O veternom kráľovi – rozprávka

O veternom kráľovi

Kdesi kedysi mal jeden kráľ jedného syna a jedno dievčatko.

Bol to krásny párik: šuhaj ako slnce a dievča ako zora! Mal sa veru čomu starý otec tešiť, celý svet sa mal na čo pozerať, keď sa brat so sestrou ruka v ruke prechádzali po záhrade.

Ale keď sa raz kráľ so svojou dcérou prevážal na koči za mestom, zafučal vietor a princezná z koča zmizla. Kráľ sa obzeral, pozeral na všetky strany, ale

o nej ani chýru. Rozposlal svojich sluhov po celej krajine, tí hľadali ako ihlu, ale nikde nič. Vtedy sa kráľ pustil do nariekania, do žalovania.

„ Ach, otec môj!“ povedal mu syn, hoci ani jemu nebolo ľahšie pri srdci.

„nesmúť tak, nesmúť, nestrácaj nádej. Idem ju ešte ja hľadať, a Pán Boh dá, že ju nájdem. Kráľ svojho syna požehnal a dobre vyzbrojeného vypravil v mene božom.

Išiel cez vŕšky, cez doliny, volal, spytoval sa, ale o sestre ani chýru, ani slychu. Chodil po horách, dolinách, sem i tam, až raz prišiel k jednému jazeru, kde plával kŕdeľ labutí. Strhol flintu z pleca a namieril do tej najväčšej.

Vtom sa ozvalo: „Hop, šuhaj, hop! Nestrieľaj do mňa, ver budem ti na dobrej pomoci! Zavolala na princa labuť. „Viem kam ideš, dobre ideš – tvoja sestra je na veternom zámku!“

Zadivený prehodil flintu cez plece a pobral sa ďalej. Onedlho došiel k veľkému mravenisku, práve mu stálo v ceste. Zastavil sa a začal doň pichať palicou. Mravce sa začali hemžiť, až vyšiel veľký s krídlami a povedal mu:

„Nebúraj môj palác, nebúraj, veď ti nie je v ceste. Obíď ho napravo, budem ti na dobrej pomoci.“

Kráľovič sa len usmial nad takouto rečou a nechal kopec na pokoji. Onedlho sa zasa dostal do húšťavy. Tak sa zamotal, že sa nemohol pohnúť ani sem, ani tam. V ceste mu zavadzal jeden suchý peň, plný, plnučičký včiel. Vytiahol šabľu, že ho ide vyťať. Keď raz zaťal, vyšla von kráľovná: „nebúraj, veď ti môj dom nie je v ceste, len ho obíď napravo, ja ti budem na dobrej pomoci.

Poslúchol ju, nechal peň pňom, a kliesnil si cestu ďalej. Keď sa preťal cez húštinu, zbadal na holom vŕšku vysoký zámok: „No chvalabohu, už som tu!“ a pustil sa hore vŕškom.

Ale tam to bolo ešte horšie, také vetrisko ho sfukovalo, že sa iba štvornožky akosi po psote dostal hore. Prešiel do zámku, zaklopal – nič. Prešiel z jednej izby do druhej – ani živej duše. Až v tretej našiel pána švagra, ako si von oblokom hvízda. Keď veterný kráľ kráľoviča zazrel, hneď sa k nemu obrátil.

„Vitaj,“ oslovil ho, „švagrík môj dobrý, vitaj!“ Kráľovič hneď povedal, po čo prišiel a pýtal si svoju ukradnutú sestru.

„Ej,“ veterný kráľ na to, „aký si ty chytrý, švagrík! Nože troška počkaj! Teraz si v mojej moci.“ Potom ho zobral so sebou na breh mora, z palca si stiahol prsteň a hodil ho do samého stredu hlbiny. „Nuž, ak mi ten prsteň do rána prinesieš, tak ti vydám sestru, ak nie, pôjdeš odkiaľ si prišiel.“

Kráľovič len zmrzol od strachu, ale nič nepovedal. Kráľ vetrov ho so smiechom nechal na brehu. Len ešte doložil, že sa uvidia ráno. Chodil kráľovič dookola ako umučený. Zrazu k nemu priletela jedna labuť.: „Ej, oslovila ho, ty si mi daroval život. Nič ty nesmúť, len si ty ľahni spať a ten prsteň ti prinesiem.“

Na svitaní sa zobudil a prsteň už mal na palci. Vtom k nemu pritrielil jeho švagor a hneď sa spýtal na prsteň. „Tu,“ ukázal mu ho princ.

„No dobre. Ale ešte jedno musíš vykonať. „Len poď so mnou, švagrík drahý.“ Zaviedol ho na najvyššiu zámockú vežu, vyniesol so sebou kilo maku, a z tade ho zosypal dolu. „Pozri, keď mi do rána ten mak pozbieraš, si slobodný aj so sestrou!“

Smutný princ sa len pozeral dookola na rozsiaty mak a vzdychol si. Vtom krídlatý mravec povedal: „Nič sa netráp, choď a ľahni si. Veď my ti do rána všetko pozbierame!“ Princovi troška odľahlo a šiel spať v dobrej nálade. Ráno, keď prišiel Veterný kráľ, bol všetok mak pozbieraný a vynesený na vežu.

„Dobre teda švagre, keď si taký hodný chlap, tak si ju len maj. Ale si ju musíš poznať medzi dvanástimi paničkami.“

„Nuž, čo by som to bol za brata, keby som si sestru nepoznal?“ Ale keď mu ich predstavil, všetkých dvanásť bolo ako jedna, každá sa na neho jednako usmievala. Kráľ vetrov ho privítal: „Vitaj, braček, vitaj!“ Vtedy sa mu až začalo meniť pred očami, len vtedy zbadal, že je na tenkom ľade.

Vtom k nemu priletela včela, a šepla mu do ucha: „Počuj braček, nič sa neboj, na ktorú si sadnem, to je tvoja sestra!“ Naradovaný už len pozeral, kam si včielka sadne. Keď videl na ktorej včielka sedí, podišiel k nej a objal ju.

„Toto je moja sestra!“ „Tak je,“ priznal nafúkaný kráľ vetrov. „Teraz teda choďte zbohom!“ Veru sa ani nedali dlho ponúkať – naradostení sa pobrali k svojmu zarmútenému otcovi. Vtedy sa otec ešte len potešil, keď ich zazrel, ako si idú ruka v ruke, brat so sestrou – vtedy sa ešte len mal svet na čo dívať!“