Muška Svetluška a strašidlo

Muška Svetluška a strašidlo

Raz ráno, len čo sa rozvidnelo, zazdalo sa Svetluške, že ktosi tenkým hláskom kričí o pomoc.

„Kto by to mohol byť?“ vyskočila muška na rovné nohy, zobrala

lampášik a poďho hľadať nešťastníka! Cestou si takto rozhutovala:

„Žeby to bolo malé vtáčatko, čo vypadlo z hniezda? Asi nie, to by sa ozývalo silnejším hláskom… Alebo by to mohla byť malá muška, čo si zamotala nôžku do pavučinky! Ani to nie, muške by pavúk nedovolil toľko vyvolávať o pomoc…Tak možno zablúdil mravec. Ani to nie, veď naokolo sa poneviera sto mravcov, určite by pomohli svojmu kamarátovi v núdzi…“

„Pomóc, pomóc!“ ozvalo sa celkom blízko.

„Kto si, kde si?! Nič. Ticho…

„Musím si trošku oddýchnuť, tak som sa ponáhľala na pomoc, až som načisto ustala,“ povedala si Svetluška a posadila sa na suchý skrútený list pod kríkom. A vtom sa ozvalo tenkým hláskom znovu:

„Pomóc!“ Muška vyskočila ako strela, lebo sa jej všetko tak zdalo, že

hlas ide odkiaľsi spod zeme!

„Čo ak to bude lúčne strašidlo?!“

„Nie, ja nie som strašidlo, pomôž mi dostať sa von a ja ťa prekvapím.“

„Ja by som ti pomohla, ale stále neviem, kde si!“

„No predsa v kukle! Práve na nej sedíš…A ponáhľaj sa, prosím ťa, už

tu mám málo vzduchu!“

Svetluška sa teda postavila na kuklu, čo vyzerala ako suchý list

a dobre po nej podupala:

„Puk, puk, puk, prásk!“ rozlomila sa suchá kukla a začalo sa z nej čosi vyťahovať – nohaté, škaredé, zababrané.

„Oklamalo si ma! Ty si predsa len strašidlo!“

„Nie, Svetluška, ver mi. Len sa potrebujem usušiť.“

„No dobre. Šuliky, muliky, kuk, svieť mi, lampášik, ako slnko a osuš to čudo z kukly!“ Lampášik zažiaril po prvýkrát a strašidlo sa postavilo na nohy. Lampášik zažiaril po druhýkrát a strašidlo vystrčilo zatočené tykadlá.

„A teraz ma isto zje!“ preľakla sa Svetluška… Lampášik zažiaril tretíkrát a to kuklové strašidlo zrazu rozprestrelo nádherné pestrofarebné krídla a zamávalo nimi, až Svetluška cítila na tvári vietor.

„Jéj, veď ty si ten najkrajší lúčny motýľ, akého som kedy videla! Ako si len mohol bývať v takej škaredej kukle!“

„Svetluška, to si ešte nevidela, ako som býval v škaredej zelenej húsenici…“ – povedal motýľ a odletel.

Niekedy je to tak, že aj zo škaredých vecí vznikne nádhera, len jej

treba pomôcť.