Vojak a zrnká ryže

Vojak a zrnká ryže

Kedysi dávno, v krajine mnoho dní i nocí putovania smerom na východ, žil jeden cisár. K jeho ušiam sa donieslo, že iný vládca zo susednej zeme sa pripravuje na vojnu. Kráľ bol rozhorčený, hlavne keď sa dopočul, koľko jazdcov, strelcov a pešiakov pripravil jeho protiv- ník. Poznal silu svojej armády a keby sa stretli, pravdepodobne by prehral. Rozhodol sa čeliť invázií a na to nutne potreboval ďalších vojakov.

Vybral najlepších staviteľov, aby zhotovili pred jeho palácom kasárne pre novú armádu a poslal poslov do všetkých kútov svojej ríše, aby zozbierali dobrovoľníkov i všetkých, ktorí už neslúžili v armáde. Medzi novými brancami sa ukázal tiež akýsi Madan.

V priebehu desiatich dní bola postavená veľká budova, ktorá sa zaplnila ľuďmi. Po vy- cvičení sa mali stať silnými vojakmi, ktorí by mohli ubrániť rodnú zem. Dohromady ich bolo desaťtisíc a jeden.

Cisár doviezol množstvo zbraní a pre budúcich vojakov dal urobiť desaťtisíc misiek na ryžu. Taktiež požiadal pracovníkov, aby vždy delili ryžu na desaťtisíc častí. Nevedel, že je o jedného muža viac.

Tak sa stalo, že bol prvý deň práve Madan bez jedla. Nebol spokojný, trénoval práve tak ťažko ako ostatní a mal teda poriadny hlad. Osud, alebo len hlúpa náhoda, spôsobil, že práve Madan nedostal jedlo ani na ďalší deň. To už bol naozaj vyhladnutý a nespokojný. Do- konca tak, že sa rozhodol povedať o tej nespravodlivosti priamo cisárovi.

Mal šťastie v nešťastí a cisár sa rozhodol, že ho vypočuje. Nie vždy to dovolil, pretože riadil svoju ríšu a takmer na nič iného nemal náladu ani čas.

“Vaša výsosť,” povedal Madan cisárovi a pokľakol na kolená, “som len obyčajný človek. Keď som sa dopočul o nebezpečí, ktoré nám hrozí, sám som sa vybral do tohto krásneho mesta a teraz trénujem, aby som mohol chrániť ríšu. Cez svoju snahu som už po druhýkrát nedostal jedlo. Je nás desaťtisíc a jeden chlapov a jedla i misiek je pre desaťtisíc. Jeden z nás má smolu a verím, že bohovia zariadili, že som to bol dvakrát po sebe já. Posielajú tak znamenie.”

“Dobre teda,” odpovedal mu cisár, “prikážem, aby hrnčiar urobil ďalšiu misku a aby sa jedlo delilo na desaťtisíc a jednu časť.”

“Nie je potrebné nič takého robiť. Iba, prosím, požiadaj tých, čo pripravujú jedlo, nech mi dajú päť zrniek ryže z každej misky stranou.”

“Tak sa stane,” odpovedal cisár a šťastný Madan odišiel z paláca.

Ešte šťastnejší bol, keď sa splnil jeho predpoklad. Najväčšia porcia čakala priamo na neho. Dobre sa zasýtil a tiež trénovanie mu išlo lepšie. Po desať dní naberal silu a potom cisár prikázal, nech sa ukončí tréning a nech sa skúsená i nová armáda presunie.

Madan, osmelený jedlom i úspechmi na cvičisku, kráčal ako prvý. Tesne pred bitkou si nepriateľský veliteľ všimol, že vôbec nepozná toho nového veliteľa cisárovej ríše. Rozhodol sa prehovoriť s ním.

“Teba nepoznám, kto si?” Pýtal sa veliteľ útočiaceho vojska.

“Som Madan, veľký bojovník. Desaťtisíc vojakov sa musí uskromniť, aby ma nasýtili. Som zbehlý v používaní rôznych zbraní a všetko, čo o boji viem, som naučil ostatných.”

Nepriateľ sa vyľakal a radšej ustúpil a cisár si nechal Madana predvolať. Teraz už ako veľkého hrdinu.

“Je pravda, že si naučil každého vojaka všetko, čo vieš?”

“Áno, je to pravda. Povedal som im, že vyhladnutý vojak nie je dobrý vojak. Nič viac som sa nenaučil.”