Vlk a jahniatko

Vlk a jahniatko

Malé jahniatko si prišlo uhasiť smäd k potôčiku pod úbočím. Zrazu sa na druhom brehu z ničoho nič objavil starý vlk. Zlostil sa na celý svet, lebo sa mu nič nepodarilo uloviť. Od smädu mu škŕkalo v bruchu, tak chcel uhasiť aspoň smäd.

Zbadal jahniatko a hneď sa doň pustil: „Ty drzáň jeden kučeravý, skalil si mi vodu! To si odskáčeš! Za bezočivosť ťa potrestám!“

Jahniatko sa od strachu celé roztriaslo a mocného vlka sa snažilo upokojiť vysvetlením: „Vodu pijem poniže teba, po prúde, nemôžem ti ju kaliť.“ Vlk však bol ukrutne hladný a mrzutý, preto odsekol: „Kalíš mi ju, tak je to a basta! A tiež si spomínam, že si ma vlani v zime ohováralo!“ vrčal čoraz viac.

„Ale veď ja som vlani ešte nebolo na svete, ako som mohlo?" bráni sa jahniatko.

„To je jedno, či si to bolo ty alebo niekto z tvojich bratov!“ zúril vlk.

„Nemám žiadnych bratov, som samo.“ zúfalo sa bránilo jahniatko. Ani to však vlkovi nestačilo.

„Keď to neboli tvoji bratia, tak to bol niekto, kto sa na teba podobal. Nenecháte ma na pokoji, štvete na mňa psov. To vie každý. A každý pochopí, že sa musím brániť, aby som si uchránil holý život!“ zavyl vlk zúrivo.

Stačil len skok cez potok, vlk jahniatko schmatol, odtiahol ho do lesa a tam zožral.

A ponaučenie? Proti hrubej sile pravda málo zmôže.