Obchodník s farbami

Obchodník s farbami

Kde bolo, tam bolo, v malom domčeku žil veľký umelec. Dokázal vytvárať farby, ktoré pretrvali veky. Maľoval hrady a zámky, ale i úplne obyčajné domčeky. Jeho farby používal každý maliar a s nimi boli obrazy ako živé.

Tento Obchodník ale nebol sám, mal svojho učňa, ktorý sa tiež zaujímal o farby. Neve- del ich vytvárať, ale veľa rád ich miešal. Niekedy sa mu podarilo namiešať novú farbu, ale inokedy bol výsledok strašný a také farby sa nedali predať.

Obchodník musel raz odísť a tak sa mal učeň, Ľudovít, postarať o všetko. Prichádzali k nemu pre farby i pre rady a on robil čo sa dalo, ale tak dobrý ako jeho majster nebol. Nie len to, ale ešte sa mu rozliala na cestu pred stánkom červená farba a urobila obrovskú machuľu, ktorú bolo vidieť i z diaľky. Čo s ňou? Učeň sa snažil zmyť farbu vodou, ale farba bola ako začarovaná a držala sa na mieste.

“Čo si len počnem?” Učeň bol bezradný. Pýtal sa na radu všetkých priateľov i každého, koho stretol, no nikto mu nevedel poradiť. Taktiež sa každý pýtal na majstra a stále menej a menej ľudí si chodilo kúpiť farby.

V tom sa v jeho mysli zrodila myšlienka. Ľudovít prehľadal celý obchod a našiel rov- nakú farbu, aká urobila machuľu. Rozhodol sa, že natrie celú cestu načerveno. Tak bola celá cesta červená a bolo ju dobre vidieť. Machuľa sa stala súčasťou peknej cesty a ľudia sa vraca- li.

Mladík mal ale väčší cieľ, nájsť ďalších ľudí, ktorí by mali záujem o farby. Rýchlo sa učil za obchodníka, celkom sám, ale stále chcel prekonať svojho majstra. Jedného dňa už bol takmer bez farieb, len žltej mal dostatok. Jeho majster sa mal každú chvíľu vrátiť a urobiť ďal- šie.

“Tú žltú farbu niekam použijem,” hovoril si Ľudovít. “Urobím niečo pekné a užitočné.”

A tak si vzal vedro s farbou a išiel do stredu mesta. Tam si namočil chodidlá do farby a vypravil sa k svojmu stánku. Za sebou nechával žlté stopy a prešiel tiež po červenej ceste.

Ktokoľvek uvidel v meste ľudské stopy, ktoré na slnku žiarili, nasledoval ich a stopy ho doviedli až k stánku s farbami. Jeden z ľudí, čo to uvideli, bol starý majster. Urobil nové farby a pretože si mnoho ľudí všimlo stopy, mnoho farieb sa predalo a obaja zarobili. Postupne sa Ľudovít naučil všetko a po roku a dni si najal vlastného učňa. To už ľudia nakúpili množstvá farieb a pri príležitosti jedného sviatku si natreli svoje chodidlá a tancovali na námestí. Ľudovít bol šťastný a ostatní tiež, pretože žili v tom najfarebnejšom meste na svete.