Kúzelná voda

Kúzelná voda

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý bol úplne iný ako všetci králi pred ním a po ňom. Bol obrovský, vysoký ako jedľa a tiež bol poriadne tučný. Miloval jedlo a dobré pitie a nebolo jedla, ktoré by neochutnal. Ovocie, množstvo mäsa na všetky spôsoby a spolu s jed – lom si poradil s akýmkoľvek pitím. Pivo, víno, najrôznejšie špeciality i voda, úplne obyčajná voda.

Nebol šťastný z toho, ako vyzerá. Sám sebe sa vôbec nepáčil a nevedel, čo s tým. Dal si v knihách vyhľadať dobré rady, ako všetko zmeniť, aby vypadal ako veľký rytier a nie ako kopa tuku. Jeho sluhovia našli spôsob. Existuje vzácna rastlina, z ktorej sa dá urobiť výborný čaj, ktorý zmení človeka k nepoznaniu. Bol v tom ale háčik. Rastlina bola vzácna a ak niekde v kráľovstve je, nikto o tom nevie. To ale nie je jediný problém. Na čaj treba zohnať vodu, ktorá je sladká, i keď nie je sladená.

Zvesť o tejto novine sa rýchlo rozšírila po krajine. Aká je to voda, ktorá nie je sladená, no i tak je sladká? Kráľ sľuboval veľkú odmenu v zlate a ruku svojej dcéry, mladej krásavice. Ľudia sa pustili do hľadania, ale nikto nič nevidel a nepočul o jednom ani o druhom.

Jakub, ktorého nudila práca kováča, cestoval po svete. Náhodou sa dozvedel o tom, čo hľadá kráľ tejto krajiny. Taktiež nevedel, kde je rastlina, ale tajomstvo sladkej, no nesladenej vody poznal dobre. Prišiel teda ku kráľovi a na rovinu sa ho spýtal:

“Pán kráľ, prichádzam, aby som splnil vaše prianie. Rád by som ruku vašej dcéry, ale neviem, ako vyzerá tá rastlina, ktorú sa všetci snažia nájsť.”

“Hľadaj kvet, ktorý nikto nedaruje z lásky ani z ľútosti a ktorý pozná každý, ale nikto ho za krásnu kvetinu nepovažuje.”

Jakub bol zmätený. Poznal tajomstvo vody, ale o kvetoch a iných rastlinách toho veľa nevedel. I povedal si, že bude najlepšie, keď ako prvé nájde takú rastlinu. Tulipány to neboli, ani ruže. Čo takto bodliak? Vedel, že pre niekoho je bodliak krásny, no jemu sa ako krásny vô- bec nejavil. Tu i tam premýšľal, keď mu napadol karfiol. Obyčajná zelenina, ktorá nemá krás- ny kvet, ale dá sa jesť. Kto by ale komu daroval karfiol? Rozhodol sa ísť do záhrady, vzal jednu hlávku so sebou a tiež vzal nejaké tie citróny.

“Čože to je? Chcel som sladkú vodu, a ty donesieš citróny?” “Len poručte, pán kráľ, nech prinesú dve nádoby s vodou.”

Zanedlho stáli pred Jakubom dve nádoby. Nečakal a ihneď miešal vodu v jednej nádobe sa šťavou z citrónov. Pridal citrónu toľko, že sa voda zmenila na poriadne kyslú a takmer sa nedala piť. Kráľ sa jej napil a mimoriadne sa rozhneval.

“Za toto ťa stihne trest, takto ma oklamať. Ta voda chutí ako citróny, je kyslá!” Kráľ začal žiadať sluhov o cukor.

“Nie je treba, pane. Skúste teraz túto.”

Jakub mu podal úplne obyčajnú vodu a pre kráľa bola sladká, tá najsladšia na svete, pretože ju pil hneď za mimoriadne kyslým nápojom.

“Výborne, som s tebou spokojný. A čo rastlina, máš ju?”

“Mám, pane. Tu je.” Mládenec ukázal karfiol a kráľ sa zamyslel. Po chvíli odpovedal:

“Chceš ma oklamať, čaj z karfiolu predsa nikto nikdy nevidel.”

“Že nie? Bežne je v polievke. Daj variť vodu a rôznu zeleninu a máš dobrú polievku. Bez inej zeleniny možno urobiť asi iba čaj. A verte mi, z neho sa dá schudnúť.”

Kráľ začal piť nesladenú, ale sladkú vodu, hneď za množstvom šťavy z citrónu a mal k tomu karfiolový čaj. Sám sa tomu divil, ale postupne sa zmenil z tučného kráľa na silného vládcu. Vďačne potom dal Jakubovi zlatky i svoju dcéru.