Dvaja bratia

Dvaja bratia

Bola jedna žena a tá sa starala o svojich dvoch synov, keď boli ešte mladí. Stále vymýšľali a všetko skúmali. Byli rovnako silní, rovnako starí i chytrí, a keď sa začali hádať, nedokázali prestať. Jeden sa volal Boris a druhý Alexej a ako to už býva, o všetko sa delili.

Keď boli ešte deti, rozhodli sa, že sa pôjdu prejsť. Matke o tom nepovedali a len tak išli. V lese zablúdili, a keď sa z veľkého lesa konečne dostali von, ocitli sa ďaleko od domova a od matky, na neznámom mieste. Boris chcel ísť na východ, za slnkom, kým Alexej na západ, proti nemu. Netrvalo dlho a začali sa hádať. Boris i Alexej sa i pobili, ale rovnako sa nedokázali dohovoriť, kadiaľ ísť. A pretože boli obaja bratia tiež tvrdohlaví, zostali na mieste a stále hovoril jeden druhému, čo robiť a kam ísť.

Chlapci získali vďaka matkiným modlitbám zvláštne požehnanie. Nikto, ani najlepší bojovníci zeme, ich nemohli zabiť. Žili by naveky, keby požehnanie nemalo hraníc, ale to malo. Nikto iný nemohol zabiť Borisa, len Alexej, a ten mal rovnaký osud. Zatiaľ sa len hádali a bili, nikdy proti sebe nezdvihli zbraň a sľúbili si navzájom, že tak nikdy neurobia.

Keď prešlo niekoľko dní, uvideli krásne dievča, s očami modrými ako to najkrajšie jazero. Mala pery ako ruže a vlasy ako nebešťanka. Boris i Alexej si ju všimli spoločne a ute – kali za ňou. Obaja sa s ňou chceli oženiť a ako už boli zvyklí, pobili sa. Chvíľu bol silnejší Boris, no potom sa to otočilo a vyhrával Alexej.

“Zabijem ťa!” Vykríkol Boris a vzal do ruky svoj nôž. Alexej urobil to samé, no ako sa na seba vrhli, spomenuli si na možnú smrť pre oboch. So škrípaním zubov sa pomerili a schovali svojej nože.

Dievčina na nich hľadela. Bola zmätená, obaja bratia boli rovnakí, vzhľadom i všetkým ostatným. Bolo pre ňu ťažké vybrať si jedného z nich. Vedela, že by tým jedného potešila a druhého presný opak.

“Ak chcete, môžete o mňa súťažiť. Kto mi ako prvý donesie hrnček malín, ten si ma môže vziať.”

Podala bratom dva hrnčeky, každému jeden, a obidvaja sa okamžite vybrali jedným smerom. Utekali, čo im sily stačili, no tiež do seba strkali a snažili sa jeden druhého spomaliť. Netrvalo to dlho a vrátili sa. Obaja. Vyzeralo to na smiech, keď obaja držali hrnčeky. Svoj i bratov. Kúsok pred dievčinou sa obaja potkli o kameň a spadli. Obidva hrnčeky sa rozbili a maliny sa rozsypali po zemi. Zatiaľ, čo sa bratia zas pochytili, o maliny sa začali zaujímať mravce.

“Doniesli maliny až ku mne. Zvládli ste úlohu obaja.” “Ale ja som bol rýchlejší!”

“Nie! To ja som bol rýchlejší! Stál si mi bol za pätami ako tieň.” “Tak tieň? Si ako slimák a ja ako víchrica!”

Po tom, čo sa pohádali ohľadne rýchlosti, začala hádka kvôli malinám, hrnčekom a dokonca i kvôli kameňu, o ktorý sa potkli.

“Nehádajte sa, prosím. Vy dvaja sa stále len hádate. A keby som sa i za jedného oženila, kde budeme bývať?” Spýtala sa kráska.

“Ja postavím dom!”

“Nie, to ja postavím dom!”

“Skúste niečo urobiť spoločne. Pomáhať si.”

Bratia si podali ruky a zanedlho stál malý domček s dvomi miestnosťami, oddelenými priečkou. Boris býval s dievčinou v jednej miestnosti, ale len do ďalšieho dňa. Stále sa striedali.

Keď raz bola ich spoločná manželka preč, bratia sa začali hádať.

“Tvoja časť je väčšia! Urobil si priečku tak, aby bola tvoja miestnosť väčšia. Ja tak nemám dosť miesta.”

“Čože? Boris, je to presne naopak, to tvoja miestnosť je väčšia!”

Hádali sa a začali sa biť tak, až na nich spadol celý dom a oni zahynuli. Keď sa vrátila ich žena, bola naozaj smutná. Za rok a deň sa ale zamilovala do obyčajného chlapca, ktorý nebol tak silný, ale mal ju rád, a keď mu povedala, čo sa stalo, tak sa až do konca života nehádali.