Katarína a zlatá rybka

Katarína a zlatá rybka

Ako je známe, uloviť zlatú rybku znamená veľké šťastie a každá zlatá rybka splní prianie, niekedy dokonca tri. Raz išla okolo rybníku Katarína, a keď videla, že v ňom niečo pláva, holými rukami zlatú rybku vytiahla.

“Pusti ma, krásna dievčina, vráť ma do vody! Splním ti prianie!”

“To vieš, že ťa pustím – a rada. Prianie mám, ale je náročné. Splníš mi ho?” “Áno, splním,” odpovedala zlatá rybka. Nemala na výber.

“Prajem si, aby som každý deň chytila zlatú rybku.”

Chúďa rybka to sľúbila, i keď sa jej také prianie vôbec nepáčilo. Uvedomovala si, čo to bude znamenať pre ňu.

“Nechceš to kúsok zmeniť? Ak si tak praješ prianie, tak ti ho každý deň dám, nemusíš ma stále vyťahovať z vody, to naozaj nie je príjemné.”

“Tak dobre,” súhlasila Katarína a bola na seba hrdá.

Prvá vec, ktorú pomocou priania zmenila, bol nový dom. Nebol to palác, ale Katarína bola spokojná. Vrátila sa na ďalšie deň k rybníku a pozdravila rybku. Spýtala sa, ako sa ju dnes darí, a požiadala o krásneho bieleho koňa, na ktorom by jazdila po lúkach. Postupne zís- kala od rybky najrôznejšie bohatstvá. Šperky, vyberané kuchárske špeciality, aké nikto nepoz- nal, na zimu ten najlepší kožuch s výbornými čižmami a na leto krásny slnečník a v studni tu najlepšiu vodu, ktorá bola zdravá a chutná.

Katarína sama sa ale menila. Už nepracovala a čokoľvek sa ju zažiadalo, dostala zadar- mo od zlatej rybky. Jej ruky si odvykli od práce a po chvíli nemala nič, len dary zlaté rybky.

Prešiel mesiac a Katarína si žiadala, aby šiel okolo princ a aby sa do nej zamiloval. Stalo sa. Princ to bol, skutočný, ale nebol mladý ani pekný, vlastne ani bohatý. Bol odniekiaľ z bezvýznamného kráľovstva a pretože mal mnoho bratov, nikdy sa nemohol stať kráľom. Ne- páčil sa jej a nemilovala ho. Počkala do druhého dňa a len čo bolo po polnoci, oslovila zlatú rybku.

“Nie som spokojná s princom, teraz mi vyčaruj iného, lepšieho.” “Máš rovnaké prianie?”

“Nie, nemám rovnaké. Chcem princa, ale poriadneho!” Hnevala sa Katarína na rybku v rybní- ku.

“Prepáč, ale žiadny ďalší princ tadiaľto nepôjde. A ak náhodou áno, nebude to mojou mocou. Ak si praješ princa, postaraj sa o to sama.”

“Ako sa opovažuješ? Máš mi plniť prianie! Rady si nech sama pre seba!” “Dobrá rada je hotové požehnanie. Teraz odídem, do iného rybníka.” “Nikam nepôjdeš!”

Dievčina chytila rybu a vytiahla ju z vody.

“Chcem poriadneho princa. Teraz hneď. Potom už od teba nebudem nikdy nič chcieť. Prajem si dobrého princa v každom ohľade a to je moje posledné prianie.”

“Ako si teda praješ.”

Objavil sa princ na krásnom koni, ktorý mal na opasku zlatý meč. Bol pekný, bohatý a Kataríne sa ihneď zaľúbil. Okamžite ho i oslovila.

“Ach, krásny princ, určite hľadáš dievča, ktorá by ťa milovalo. Vezmi si ma a budeme spolu šťastní.”

“Prepáč mi to,” povedal princ, “ale viem, ako si sa teraz zachovala k zlatej rybke. Nechcem, aby si sa tak niekedy zachovala ku mne alebo k občanom mojej krajiny. Preto si budem hľadať inú nevestu.”

“Ale ja mám peniaze, mám krásny dom a šperky s diamantami!” Zvolala na princa Katarína.

“Ja tiež,” odpovedal princ. “Už mi chýba len žena, ktorú by som mal rád. Možno ju nájdem v tomto kraji. A možno nie.”

Princ odišiel a Katarína sa rozplakala. Darmo ľutovala, aká bola k rybke. Snažila sa ju nájsť, ale tá zmizla a na ďalšie deň zmizlo i všetko, čo od nej dostala. Tak bola znovu chudob- ná a musela si znovu zvykať na ťažkú prácu, aby netrpela hladom a aby zahnala smútok, ktorý si spôsobila.