzal a priložil si ju k ústam.

Bola to zvláštna píšťalka! Ozvalo sa zapískame, také prenikavé ako z parného rušňa, ba oveľa mocnejšie. Rozliehalo sa po celom kaštieli, záhrade a lese, na celú míľu po šírom kraji

a s pískaním sa prihnal víchor a zaskučal: „Všetko na pravé miesto!“ Pán kaštieľa, akoby vo vetre, vyletel z dvorany rovno do pastierovej chyže, a pastier vyletel -nie do dvorany, ta sa dostať nemohol – ale do siene pre služobmctyo, medzi panských sluhov, čo chodili v hodvábnych pančuchách. Pyšní lokaji dostali z toho lámku, keď sa taký úbožiak opovážil sadnúť si s nimi za jeden stôl.

A zasa mladá baronesa preletela za vrchstôl, kde bolo pre ňu primerané miesto. Farárskemu synovi sa ušlo miesto vedľa nej a sedeli tu spolu sťa mladomanželia. Starý gróf z najvznešenejšieho rodu v krajine zostal sedieť na svojom čestnom mieste, lebo píšťalka bola spravodlivá, ako sa patrí. Gavalier-posmešník, oteckov synáčik, ktorý bol všetkému na príčine, odletel dolu hlavou rovno medzi kury, ale nie iba on.

Hlas píšťalky sa rozliehal po kraji na celú míľu. Bohatého veľkoobchodníka s rodinou vyfúkla píšťalka z koča, ktorý ťahal štvorzáprah, a nedostal sa ani len na bak. Dvoch bohatých sedliakov, ktorí v dnešných časoch prerástli vlastné poľnosti, sfúkla do blata v priekope. Bola to nebezpečná píšťalka! Veľké šťastie, že pukla pri prvom zapísknutí, a to je dobre, lebo potom sa dostala zasa do vrecka: „Všetko na pravé miesto!“

Na druhý deň sa o tejto udalosti nehovorilo. Tak vznikla povrávka: „Schovaj píšťalku do vrecka!“ Všetko bolo zasa podľa starého poriadku, iba dva staré obrazy – pančuchár a husiarka – zostali visieť na stene vo dvorane, kam ich píšťalka zaviala. A keď raz naozajstný znalec umenia zistil, že ich maľoval veľký majster, ponechali ich tam natrvalo a dali ich opraviť, lebo prv nevedeli, že sú cenné, nuž a ako to aj mohli vedieť? Teraz viseli na čestnom mieste.

Všetko na pravé miesto! A tak to i bude!

Večnosť je dlhá, dlhšia než tento príbeh.