Rozprávka bez mena

Rozprávka bez mena

Bolo raz bolo, v jednom zámku, ktorého obrázok sme si nalepili ako poštovú známku. Ale to je iba začiatok...

Kde bolo, tam bolo, ale vlastne nebolo ani zámku, ani rytiera, ani princeznej, ale bol obyčajný panelák, obyčajný chlapec a obyčajná dievčina. Ten chlapec bol výnimočný – mal Apple počítač. Ale ten chlapec na ňom hral iba hry, a tým zanedbával seba, svoje telo, myseľ a ďalšie iné nepekné veci. Mal za ženu dievča, ktorá síce tiež mala Apple počítač, ale nezanedbávala seba a iné veci naokolo. Nikam spolu nechodili, žiadne kino, vychádzky, nákupy... Preto sa to rozhodla zmeniť.

Jedného dňa sa rozhodla počítač mu schovať tak, aby ho nenašiel. Keď sa chlapec vybral do chladničky po pizzu, dievča využilo situáciu a šup ho do skrine. Chlapec prišiel do izby a pýta sa: „Kde mám počítač?“

Dievča odpovedalo: „Schovala som ho. Lebo nerobíš nič iné a len sa na ňom hráš.“

„A kedy mi ho vrátiš?“ vyzvedá chlapec.

„Až keď sa prejdeme po meste, pôjdeme na kebab, do obchodného centra, do kina a na záver do parku.“

„Tak dobre. A potom mi ho už vrátiš?“

„Jasné,“ spokojne odpovedala a odišla.

Ako keby dom bomba trafila. Všetko bolo rozhádzané,

lebo náš chlapec sa snažil nájsť svoj počítač. Vtom príde do izby jeho dievča a hovorí: “Drahý, poď sa obliecť, už ideme!”

“Ách!” zvolal a nešťastne sa šiel obliecť. Keď už otvárali dvere, vtom manžel zakričí: “Á, svetlo, dajte ho preč!”

“To nič,” povie mu a idú von. “Ako prvé, by som sa chcela prejsť po Prievidzi.” Tak sa prechádzali.

“ Ďalej by sme mohli ísť do kina.” oznámila mu. “Ale prečo? Už som to videl na počítači.”

“Žiaden počítač! Iba kino!” zahlási dievča. Keď sa vrátili z kina, hovorí:

“A nakoniec si zájdeme do parku a pobozkáš ma na romantickej lavičke. Potom dostaneš počítač.”

Chlapec celý natešený si v duchu hovorí: “Ešte jednu blbú pusu a bude počítač!”

V tom momente, ako jej dal pusu, sa navždy zmenil jeho život. Prišli domov a ona mu vrátila jeho počítač. “Ale veď ja žiaden počítač nepotrebujem. Veď mám predsa teba!” A tak si žijú šťastne, až kým ich počítač nerozdelí. (Jakub Hudec)